Prežil som šťastný život v službe Jehovovi

Nasledujúci rok bratia oznámili rodine Bétel, že v pobočke v Južnej Afrike bude nainštalovaná nová rotačka a že tam budú potrební ďalší dobrovoľníci. Dal som sa k dispozícii a bol som nadšený, keď ma vybrali. Mali sa ku mne pripojiť aj ďalší traja kanadskí bételiti – Dennis Leech, Bill McLellan a Ken Nordin. Bratia nám povedali, že dostaneme len jednosmerný lístok.

Zatelefonoval som mame: „Mama, mám pre teba novinku. Odchádzam do Južnej Afriky!“ Mama bola tichý človek, ale mala pevnú vieru a blízky vzťah k Jehovovi. Nepovedala toho veľa, ale vedel som, že ma v tom podporuje. Ani ona, ani otec mi nikdy nevyčítali moje rozhodnutie, hoci boli smutní z toho, že budem od nich tak ďaleko.

SMER AFRIKA!

Pred odchodom do Južnej Afriky sme išli na tri mesiace do brooklynského Bételu, kde nás bratia školili, ako sa odlievajú formy pre kníhtlač. Potom sme nastúpili na nákladnú loď, ktorá mierila do Kapského Mesta v Južnej Afrike. Mal som práve 20 rokov. Po vylodení v Kapskom Meste sme nasadli do nočného vlaku a vydali sa na dlhú cestu do Johannesburgu. Naša prvá zastávka po svitaní bola v malom meste v polopúšťovej oblasti, ktorá sa volá Karroo. Bolo to prašné a horúce miesto. Všetci štyria sme vykúkali z okna a hovorili sme si, čo je to za miesto. Kládli sme si otázku, do čoho sme sa to pustili. Po rokoch sme sa sem opäť dostali a uvedomili sme si, aké malebné sú tieto mestečká a ako pokojne si tu ľudia žijú.

Niekoľko rokov som obsluhoval linotyp – úžasný, ale zložitý riadkový sádzací stroj, na ktorom sa odlievali riadky písmen na tlač časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! Naša pobočka tlačila časopisy v mnohých afrických jazykoch nielen pre Južnú Afriku, ale aj pre mnohé ďalšie africké krajiny. Tá nová rotačka, kvôli ktorej sme prešli pol sveta, rozhodne nestála nevyužitá!

Neskôr som pracoval v kancelárii tlačiarne, ktorá mala na starosti tlač, expedíciu a prekladateľskú činnosť. Mal som veľa práce, ale bol som šťastný a spokojný.

MANŽELSTVO A NOVÉ ÚLOHY

V roku 1968 som sa oženil s Laurou Bowenovou, ktorá bývala neďaleko Bételu. Bola priekopníčka a pomáhala aj ako pisárka v prekladateľskom oddelení. V tých časoch nebolo možné, aby novomanželia zostali v Bételi, a tak nás bratia poslali do zvláštnej priekopníckej služby. Robil som si trochu starosti. Po desiatich rokoch v Bételi, kde som mal vždy postarané o jedlo a strechu nad hlavou, som si kládol otázku, ako vyžijeme z príspevku pre zvláštnych priekopníkov. Každý z nás dostával mesačne 25 randov, čo bolo vtedy 35 amerických dolárov – ale pod podmienkou, že dosiahneme požadovaný počet hodín, opätovných návštev a rozšírených publikácií. Z týchto peňazí sme museli uhradiť výdavky na nájomné, stravu a dopravu, ale aj na zdravotnú starostlivosť a iné osobné potreby.

Boli sme pridelení do malej skupiny neďaleko Durbanu, ktorý leží na pobreží Indického oceánu. Žilo tam veľa Indov. Mnohí z nich boli potomkami robotníkov, ktorí boli koncom 19. storočia najatí na prácu na cukrových plantážach. Ľudia, ktorí tam žili, už mali inú prácu, ale zachovali si svoju kultúru a kuchyňu, ktorá je typická lahodnými jedlami s kari korením. A hovorili po anglicky, takže sme sa s nimi mohli bez problémov dohovoriť.

Zvláštni priekopníci mali každý mesiac stráviť v službe 150 hodín, takže sme si s Laurou na prvý deň naplánovali šesť hodín služby. Bolo horúco a vlhko. Nemali sme žiadne opätovné návštevy ani biblické štúdiá, a tak nás čakalo šesť hodín služby z domu do domu. Po chvíli som sa pozrel na hodinky. Ubehlo len 40 minút! Hovoril som si: Zvládneme to vôbec?

Čoskoro sme sa do toho dostali. Každý deň sme si pripravili obložené chleby a do termosky dali polievku alebo kávu. Keď sme potrebovali prestávku, zaparkovali sme náš malý Volkswagen do tieňa najbližšieho stromu. Niekedy nás obklopil hlúčik krásnych indických detí a zvedavo si nás obzerali. Ubehlo pár dní a my sme si uvedomili, že po prvých dvoch-troch hodinách nám zvyšok dňa rýchlo utečie.

Rozprávať sa s týmito pohostinnými ľuďmi o Biblii bola radosť. Zistili sme, že Indovia sú úctiví, príjemní ľudia a milujú Boha. Väčšina Indov sú hinduisti, ale mnohí z nich priaznivo reagovali na dobrú správu. Radi sa učili o Jehovovi, Ježišovi, o Biblii, o novom svete, kde budú ľudia žiť v mieri, a o nádeji na vzkriesenie. O rok sme už viedli 20 biblických štúdií. Každý deň sme obedovali s niektorou rodinou, s ktorou sme študovali. Boli sme šťastní.

Zanedlho sme dostali ďalšiu úlohu. Mali sme slúžiť v krajskej službe v zboroch pozdĺž pobrežia nádherného Indického oceánu. Každý týždeň sme bývali u niektorej rodiny, navštevovali bratov a sestry, chodili sme s nimi do služby a povzbudzovali ich. Cítili sme sa u nich ako doma a radi sme sa hrali s ich deťmi a domácimi miláčikmi. Dva krásne roky ubehli ako voda. Potom mi zrazu zavolali bratia z pobočky: „Boli by sme radi, keby ste sa vrátili do Bételu.“ Odpovedal som: „Ale nám sa tu veľmi páči.“ Samozrejme, boli sme ochotní ísť, kamkoľvek nás bratia pošlú.

OPÄŤ V BÉTELI

Bol som pridelený do služobného oddelenia, kde som pracoval s mnohými duchovne zrelými, skúsenými bratmi. V tom čase sme po každej návšteve krajského dozorcu posielali do zborov list, v ktorom sme reagovali na jeho správu. Listy obsahovali povzbudenie a potrebné usmernenie. Znamenalo to veľa práce pre bratov, ktorí prekladali korešpondenciu z jazykov xhosa, zulu a iných jazykov do angličtiny a potom z angličtiny do týchto afrických jazykov. Veľmi som si cenil namáhavú prácu týchto prekladateľov. Vďaka nim som lepšie pochopil, s akými ťažkosťami zápasia naši čierni africkí bratia a sestry.

V tom čase vládol v Južnej Afrike apartheid. Každá rasová skupina bývala vo vyhradených oblastiach, takže ľudia rôznych rás sa spolu takmer nestretávali. Naši čierni africkí bratia hovorili svojimi jazykmi, zvestovali v nich a konali v nich aj zhromaždenia.

Dovtedy som spolupracoval len s anglicky hovoriacimi zbormi, a preto som veľa čiernych Afričanov nepoznal. No teraz som mal príležitosť spoznať ich kultúru a zvyky. Dozvedel som sa, aké problémy musia naši bratia riešiť v súvislosti s miestnymi tradíciami a náboženskými náukami. Museli byť odvážni, keď sa chceli oslobodiť od nebiblických tradícií a čeliť silnému odporu zo strany rodiny a dediny, lebo sa nechceli podieľať na špiritistických praktikách. Na vidieku bola veľká chudoba. Mnohí nemali takmer žiadne vzdelanie, ale vážili si Bibliu.

Mal som možnosť pomáhať pri riešení niektorých právnych prípadov, ktoré sa týkali slobody uctievania a neutrality. Veľmi to posilňovalo moju vieru, keď som videl, akú odvahu a vernosť prejavovali deti našich bratov, ktoré boli vylúčené zo školy za to, že sa odmietli zúčastniť na modlitbách a speve náboženských piesní.

Iný problém riešili bratia a sestry v malej africkej krajine, ktorá sa vtedy volala Svazijsko (teraz Eswatini). Keď zomrel kráľ Sobhuza II., všetci občania museli povinne dodržiavať určité smútočné zvyky. Muži si museli oholiť hlavu a ženy si museli nakrátko ostrihať vlasy. Bratia a sestry sa odmietli zapojiť do týchto zvykov, ktoré súviseli s uctievaním predkov, a mnohí boli za to prenasledovaní. Ich vernosť Jehovovi na nás veľmi zapôsobila. Naši africkí bratia nám dali krásny príklad vernosti a trpezlivosti. Veľmi to posilnilo našu vieru.

OPÄŤ V TLAČIARNI

V roku 1981 ma bratia poverili, aby som pomáhal pri zavedení metód tlače riadenej počítačom. A tak som sa vrátil do tlačiarne. Bolo to vzrušujúce obdobie! Svet tlače prechádzal veľkými zmenami. Jeden miestny obchodný zástupca nezáväzne poskytol pobočke fotosádzací stroj, aby sme ho vyskúšali. Viedlo to k tomu, že sme deväť linotypov nahradili piatimi fotosádzacími strojmi. Nainštalovali sme aj novú rotačku. Tlač našich publikácií nabrala na obrátkach.

Zavedenie počítačov viedlo k vývoju nových systémov sadzby, pri ktorých sa používal mnohojazyčný elektronický vydavateľský systém (MEPS). Keď sme my štyria bételiti odchádzali z Kanady do Južnej Afriky, čakal nás tam nemotorný, pomalý linotyp. Za ten čas nastal v technológiách obrovský pokrok. (Iz. 60:17) Vtedy sme už boli všetci štyria šťastne ženatí. Vzali sme si priekopníčky, ktoré milovali Jehovu. Bill a ja sme ďalej slúžili v Bételi. Ken a Dennis si založili rodiny a bývali v blízkosti Bételu.

V pobočke bolo čím ďalej, tým viac práce. Biblické publikácie sme prekladali a tlačili v stále väčšom počte jazykov a posielali sme ich iným pobočkám. Preto bolo potrebné postaviť nový bételový komplex. Bratia ho postavili v krásnej lokalite západne od Johannesburgu a zasvätený bol v roku 1987. Som veľmi rád, že som to všetko mohol zažiť a slúžiť toľko rokov ako člen výboru pobočky v Južnej Afrike.

ĎALŠIA NOVÁ ÚLOHA

V roku 2001 sme zažili veľké prekvapenie. Bratia ma pozvali, aby som slúžil ako člen novovzniknutého výboru pobočky v Spojených štátoch. Hoci nám bolo smutno, že musíme opustiť prácu a priateľov v Južnej Afrike, tešili sme sa na novú etapu života v rodine Bétel v Spojených štátoch.

Robili sme si však starosti, že budeme ďaleko od Laurinej mamy, ktorá už mala svoj vek. Z New Yorku sme toho pre ňu nemohli veľa urobiť, ale Laurine tri sestry sa ponúkli, že sa o ňu fyzicky, citovo i finančne postarajú. Povedali nám: „My nemôžeme byť v službe celým časom, ale keď sa postaráme o mamu, môžeme prispieť k tomu, aby ste v nej pokračovali vy.“ Sme im za to veľmi vďační.

S podobným obetavým postojom sa môj brat s manželkou, ktorí bývali v kanadskom Toronte, starali o moju ovdovenú mamu. V tom čase s nimi žila už viac ako 20 rokov. Zomrela krátko po tom, čo sme prišli do New Yorku. Veľmi si vážime, s akou láskou sa o ňu starali až do jej smrti. Je veľkým požehnaním mať rodinu, ktorá vás podporuje a je ochotná prispôsobiť svoj život tomu, aby sa postarala o zostarnutých rodičov, čo môže byť niekedy dosť náročné.

Niekoľko rokov po príchode do Spojených štátov som pracoval v oddelení, ktoré malo na starosti tlač našich publikácií. Produkcia sa ešte viac zmodernizovala a zjednodušila. Teraz pracujem v nákupnom oddelení. Už 20 rokov sme súčasťou tejto obrovskej rodiny Bétel, v ktorej teraz slúži asi 5 000 bételitov a 2 000 externých spolupracovníkov.

Pred 60 rokmi sa mi ani nesnívalo, že raz budem tu. A Laura ma od samého začiatku nášho spoločného života verne podporovala. Prežil som bohatý život. Vážim si všetky tie úlohy, ktoré sme vykonávali, a všetkých tých úžasných ľudí, s ktorými sme spolupracovali. Patria k nim aj mnohí bratia a sestry z rôznych pobočiek na celom svete, ktoré sme navštívili. Teraz už mám vyše 80 a nemusím už pracovať toľko hodín ako predtým. Je tu veľa schopných mladších bratov, s ktorými sa môžem o svoju prácu podeliť.

Žalmista napísal: „Šťastný je národ, ktorého Bohom je Jehova.“ (Žalm 33:12) Je to skutočne tak. Som veľmi vďačný, že môžem slúžiť Jehovovi s jeho šťastným ľudom!