Slúžiť s vedomím naliehavosti
ROZPRÁVA HANS VAN VUURE
Jedného rána v roku 1962 som sa v rotterdamskej prístavnej štvrti stretol s Paulom Kushnirom, dozorcom odbočky Watch Tower Society v Holandsku. Hľadiac na mňa ponad stôl v tlmene osvetlenej kaviarni, povedal: „Uvedomuješ si, Hans, že ak prijmeš toto poverenie, dostanete s manželkou lístok iba na cestu tam?“
„ÁNO, a som si úplne istý, že Susie s tým bude tiež súhlasiť.“
„Dobre, porozprávajte sa o tom so Susie. Čím skôr mi dáš vedieť, ako ste sa rozhodli, tým lepšie.“
Našu odpoveď dostal nasledujúce ráno: „Pôjdeme.“ A tak sme 26. decembra 1962 na zasneženom amsterdamskom letisku Schiphol objali príbuzných a priateľov, a odleteli sme na územie nedotknuté misionármi, do krajiny Papuáncov — Holandskej Novej Guiney (dnes je to Západný Irian, Indonézia).
Boli sme na pochybách, či prijať toto náročné poverenie? Nie, neboli. Z celého srdca sme svoje životy oddali konaniu Božej vôle a spoliehali sme sa na Božiu podporu. Keď sa pozeráme späť na náš život, vidíme, že vo svojej dôvere v Jehovu sme sa nikdy nesklamali. No skôr než porozprávam, čo sa dialo v Indonézii, dovoľte mi povedať niečo o našich skorších rokoch.
Školenie v čase vojny
Mal som iba desať rokov, keď v roku 1940 našu rodinu prvý raz navštívil odvážny svedok Arthur Winkler. Keď moji rodičia zistili, čo hovorí Biblia o falošných náukách takzvaného kresťanstva, boli otrasení. Keďže Holandsko bolo vtedy okupované nacistickým Nemeckom a Jehovovi svedkovia boli prenasledovaní, rodičia si museli rozmyslieť, či sa pripoja k zakázanej organizácii. Rozhodli sa, že to urobia.
Odvtedy na mňa veľmi pôsobila odvaha mojej mamy a jej ochota riskovať stratu slobody, a dokonca i života. Raz šla na bicykli 11 kilometrov, a potom čakala v tme s taškou plnou biblických traktátov. V okamihu určenom pre začiatok špeciálnej kampane vysadla na bicykel a šliapala do pedálov tak rýchlo, ako len mohla, pričom pravidelne kopala do tašky, a tak trúsila traktáty po uliciach. Cyklista, ktorý sa hnal za ňou, ju nakoniec predstihol a celý zadychčaný kričal: „Pani, pani, niečo strácate!“ Pukali sme od smiechu, keď nám mama rozprávala túto príhodu.
I keď som bol veľmi mladý, vedel som, čomu chcem zasvätiť svoj život. Na jednom z našich zhromaždení uprostred roku 1942 sa vedúci zhromaždenia opýtal: „Kto chce byť pokrstený pri najbližšej príležitosti?“ Zdvihol som ruku. Moji rodičia si vymenili ustarostené pohľady, pochybujúc, či som porozumel významu takého rozhodnutia. No hoci som mal ešte len dvanásť rokov, chápal som, čo znamená oddať sa Bohu.
Kázanie z domu do domu s nacistami v pätách si vyžadovalo obozretnosť. Aby sme sa vyhli návšteve u tých, ktorí sympatizovali s nacistami a mohli nás udať, v dňoch, keď si na okná vylepovali plagáty, som sa bicykloval okolo domov a rýchlo som si zapisoval ich adresy. Raz si ma všimol nejaký muž a zakričal na mňa: „Výborne, chlapče môj. Len si ich zapíš — všetkých!“ Bol som horlivý, ale zjavne nie dosť opatrný! Na konci vojny v roku 1945 sme sa potešili vyhliadke na väčšiu slobodu kázania.
Začiatok životnej dráhy
Dňa 1. novembra 1948, po skončení školy, som dostal svoje prvé poverenie kázať celým časom ako priekopník. O mesiac neskôr brat Winkler navštívil rodinu, u ktorej som býval. Určite si ma prišiel obzrieť, lebo krátko nato som bol pozvaný pracovať v kancelárii odbočky Spoločnosti v Amsterdame.
Neskôr ma požiadali, aby som navštevoval zbory Jehovových svedkov ako krajský dozorca. Potom, na jeseň roku 1952, som dostal pozvanie navštevovať 21. triedu Biblickej školy Strážnej veže Gileád v New Yorku, aby som získal misionárske školenie. A tak koncom roku 1952 sme ôsmi z Holandska nastúpili na palubu zaoceánskeho parníka Nieuw Amsterdam a plavili sme sa do Ameriky.
Maxwell Friend, jeden z inštruktorov, nám pred koncom kurzu v tejto škole povedal: „Väčšinu z toho, čo ste sa tu naučili, zabudnete, ale dúfame, že tri veci vám ostanú: viera, nádej a láska.“ V mysli a v srdci som si uchoval aj drahocenné spomienky na Jehovovu organizáciu, na to, ako pracuje s vedomím naliehavosti.
Potom som zažil veľké sklamanie. Polovica holandskej skupiny, vrátane mňa, bola pridelená späť do Holandska. I keď som bol sklamaný, nevyviedlo ma to z rovnováhy. Len som dúfal, že na svoje zahraničné poverenie nebudem musieť čakať 40 rokov ako kedysi dávno Mojžiš. — Skutky 7:23–30.
Vzácna pomocníčka
Keď sa môj priateľ Fritz Hartstang, ktorý mi bol ako otec, dozvedel o mojich plánoch oženiť sa, dôverne mi povedal: „Sotva si viem predstaviť lepšiu voľbu.“ Otec Susie, Casey Stoové, bol počas druhej svetovej vojny na čele odboja proti nacistom. Ale keď sa v roku 1946 spojil so svedkami, ihneď prijal biblickú pravdu. Onedlho sa on a tri z jeho šiestich detí — Susie, Marian a Kenneth — dali pokrstiť. Všetky tri deti začali od 1. mája 1947 slúžiť celým časom ako priekopníci. V roku 1948 Casey predal svoj podnik a aj on začal slúžiť ako priekopník. Neskôr poznamenal: „Boli to najšťastnejšie roky môjho života!“
So Susie som sa zoznámil v roku 1949, keď bola pozvaná, aby pracovala v amsterdamskej kancelárii odbočky. Ale nasledujúci rok odišla so svojou sestrou Marian do 16. triedy Gileádu a odplavili sa na miesto, ktoré im ako misionárkam bolo pridelené — do Indonézie. Vo februári 1957, po piatich rokoch misionárskej služby v Indonézii, sa Susie vrátila do Holandska, aby sa za mňa vydala. V tom čase som slúžil ako krajský dozorca a ona po celý čas nášho manželstva mnoho ráz prejavovala ochotu prinášať osobné obete v prospech služby pre Kráľovstvo.
Po svadbe sme spolu pokračovali v návštevách zborov v rôznych častiach Holandska. Roky, ktoré Susie strávila v misionárskom diele na pridelených územiach, ju dobre pripravili na naše výlety na bicykloch od jedného zboru k druhému. A vtedy, v roku 1962, keď sme boli v krajskom diele, ma v Rotterdame navštívil brat Kushnir a povzbudil nás, aby sme sa presťahovali na Západný Irian do Indonézie.
Misionárska služba v Indonézii
Prišli sme do mesta Manokwari — do celkom iného sveta! Boli tu hrozivé zvuky tropických nocí, páľava a prach. A okrem toho tu boli Papuánci z vnútrozemia, ktorí mali na sebe iba bederné zásterky, nosili mačety a radi chodili tesne za nami a snažili sa dotknúť našej bielej pokožky — na to všetko nebolo ľahké si zvyknúť.
Niekoľko týždňov po našom príchode duchovní čítali z kazateľníc kostolov list, ktorý varoval pred Jehovovými svedkami, a všetkým prítomným rozdali kópie tohto listu. Miestna rádiostanica dokonca odvysielala jeho znenie. Potom nás navštívili traja duchovní a dožadovali sa, aby sme sa presťahovali do vnútrozemia a pracovali medzi tými, ktorých označili za „pohanov“. Aj istý papuánsky vysoký policajný úradník na nás naliehal, aby sme odišli, a príslušník tajnej polície nám povedal, že sa plánuje naša vražda.
No nie všetci boli proti nám. Politický poradca Papuáncov, holandský občan, ktorý sa chystal odísť do Holandska, nás predstavil niekoľkým papuánskym náčelníkom. Povedal im: „Jehovovi svedkovia prinesú lepšie kresťanské náboženstvo než to, ktoré už poznáte. Preto by ste ich mali vítať.“
Neskôr pristúpil k Susie na ulici jeden vládny úradník a zašepkal: „Dostali sme o vás správu, že ste tu začali nejaké nové dielo, a preto vás nemôžeme nechať, aby ste tu zostali. No, hm... iba ak by ste mali kostol.“ To bola narážka! Okamžite sme v našom dome strhli steny, rozostavili sme lavice, nainštalovali sme rečnícky pult a na priečelie domu sme dali tabuľu s nápisom „Sála Kráľovstva“. Potom sme tohto úradníka pozvali na návštevu. Prikyvoval, usmieval sa a klopal si ukazovákom po spánkoch, akoby chcel povedať: ‚Chytrí, chytrí.‘
Dňa 26. júna 1964, rok a pol po našom príchode, bolo pokrstených prvých dvanásť Papuáncov z tých, s ktorými sme študovali Bibliu. Zakrátko ich nasledovalo desať ďalších a na našom zhromaždení bolo priemerne 40 prítomných. Na pomoc nám boli poslaní dvaja indonézski priekopníci. V decembri 1964, keď už bol zbor v Manokwari založený, indonézska odbočka Spoločnosti nám pridelila iné pôsobisko, kde sme mali kázať.
Ešte pred odchodom si nás šéf informačného oddelenia vlády vzal nabok a povedal: „Je mi ľúto, že odchádzate. Každý týždeň ma duchovní žiadali, aby som vás poslal preč, pretože, ako povedali, oberáte ich ovocie. Ale ja som im hovoril: ‚Nie, oni skôr zušľachťujú vaše stromy.‘“ A dodal: „Kamkoľvek pôjdete, bojujte ďalej. Určite zvíťazíte!“
Uprostred štátneho prevratu
Jednej noci v septembri 1965, keď sme slúžili v hlavnom meste, Djakarte, komunistickí vzbúrenci zabili mnoho vojenských vodcov, podpálili Djakartu a začali celonárodný boj, ktorý vyvrcholil zvrhnutím prezidenta štátu, Sukarna. Asi 400 000 ľudí pritom prišlo o život!
Raz sme kázali v čase, keď sa na vedľajšej ulici strieľalo a horelo tam. Nasledujúceho dňa sme sa dozvedeli, že armáda sa chystá zničiť susedný objekt, ktorý patril komunistom. Majitelia bytov vyzerali vystrašene, keď sme s nimi nadväzovali kontakt, ale keď počuli naše biblické posolstvo, upokojili sa a pozvali nás dnu. S nami sa cítili bezpečne. Toto obdobie nás všetkých naučilo spoliehať sa na Jehovu a udržiavať si rovnováhu i za nepriaznivých podmienok.
Ďalší odpor zmarený
Koncom roku 1966 sme sa presťahovali do mesta Ambon na malebných južných Moluckých ostrovoch. Tam sme medzi priateľskými, otvorenými obyvateľmi našli veľký záujem o duchovné veci. Náš malý zbor sa rýchlo rozrastal a návštevnosť zhromaždení sa priblížila k stovke. A tak cirkevní hodnostári „kresťanstva“ navštívili úrad pre náboženské záležitosti s cieľom vyvinúť nátlak na vedúceho úradu, aby nás prinútil odísť z Ambonu. Na jeho stole však zbadali nápadne vystavené knihy Watch Tower Society! Keď sa im nepodarilo zmeniť jeho postoj, obrátili sa na úradníkov ministerstva náboženstva v Djakarte a usilovali sa nielen o to, aby nás vypovedali z Ambonu, ale aj vôbec z Indonézie.
Tentoraz sa zdalo, že mali úspech, lebo dátum nášho vypovedania z krajiny bol stanovený na 1. februára 1968. Naši kresťanskí bratia v Djakarte sa však obrátili na vysokého moslimského úradníka na ministerstve náboženstva a on pomohol zvrátiť toto rozhodnutie. Navyše sa zmenila doterajšia politická situácia a ďalším misionárom bol povolený vstup do krajiny.
A tak sme počas nasledujúcich desiatich rokov spolupracovali v prostredí nádherných hôr, lesov a jazier severnej Sumatry s misionármi z Austrálie, Filipín, Nemecka, Rakúska, zo Spojených štátov a zo Švédska. Kazateľskému dielu sa darilo dobre najmä medzi miestnou hlavnou etnickou skupinou Batakov.
Ale náboženskí intrigáni predsa len dosiahli úspech v podobe zákazu nášho kazateľského diela v decembri 1976, a tak v nasledujúcom roku väčšina misionárov odišla na pridelené miesta v iných krajinách. Nakoniec, v roku 1979, sme museli odísť aj my.
Do Južnej Ameriky
Boli sme už asi 50-roční a uvažovali sme, či sa ešte budeme vedieť prispôsobiť podmienkam v inej krajine. „Prijmeme nové poverenie, alebo sa radšej niekde usadíme?“ pýtala sa Susie.
„Nuž, Susie,“ odpovedal som, „nech sme šli kamkoľvek, kam nás Jehova pozval, staral sa o nás. Kto vie, aké ďalšie požehnania ukrýva budúcnosť?“ A tak sme prišli na nové miesto, ktoré nám bolo pridelené, do juhoamerického Surinamu. O dva mesiace sme už opäť cestovali po zboroch a čoskoro sme sa cítili ako doma.
Keď sa so Susie pozeráme späť na vyše 45 rokov služby celým časom, uvedomujeme si, akou dôležitou oporou pre nás boli naši rodičia, ktorí nám pomohli vytrvať v misionárskom diele. V roku 1969, keď som po šiestich rokoch opäť videl svojich rodičov, otec ma vzal nabok a povedal: „V prípade, že by mama zomrela skôr ako ja, nemusíš sa vrátiť domov. Zostaň na svojom pridelenom mieste. Ja si poradím. No v prípade, že by to bolo inak, musíš sa na to spýtať mamy.“ Mama mi povedala to isté.
Rodičia Susie mali rovnaký nesebecký postoj. Susie s nimi nebola 17 rokov, ale nikdy jej nenapísali ani jediné deprimujúce slovo. Pravdaže, ak by naši rodičia nemali žiadnu inú pomoc, vrátili by sme sa domov. Hlavné však je, že naši rodičia mali to isté ocenenie pre misionársku prácu a až do svojej smrti slúžili Jehovovi s rovnakým vedomím naliehavosti, aké vštepili do sŕdc aj nám. — Porovnaj 1. Samuelovu 1:26–28.
Povzbudzovali nás aj tí, čo boli verní v písaní listov. Niekoľkí z nich za vyše 30 rokov našej misionárskej služby nevynechali ani mesiac, aby nám nenapísali! Ale nadovšetko si uchovávame v mysli nášho drahého nebeského Otca, Jehovu, ktorý vie, ako podporovať svojich služobníkov na zemi. Keď sa teraz približuje vyvrcholenie udalostí, teda to, na čo sa tešíme, chceli by sme si so Susie zachovať „pevne v mysli prítomnosť Jehovovho dňa“ tým, že budeme ďalej slúžiť Jehovovi s vedomím naliehavosti. — 2. Petra 3:12.
[Obrázok na strane 26]
Po sobáši v roku 1957
[Obrázok na strane 29]
Aké vzrušujúce — šesť mladých priekopníkov!