Vyrastal som s Jehovovou organizáciou v Južnej Afrike
Rozpráva Frans Muller
KEĎ sme s mojím bratom Dávidom prichádzali k večernému vlaku, ktorým sme zvyčajne cestovali z hlavnej stanice Kapského Mesta, prekvapil nás nápis: „Len pre bielych“. V roku 1948 vyhrala voľby Národná strana a zaviedla politiku apartheidu.
Pravdaže, rasová segregácia v Južnej Afrike existovala už dlho predtým, tak ako to bolo počas koloniálnych čias vo väčšine krajín Afriky. Teraz však bola posilnená zákonom a my sme už nemohli cestovať v jednom vozni spolu s Juhoafričanmi tmavšej pleti. O 45 rokov bol apartheid zrušený.
Počas celého obdobia uzákoneného apartheidu, ktoré bolo náročné na vykonávanie našej služby takým spôsobom, akým sme to chceli robiť, som slúžil ako služobník Jehovových svedkov celým časom. V súčasnosti sa vo veku 65 rokov môžem obzrieť späť na nádherný rast Jehovovej organizácie na juhu Afriky a som vďačný za výsadu vyrastať spolu s ňou.
Kresťanské dedičstvo
Keď bol môj otec mladíkom, starý otec ho požiadal, aby mu každý deň skoro ráno nahlas čítal Bibliu. Časom si otec rozvinul hlbokú lásku k Božiemu Slovu. Keď som sa v roku 1928 narodil, môj otec slúžil v cirkevnej rade Holandskej reformovanej cirkvi v Potgietersruse. V tom roku mu dal môj strýko knihu Božia harfa.
Otec však povedal matke, aby knihu spálila, a odôvodnil to tak, že kniha je od sekty. Ale ona ju schovala a raz, keď ju otec náhodou našiel, otvorila sa mu pri nadpise „Mučí Boh niekoho?“ Hoci si bol istý, že Bádatelia Biblie, ako boli vtedy nazývaní Jehovovi svedkovia, nemajú pravdu, premohla ho zvedavosť a začal čítať. Nemohol sa od knihy odtrhnúť. V skorých ranných hodinách, keď išiel spať, povedal: „Mami, obávam sa, že majú pravdu.“
Nasledujúci deň prešiel otec na bicykli 50 kilometrov, aby si od najbližšieho Bádateľa Biblie priniesol ďalšie knihy. Pravidelne čítaval dlho do noci. O biblických pravdách, ktoré sa dozvedel, sa pokúšal presvedčiť dokonca duchovného Holandskej reformovanej cirkvi, dúfajúc, že cirkev urobí zmeny. Jeho snahy neboli úspešné, a tak z cirkvi vystúpil a začal horlivo kázať. Biblická pravda sa stala jeho životom a najdôležitejšou vecou u nás doma. Teda v takomto prostredí som vyrástol.
Neskôr sa otec stal priekopníkom čiže služobníkom celým časom. Aby mohol kázať, na starom Forde model T precestoval veľké vzdialenosti. Po niekoľkých rokoch ho potreby našej rozrastajúcej sa rodiny prinútili prestať s priekopníckou službou, no v kazateľskom diele zostal veľmi aktívny. Niektoré nedele sme cestovali až 90 kilometrov, aby sme s ním kázali v meste Pietersburg.
Úspešný obchod
Napokon si otec otvoril malý obchod so zmiešaným tovarom. Čoskoro ho dvojnásobne zväčšil a otvoril druhý obchod. Niektorí bohatí farmári začali s otcom spoločne podnikať a časom spoločne viedli veľký obchod a šesť malých obchodov roztrúsených na veľkom území.
Niektorí moji starší bratia sa zapojili do obchodného dobrodružstva a mali vyhliadku, že zbohatnú. Naše duchovné zmýšľanie však začalo trpieť. Stali sme sa prijateľnejší pre svetských priateľov a susedov, ktorí nás pozývali na svoje večierky. Keď si otec uvedomil toto nebezpečenstvo, zvolal rodinnú radu a rozhodol sa obchod predať a presťahovať sa do Pretórie, aby sme mohli robiť viac v Jehovovej službe. Nechal si len jeden obchod, o ktorý sa starali najatí pracovníci.
Moji bratia Koos a David sa stali priekopníkmi, a tak sa pripojili k našej staršej sestre Line. V jednom mesiaci roku 1942 naša desaťčlenná rodina strávila v kazateľskom diele spolu 1 000 hodín. V tom roku som symbolizoval zasvätenie svojho života Jehovovi ponorením vo vode.
Prečo som predčasne ukončil školu
V roku 1944, keď vrcholila druhá svetová vojna, Gert Nel, cestujúci dozorca Jehovových svedkov, sa ma spýtal, či plánujem vstúpiť do radov priekopníkov. „Áno,“ odpovedal som, „o dva roky, keď skončím strednú školu.“
Odzrkadľujúc názor mnohých Jehovových svedkov v tom čase, varoval ma: „Buď opatrný, aby ťa Armagedon nezastihol v školskej lavici.“ Keďže som nechcel, aby sa tak stalo, odišiel som zo školy a 1. januára 1945 som vstúpil do priekopníckej služby.
Moje prvé pridelenie bolo vo Vereenigingu blízko Johannesburgu a mojimi partnermi boli Piet Wentzel a Danie Otto. Často som trávil kázaním mesačne vyše 200 hodín. Po čase bol Piet pridelený do Pretórie a Danie musel s priekopníckou službou prestať, aby pomáhal na farme svojmu otcovi, ktorý bol v pokročilom veku. Tak som vo Vereenigingu zostal jediným svedkom a viedol som 23 domácich biblických štúdií.
Krátko nato som z kancelárie odbočky dostal list, na základe ktorého som bol pridelený do Pretórie. Hoci som vtedy dôvod nového pridelenia nechápal, neskôr som si uvedomil, že by nebolo bývalo rozumné ponechať neskúseného sedemnásťročného mladíka samého na seba. Potreboval som ešte mnoho školenia a bol by som mohol stratiť odvahu.
Po službe v Pretórii a po získaní potrebných skúseností som bol pozvaný, aby som sa stal zvláštnym priekopníkom. S Pietom Wentzelom sme potom zariadili, aby mladí, ktorí prišli do Pretórie slúžiť ako priekopníci, dostali praktické školenie v službe. V tejto oblasti už Piet slúžil ako cestujúci dozorca. Neskôr sa oženil s mojou sestrou Linou a teraz spolu slúžia v kancelárii odbočky v Južnej Afrike.
Medzi tými, ktorí prišli slúžiť do Pretórie ako priekopníci, bola Martie Vosová, príťažlivá mladá žena, ktorá bola vychovaná v rodine svedkov. Boli sme k sebe romanticky priťahovaní, no nemali sme ešte ani 20 rokov a boli sme príliš mladí na to, aby sme sa vzali. Keď sme však dostali pridelenia na rozdielne miesta, udržiavali sme kontakt listami.
Služba v bételi a škola Gileád
V roku 1948 som bol pozvaný, aby som slúžil v kancelárii odbočky Spoločnosti Strážna veža v Kapskom Meste. Vtedy sme my, sedemnásti, ktorí sme pracovali v troch prenajatých kanceláriách a v neďalekej malej továrni, nemali spoločné ubytovanie. Niektorí z nás bývali v rodinách a ďalší bývali v penziónoch.
Každý pracovný deň prichádzali sedemnásti členovia rodiny bétel do prezliekárne malej továrne na ranné uctievanie. Mnohí z nás sa museli o obed postarať sami. Potom sme po celodennej práci cestovali do našich ubytovní v rôznych častiach Kapského Mesta. Na jednej z týchto ciest, ako bolo už spomenuté, sme boli s mojím bratom Davidom prekvapení nápisom: „Len pre bielych“.
Keď som do kancelárie odbočky v Kapskom Meste prišiel prvý raz, uvedomil som si, že sa musím ešte veľa učiť, a tak som sa opýtal brata Phillipsa, dozorcu našej odbočky: „Čo musím robiť, aby som to dohonil?“
„Frans,“ odpovedal, „nerob si starosti s doháňaním. Len drž krok!“ Vždy som sa snažil tak konať a naučil som sa, že držať krok s tým, čo Jehovova organizácia poskytuje formou duchovného pokrmu a vedenia, znamená s ňou neustále rásť.
V roku 1950 som bol pozvaný, aby som absolvoval šestnástu triedu Biblickej školy Strážnej veže Gileád pre školenie misionárov. Škola bola vtedy v South Lansingu (štát New York), asi 400 kilometrov na sever od Brooklynu. Keď som dočasne pracoval vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne, videl som samotné centrum Jehovovej viditeľnej organizácie. Oddanosť z celej duše, akú prejavovali tí, ktorí sa tam ujímali vedenia, ma naplnila hlbokým ocenením pre Jehovovu organizáciu.
Moja ďalšia služba
Po návrate do Južnej Afriky som bol vymenovaný za cestujúceho dozorcu v severnom Transvaale, kde som vyrástol. Po šiestich rokoch korešpondencie som sa v decembri roku 1952 oženil s Martie a ona sa ku mne pripojila, keď som slúžil ako cestujúci dozorca. Ocenenie, ktoré mali naši kresťanskí bratia pre naše návštevy, bolo povzbudzujúce.
Napríklad keď sme slúžili v zbore v jednom poľnohospodárskom spoločenstve, bývali sme u rodiny, ktorá sa ospravedlňovala, že nemá mlieko do čaju či kávy. Neskôr sme sa dozvedeli, že predali svoju jedinú dojnú kravu, aby mali dosť peňazí na kúpu benzínu a mohli nás odviezť do vzdialených častí svojho obvodu, aby sme svedčili farmárom. Ako sme takých bratov milovali!
Niekedy som sa pre krajské dielo cítil nedostatočný, najmä pri riešení problémov, ktoré sa týkali starších ľudí. Raz som sa cítil taký citovo vyčerpaný, že som povedal Martie, aby nebola prekvapená, keby sme boli pre nedostatok mojich skúseností znova pridelení do priekopníckej služby. Uistila ma, že bude šťastná, keď bude slúžiť v akomkoľvek pridelení, pokiaľ by sme mohli zostať slúžiť celým časom.
Predstavte si naše prekvapenie, keď sme prišli do ďalšieho zboru a v našej pošte bolo pridelenie slúžiť v oblastnom diele! Takmer dva roky sme cestovali po celej Južnej Afrike a Namíbii, vtedy nazývanej Juhozápadná Afrika. Vzhľadom na apartheid však bola naša práca často ťažká. Veľa ráz nám bolo odopierané povolenie vstúpiť do osád s čiernym obyvateľstvom a niekedy nám nedali povolenie na zhromaždenia.
Napríklad v roku 1960 sme dostali povolenie na oblastný zjazd v Sowete. Čierni bratia zo vzdialených zborov už mali kúpené lístky na vlak i na autobus. Vláda sa však dopočula o našich plánoch a povolenie zrušila. Rozvážne sme šli za priateľsky nakloneným inšpektorom v meste vzdialenom 20 kilometrov od protiľahlej strany Johannesburgu. Láskavo nám zaobstaral dokonca lepšie zariadenie a my sme mali nádherný zjazd, z ktorého sa tešilo vyše 12 000 ľudí!
Ako sa len situácia v posledných rokoch zmenila! Teraz, keď je apartheid zrušený, môžeme sa slobodne zhromažďovať kdekoľvek na územiach s čiernym, bielym, mulatským či indickým obyvateľstvom. Všetci, bez ohľadu na rasu, môžu sedieť spolu a tešiť sa zo vzájomného spoločenstva. Iba jazykové rozdiely ovplyvňujú to, kde by si človek možno prial sedieť.
Bolestná lekcia
V roku 1947 môj otec urobil veľkú chybu. Jeho obchod, ktorý sa nachádzal vyše 200 kilometrov od miesta, kde otec i matka bývali, prestal pre nečestné vedenie prosperovať, a tak sa otec presťahoval späť, aby ho viedol sám. Dlhé obdobie odlúčenia od matky malo za následok, že podľahol pokušeniu. Výsledkom bolo vylúčenie.
Tak som sa sám bolestne presvedčil, že byť horlivý pre biblickú pravdu nestačí. Všetci sa musia pridŕžať biblických zásad. (1. Korinťanom 7:5) Po mnohých rokoch bol otec znovu prijatý do kresťanského zboru a slúžil verne až do svojej smrti v roku 1970. Moja drahá matka ostala verná, až kým v roku 1991 nezomrela.
Ďalšie požehnania
V roku 1958 sme sa s Martie zúčastnili na najväčšom zjazde, aký kedy Jehovovi svedkovia usporiadali, na Yankee štadióne a Polo Grounds v New Yorku. Prekypovali sme radosťou, že sme časťou Jehovovej úžasnej organizácie. Byť s takým obrovským zástupom, ktorý v nedeľu odpoludnia tvorilo viac ako 253 000 ľudí, bol zážitok, na aký nikdy nezabudneme. Pokojne zhromaždený ‚veľký zástup zo všetkých národov‘ tu bol pre nás skutočnosťou. (Zjavenie 7:9, 10) Martie ostala v New Yorku, aby absolvovala školu Gileád, a ja som sa vrátil k oblastnému dielu v Južnej Afrike.
V roku 1959, keď sa Martie po absolvovaní 32. triedy školy Gileád vrátila, boli sme pozvaní slúžiť v kancelárii odbočky v Južnej Afrike, ktorá sa vtedy nachádzala blízko Elandsfonteinu, východne od Johannesburgu. Za tie roky som videl pokrok organizácie v mnohých smeroch, najmä jej rast v láske a v empatii. Spoznal som, že Jehova vedie svoju organizáciu prostredníctvom Ježiša Krista a používa tých, ktorí sa dávajú k dispozícii.
V roku 1962 som znovu prišiel do Brooklynu v New Yorku, aby som absolvoval desaťmesačný školiaci kurz pre odbočky. Ukázalo sa to užitočné, keď som bol v roku 1967 vymenovaný za dozorcu odbočky v Južnej Afrike. V roku 1976 boli ustanovené výbory odbočiek, a tak v Južnej Afrike zodpovednosť za dôležité rozhodnutia leží teraz na pleciach piatich skúsených kresťanských starších.
Život za apartheidu
Zákony apartheidu ovplyvňovali činnosť našej odbočky. Keď bol v roku 1952 postavený elandsfonteinský domov bétel, zákon vyžadoval ďalšiu budovu v zadnej časti na ubytovanie čiernych a farebných bratov. Zákon tiež vyžadoval, aby jedli oddelene od bielych v takzvaných afrických oddeleniach. Neskôr bolo zariadené, aby jedli v kuchyni domovu bétel. Takáto situácia bola v roku 1959, keď sme prišli do bételu. Všetko sa vo mne búrilo proti takémuto oddeľovaniu na základe rasy.
Časom vláda zrušila povolenie pre našich čiernych bratov, na základe ktorého mohli bývať v budove v zadnej časti hlavného domova bétel. Títo bratia museli bývať v osade pre čiernych vzdialenej asi 20 kilometrov. Niektorí bývali v prenajatých domoch a ďalší bývali v ubytovni pre slobodných mužov. Táto nepríjemná situácia trvala dlhé roky.
Rozširovanie bételu
Medzitým bolo potrebné elandsfonteinský bétel rozšíriť. Po trojnásobnom rozšírení sme dosiahli hranice nášho pozemku. Vedúci zbor nám dal pokyn, aby sme pohľadali nový pozemok tam, kde nám miestne autority azda dovolia postaviť komplex budov bételu, kde by mohli bývať aj naši čierni bratia. Rodina bétel sa každé ráno modlila, aby nám to Jehova nejakým spôsobom umožnil.
Aký to bol radostný deň, keď sme konečne našli vhodný pozemok na okraji Krugersdorpu, na západ od Johannesburgu! Opäť sa však vyžadovalo, aby sme pre našich čiernych bratov postavili oddelenú budovu. Prispôsobili sme sa, no nemohli sme dostať povolenie, aby tu mohlo byť ubytovaných viac ako 20 čiernych bratov. Od polovice osemdesiatych rokov sa však situácia začala meniť, za čo sme vďační. Vláda zmiernila svoje prísne zákony apartheidu a bolo povolaných viac čiernych, mulatských a indických bratov, aby s nami slúžili v bételi.
Teraz máme šťastnú zjednotenú rodinu bétel, kde môžu bývať jednotlivci v ktorejkoľvek z budov, ktorú si vyberú, bez ohľadu na rasu či farbu pleti. Po rokoch boja sme takisto napokon dosiahli zákonné uznanie ako náboženstvo. Bolo tu vytvorené miestne zákonné združenie, ktoré je registrované ako „Jehovovi svedkovia Južnej Afriky“. Teraz máme vlastných sobášnych úradníkov a na územiach obývaných čiernym obyvateľstvom rastú sály Kráľovstva ako huby po daždi.
Ako len Jehovova organizácia pokročila od prvých dní, keď som slúžil v kancelárii odbočky v Kapskom Meste! Z malej sedemnásťčlennej rodiny bez domova bétel sme teraz vyrástli na rodinu bétel s vyše 460 členmi a máme komplex moderných budov so zložitými počítačmi, rotačnými tlačiarenskými strojmi a nádherný domov bétel! Áno, mal som výsadu rásť spolu s Jehovovou organizáciou v Južnej Afrike. Rozrástli sme sa z približne 400 zvestovateľov Kráľovstva v čase, keď som asi pred 50 rokmi začínal slúžiť, na dnešných takmer 55 000 zvestovateľov!
Ďakujem Jehovovi, že v uplynulých 40 rokoch som mal po boku manželku, ktorá ma podporovala. „Môj pohár preteká.“ (Žalm 23:5) Spolu s Martie sme vďační, že sme časťou Jehovovej organizácie vedenej duchom a sme odhodlaní ďalej slúžiť v jeho dome, v bételi, a držať krok s jeho organizáciou, ktorá postupuje vpred.
[Mapy na strane 19]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
ANGOLA
ZAMBIA
ZIMBABWE
BOTSWANA
NAMÍBIA
SVAZIJSKO
JUŽNÁ AFRIKA
LESOTHO
ZAIR
Pretória
Johannesburg
Kapské Mesto
Port Elizabeth
ATLANTICKÝ OCEÁN
INDICKÝ OCEÁN
MOZAMBICKÝ PRIELIV
[Obrázok na strane 20]
Piet Wentzel a Frans Muller (vľavo) v priekopníckej práci v roku 1945
[Obrázok na strane 23]
Frans a Martie Mullerovci