Rodičia nás učili milovať Boha

ROZPRÁVA ELIZABETH TRACYOVÁ

Ozbrojení muži, ktorí predtým v ten deň viedli proti nám dav, donútili mamičku a otecka vystúpiť z auta. So sestrou sme zostali samy sedieť na zadnom sedadle a rozmýšľali sme, či svojich rodičov ešte niekedy uvidíme. Čo viedlo k tejto desivej skúsenosti, ktorá sa odohrala v roku 1941 pri meste Selma v americkom štáte Alabama? A ako s tým súvisí školenie, ktoré sme dostali od svojich rodičov?

MÔJ otecko, Dewey Fountain, bol vychovávaný jednou príbuznou na farme v Texase, lebo jeho rodičia zomreli, keď bol ešte dieťa. Neskôr začal pracovať na ropných poliach. V roku 1922, keď mal 23 rokov, sa oženil s Winnie, peknou mladou Texasankou, a začal plánovať, že sa usadia a budú mať deti.

Postavil si dom v lesnatej oblasti východného Texasu pri mestečku Garrison. Tam pestoval rôzne plodiny vrátane bavlny a kukurice. Choval aj všetky druhy hospodárskych zvierat. Časom sme sa narodili my — v máji 1924 Dewey mladší, v decembri 1925 Edwena a v júni 1929 som prišla na svet ja.

Rodičia spoznávajú biblickú pravdu

Mamička a otecko si mysleli, že rozumejú Biblii, lebo patrili ku Kristovej cirkvi. Ale v roku 1932 G. W. Cook nechal oteckovmu bratovi Monroeovi Fountainovi knihy Vyslobodenie a Vláda, ktoré vydala spoločnosť Watch Tower. Monroe túžil podeliť sa s mojimi rodičmi o to, čo sa dozvedal, a tak k nám často zašiel na raňajky, prečítal nám nejaký článok zo Strážnej veže a potom „len tak náhodou“ nechal časopis u nás. Mamička a otecko si ho potom prečítali.

Jedno nedeľné dopoludnie strýko Monroe pozval otecka do domu jedného suseda na biblické štúdium. Uistil ho, že pán Cook odpovie na všetky jeho otázky z Biblie. Keď sa otecko vrátil z tohto štúdia, rodine vzrušene povedal: „Na všetky moje otázky som dostal odpoveď a ešte viac! Myslel som si, že to všetko viem, ale keď pán Cook začal hovoriť o pekle, duši, Božom predsavzatí so zemou a o tom, ako Božie Kráľovstvo umožní jeho uskutočnenie, začal som mať pocit, že o Biblii vlastne nič neviem!“

Náš dom bol niečo ako spoločenské stredisko. Príbuzní a priatelia prichádzali na návštevy, robili fondánové cukrovinky a kukuričné gule a spievali a mamička ich sprevádzala na klavíri. Pomaly boli tieto udalosti nahradené rozhovormi na biblické námety. Hoci my deti sme všetkému v rozhovoroch nerozumeli, silná láska našich rodičov k Bohu a k Biblii bola taká zjavná, že každé z nás si vypestovalo podobnú lásku k Bohu a k jeho Slovu.

Aj ďalšie rodiny dali svoje domy k dispozícii na týždenné biblické rozhovory, ktoré sa obyčajne sústreďovali na námet v najnovšom časopise Strážna veža. Keď sa zhromaždenia konali v rodinách, ktoré bývali v okolitých mestečkách Appleby a Nacogdoches, natlačili sme sa do nášho Fordu modelu A a šli sme k nim, či pršalo, alebo svietilo slnko.

Konali v súlade s tým, čo sa naučili

Netrvalo dlho a naši rodičia videli, že je potrebné konať. Láska k Bohu si vyžadovala, aby to, čo sa naučili, hovorili aj ďalším. (Skutky 20:35) Ale tento krok, vyjsť na verejnosť so svojou vierou, nebol ľahký, najmä preto nie, lebo naši rodičia boli prirodzene hanbliví, pokorní ľudia. No motivovala ich láska k Bohu a to im zas pomáhalo učiť nás vkladať hlbokú dôveru v Jehovu. Otecko to vyjadril takto: „Jehova robí kazateľov z pestovateľov hrachu!“ V roku 1933 mamička a otecko symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode v rybníku pri Hendersone v Texase.

Začiatkom roku 1935 napísal otecko spoločnosti Watch Tower a opýtal sa na niekoľko vecí súvisiacich s kresťanskou nádejou na večný život. (Ján 14:2; 2. Timotejovi 2:11, 12; Zjavenie 14:1, 3; 20:6) Dostal odpoveď priamo od Josepha F. Rutherforda, vtedajšieho prezidenta Spoločnosti. Brat Rutherford nezodpovedal oteckovi jeho otázky, ale pozval ho na zjazd Jehovových svedkov, ktorý mal byť v máji vo Washingtone, D. C.

‚Nemožné!‘ pomyslel si otecko. ‚Sme farmári a na 26 hektároch máme zasadenú zeleninu. V tom čase budeme musieť to všetko pozberať a predať na trhu.‘ Krátko nato však prišli záplavy a zmietli všetky jeho výhovorky — úrodu, ploty i mosty. A tak sme sa pripojili k iným svedkom, s ktorými sme v prenajatom školskom autobuse cestovali 1600 kilometrov smerom na severovýchod na zjazd.

Na tomto zjazde si otecko s mamičkou so vzrušením vypočuli jasné vysvetlenie totožnosti „veľkého zástupu“, ktorý prežije „veľké súženie“. (Zjavenie 7:9, 14) Po zvyšok života motivovala mamičku a otecka nádej na večný život na rajskej zemi a nás deti povzbudzovali, aby sme sa „chopili skutočného života“, ktorý pre nás znamená večný život na zemi, ktorý ponúka Jehova. (1. Timotejovi 6:19; Žalm 37:29; Zjavenie 21:3, 4) I keď som mala len päť rokov, veľmi som sa tešila z toho, že som mohla byť s našou rodinou pri tejto radostnej udalosti.

Po návrate zo zjazdu rodina opäť zasadila zeleninu a neskôr sme mali takú dobrú úrodu ako nikdy predtým. Určite aj to presvedčilo mamičku a otecka, že úplná dôvera v Jehovu nikdy nezostane bez odmeny. Ujali sa zvláštnej formy kazateľskej služby, v rámci ktorej mal každý z nich stráviť v službe 52 hodín mesačne. A potom, keď prišla ďalšia sezóna sadenia, všetko predali — úplne všetko! Otecko dal pre nás piatich postaviť obytný príves veľký 6 krát 2,4 metra a kúpil novučičký dvojdverový Ford sedan, ktorý ho mal ťahať. Strýko Monroe urobil to isté a aj on sa presťahoval s rodinou do obytného prívesu.

Učia nás pravde

Otecko a mamička začali slúžiť ako priekopníci, ako sa nazývajú služobníci celým časom, v októbri 1936. Ako rodina sme začali kázať v okresoch východného Texasu, kde sa posolstvo o Kráľovstve dostávalo len zriedka. Takmer rok sme sa presúvali z jedného miesta na druhé, ale celkovo sme sa z takého života veľmi tešili. Mamička a otecko nás učili slovom i príkladom, aby sme boli ako raní kresťania, ktorí zasvätili svoj život odovzdávaniu biblickej pravdy druhým.

My deti sme obdivovali najmä matku pre obete, ktoré priniesla, keď sa vzdala svojho domova. Bola však jedna vec, s ktorou by sa nikdy nerozlúčila, a to bol jej šijací stroj. Aj to však bolo dobré. Keďže bola zručná krajčírka, vždy sme boli dobre oblečení. Na každom zjazde sme mali pekné nové oblečenie.

Dobre si pamätám, keď do našej oblasti prišiel s rodinou Herman G. Henschel na aute s ampliónmi, ktoré patrilo spoločnosti Watch Tower. Auto zaparkovali v husto obývanej oblasti, prehrali nejakú krátku prednášku a potom osobne navštevovali ľudí, aby im poskytli ďalšie informácie. Môj brat Dewey sa tešil zo spoločnosti Hermanovho syna Miltona, ktorý bol vtedy teenagerom. Teraz je Milton prezidentom spoločnosti Watch Tower.

Na zjazde v roku 1937 v Columbuse (Ohio) bola Edwena pokrstená a mamičke s oteckom bola ponúknutá výsada slúžiť ako zvláštni priekopníci. V tom čase si táto práca vyžadovala stráviť v kazateľskom diele aspoň 200 hodín mesačne. Keď sa tak pozerám späť, uvedomujem si, ako veľmi mi pomohol mamičkin vynikajúci príklad, aby som aj ja podporovala môjho manžela v jeho kresťanských prideleniach.

Keď otecko zaviedol s nejakou rodinou biblické štúdium, brával nás so sebou, aby sme boli dobrým príkladom pre deti v rodine. Dával nám vyhľadávať a čítať biblické texty a odpovedať na niektoré základné otázky. Mnohí z týchto mladých, s ktorými sme študovali, dodnes verne slúžia Jehovovi. A zároveň bol kladený pevný základ aj v nás, aby sme stále milovali Boha.

Ako môj brat Dewey rástol, bolo pre neho stále ťažšie žiť na takom malom priestore s dvoma mladšími sestrami. Preto sa v roku 1940 rozhodol odísť a slúžiť ako priekopník spolu s iným svedkom. Nakoniec sa oženil s Audrey Barronovou. Naši rodičia naučili mnoho vecí aj Audrey a ona si mamičku a otecka vrúcne zamilovala. Keď Dewey išiel v roku 1944 pre svoju kresťanskú neutralitu do väzenia, prišla na nejaký čas bývať k nám do nášho preplneného prívesu.

V roku 1941 na obrovskom zjazde v St. Louis v štáte Missouri brat Rutherford hovoril priamo k deťom vo veku 5 až 18 rokov, ktoré sedeli vo vyhradenej časti vpredu. Spolu s Edwenou som počúvala jeho pokojný, jasný hlas; bol ako milujúci otec, ktorý doma poúča svoje deti. Rodičov povzbudzoval: „Kristus Ježiš dnes zhromaždil členov svojho zmluvného ľudu a čo najdôraznejšie im hovorí, aby vyučovali svoje deti ceste spravodlivosti.“ Ďalej dodal: „Majte ich pri sebe doma a učte ich biblickej pravde!“ Našťastie naši rodičia to robili!

Na tomto zjazde sme dostali novú brožúrku Jehovah’s Servants Defended (Jehovovi služobníci obhájení), ktorá uvádzala súdne prípady, ktoré Jehovovi svedkovia vyhrali, vrátane prípadov prejednávaných na Najvyššom súde Spojených štátov. Otecko študoval túto brožúrku s nami ako s rodinou. Vtedy sme ešte netušili, že sa pripravujeme na niečo, čo sa stane o niekoľko týždňov v Selme v Alabame.

Útok v Selme

Ráno toho dňa, keď sme mali ten desivý zážitok, otecko doručil šerifovi, starostovi i policajnému náčelníkovi v Selme kópie listu, ktorý vyjadroval naše ústavné právo vykonávať službu pod ochranou zákona. Napriek tomu sa rozhodli vyhnať nás z mesta.

Neskoro popoludní prišlo päť ozbrojených mužov do nášho prívesu a zajali mamu, sestru a mňa ako rukojemníčky. V snahe nájsť niečo podvratné prehľadali všetko, čo bolo vnútri. Oteckovi, ktorý bol vonku, prikázali, aby príves pripevnil k autu, a celý čas naňho mierili pištoľami. V tej chvíli som nemala strach. Mne aj sestre sa zdalo také smiešne, že títo muži nás považujú za nebezpečných, že sme sa začali chichotať. No otecko sa na nás pozrel tak, že sme hneď zvážneli.

Keď sme boli pripravení odísť, muži chceli, aby sme my s Edwenou išli s nimi v aute. Otecko sa však rázne postavil proti tomu. „Len cez moju mŕtvolu!“ vyhlásil. Po krátkom rozhovore nám bolo dovolené, aby sme ako rodina cestovali spolu a ozbrojení muži išli za nami v aute. Keď sme boli asi 25 kilometrov za mestom, dali nám znamenie, aby sme zaparkovali na kraji cesty, a odviedli mamičku a otecka nabok. Jeden za druhým sa títo muži snažili presvedčiť ich: „Vzdajte sa tohto náboženstva. Vráťte sa na farmu a vychovávajte správne svoje dievčatá!“ Otecko sa snažil s nimi rozumne porozprávať, ale márne.

Nakoniec jeden muž povedal: „Choďte, a ak sa niekedy ešte vrátite do dallaského okresu, všetkých vás zabijeme!“

Pocítili sme úľavu, keď sme boli opäť spolu. Potom sme cestovali niekoľko hodín a napokon sme zaparkovali na noc. Všimli sme si číslo auta tých ľudí. Otecko ihneď všetko oznámil spoločnosti Watch Tower a o niekoľko mesiacov boli títo muži nájdení a zatknutí.

Do misionárskej školy Gileád

Edwena dostala v roku 1946 pozvanie do 7. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, v South Lansingu v štáte New York. Albert Schroeder, jeden z inštruktorov, spomenul jej vynikajúce vlastnosti svojmu bývalému priekopníckemu partnerovi Billovi Elrodovi, ktorý vtedy slúžil v Bételi vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne.a Edwena a Bill sa zoznámili a asi rok po jej graduácii v Gileáde sa zobrali. Mnoho rokov slúžili celým časom vrátane piatich rokov, počas ktorých spolu slúžili v Bételi. Potom jedného dňa v roku 1959 brat Schroeder oznámil 34. triede Gileádu, že jeho drahý priateľ sa stal otcom dvojčiat, chlapčeka a dievčatka.

Keď som koncom roku 1947 slúžila s rodičmi v Meridiane v štáte Mississippi, všetci traja sme dostali pozvanie do 11. triedy Gileádu. Boli sme veľmi prekvapení, lebo podľa požiadaviek som ja bola príliš mladá a mamička s oteckom boli príliš starí. Ale urobila sa výnimka a dostali sme nezaslúženú výsadu bohatého biblického školenia.

Misionárska služba s rodičmi

Naším misionárskym pridelením bola Kolumbia, štát v Južnej Amerike. Do misionárskeho domu v Bogote, kde bývali už traja misionári, sme prišli až vyše roka po našej graduácii, v decembri 1949. Spočiatku otecko takmer prišiel k záveru, že by bolo ľahšie učiť ľudí angličtinu ako jeho španielčinu! Áno, prežívali sme skúšky, ale ach, aké veľké požehnania! V roku 1949 bolo v Kolumbii sotva sto svedkov, ale dnes ich je hodne vyše 100 000!

Keď sme slúžili v Bogote päť rokov, mamička a otecko boli poslaní do mesta Cali. Medzitým som sa v roku 1952 vydala za Roberta Tracyho, spolumisionára v Kolumbii.b V Kolumbii sme zostali až do roku 1982, keď sme boli pridelení do Mexika, kde slúžime doteraz. V roku 1968 sa kvôli lekárskej opatere museli moji rodičia vrátiť do Spojených štátov. Keď vyzdraveli, pokračovali v službe ako zvláštni priekopníci pri meste Mobile v štáte Alabama.

Starostlivosť o našich rodičov

Ako roky plynuli, mamičke a oteckovi ubúdalo síl a potrebovali viac podpory a starostlivosti. Na vlastnú žiadosť boli pridelení slúžiť do mesta Athens v Alabame blízko Edweny a Billa. Neskôr náš brat Dewey dospel k záveru, že by bolo rozumné, keby rodina žila viac pohromade v Južnej Karolíne. Preto Bill presťahoval svoju rodinu a tiež mamičku a otecka do Greenwoodu. Táto láskyplná zmena umožnila, že sme mohli s Robertom pokračovať v našej misionárskej službe v Kolumbii, lebo sme vedeli, že o mojich rodičov je dobre postarané.

V roku 1985 postihla otecka mŕtvica, po ktorej stratil reč a zostal pripútaný na lôžko. Zišli sme sa spolu na rodinnej porade, aby sme pouvažovali, ako sa čo najlepšie postarať o našich rodičov. Rozhodli sme sa, že Audrey sa stane hlavnou oteckovou opatrovateľkou a že my s Robertom budeme pomáhať najlepšie tak, že budeme každý týždeň v liste posielať povzbudzujúce skúsenosti a čo najčastejšie ich navštevovať.

Poslednú návštevu otecka mám ešte stále živo v pamäti. Bežne nebol schopný hovoriť, ale keď sme mu povedali, že odchádzame späť do Mexika, s veľkou námahou a s dojatím akosi vyslovil jedno slovo: „Adios!“ Podľa toho sme vedeli, že vo svojom srdci podporuje naše rozhodnutie pokračovať v našom misionárskom pridelení. Zomrel v júli 1987 a mamička zomrela deväť mesiacov po ňom.

List, ktorý som dostala od mojej ovdovenej sestry, dobre vyjadruje ocenenie, ktoré každý z nás pociťuje voči našim rodičom: „Veľmi si cením svoje bohaté kresťanské dedičstvo a nikdy som si ani chvíľu nemyslela, že by som bola šťastnejšia, keby sa naši rodičia rozhodli vychovávať nás inak. Ich príklad silnej viery, obetavosti a úplnej dôvery v Jehovu mi pomohol v niektorých slabých chvíľach v mojom živote.“ Edwena na záver napísala: „Ďakujem Jehovovi za rodičov, ktorí nám slovom i príkladom ukázali šťastie, ktoré môžeme získať, ak svoj život postavíme na službe nášmu milujúcemu Bohu, Jehovovi.“

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázky na stranách 22, 23]

Rodina Fountainovcov (zľava doprava): Dewey, Edwena, Winnie, Elizabeth, Dewey mladší; vpravo: Elizabeth a Dewey mladší na blatníkoch Henschelovho auta s ampliónmi (1937); vpravo dole: Elizabeth ako 16-ročná nosí pútače