Ani pomyslieť na kompromis!

JEHOVOVA ruka bola s ranými nasledovníkmi Ježiša Krista. (Skutky 11:21) S Božou pomocou sa nekompromisne držali priamej cesty. Je známou historickou skutočnosťou, že zažívali nepriateľstvo, ba aj intenzívne prenasledovanie.

Rýdzosť prvých verných nasledovníkov Krista sa stala príslovečnou. Odmietali urobiť kompromis vo svojej viere aj za cenu života. Ale prečo s nimi tak kruto zaobchádzali?

Nenávidení bez príčiny

Praví kresťania, podobne ako Ježiš, nemali rovnaké ambície ani rovnakú vieru ako tento svet. (1. Jána 4:4–6) Okrem toho rast kresťanstva „bol taký rýchly a jeho úspech taký výrazný, že hrozná kolízia [s imperiálnou mocou Ríma] bola nevyhnutná“, poznamenáva historik Edmond de Pressensé.

Ježiš pri jednej príležitosti uplatnil na seba prorocký žalm, keď povedal: „Nenávideli ma bez príčiny.“ (Ján 15:25; Žalm 69:4) Skôr než to povedal svojim učeníkom, upozornil ich: „Otrok nie je väčší ako jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ (Ján 15:20) Nebolo ľahké chodiť v jeho šľapajách. Napríklad náboženskí vodcovia spomedzi Židov zaobchádzali s Ježišovými učeníkmi ako s odpadlíkmi od judaizmu. Keď však od Ježišových nasledovníkov žiadali, aby o ňom už viac nehovorili, učeníci odmietli vyhovieť takému príkazu, a tak urobiť kompromis vo svojej viere. — Skutky 4:17–20; 5:27–32.

Vo svedectve predloženom židovskému Sanhedrinu krátko po Letniciach roku 33 n. l. bol učeník Štefan obvinený, že ‚hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a Bohu‘. Hoci to boli neslýchané obvinenia, bol ukameňovaný. To malo za následok, že „sa začalo veľké prenasledovanie zboru, ktorý bol v Jeruzaleme“, a „všetci okrem apoštolov boli rozptýlení po území Judey a Samárie“. (Skutky 6:11, 13; 8:1) Mnohí boli uväznení.

Židia prenasledovali Ježišových nasledovníkov „s nezmieriteľnou nenávisťou“, hovorí kniha Christianity and the Roman Empire (Kresťanstvo a Rímska ríša). Často musela dokonca rímska vláda zasiahnuť na ochranu kresťanov! Napríklad rímski vojaci zachránili apoštola Pavla pred Židmi, ktorí ho chceli zavraždiť. (Skutky 21:26–36) No vzťahy medzi kresťanmi a Rimanmi boli i tak napäté.

Rím pritvrdzuje

Asi deväť rokov po Štefanovej smrti dal rímsky vládca Herodes Agrippa I. zabiť apoštola Jakuba, snažiac sa získať si tak priazeň Židov. (Skutky 12:1–3) Do toho času sa už viera v Krista dostala do Ríma. (Skutky 2:10) V roku 64 n. l. bola veľká časť tohto mesta zničená ohňom. Keď Nero v snahe umlčať reči, že za požiar je zodpovedný on, pripísal vinu za túto katastrofu kresťanom, začalo sa hrozné prenasledovanie. Založil tento požiar v meste Nero, aby ho mohol prebudovať a dať mu veľkolepejší vzhľad a premenovať ho podľa seba na Neropolis? Alebo jeho rozhodnutie obviniť kresťanov ovplyvnila cisárovná Poppaea, židovská prozelytka, známa svojou antipatiou voči kresťanom? Bádatelia v tom nemajú istotu, ale následky boli strašné.

Rímsky historik Tacitus hovorí: „Usmrcovanie sprevádzal posmech; [kresťania], oblečení do zvieracích koží, boli trhaní na kusy psami; boli pribíjaní na kríže; urobili ich horľavými, takže keď sa skončil deň, mohli slúžiť ako svetlá,“ ako ľudské pochodne na osvetľovanie cisárskych záhrad. Tacitus, ktorý nebol priateľom kresťanov, dodáva: „Akokoľvek boli vinní a zaslúžili si exemplárne potrestanie, vyvolávali súcit, keď boli zabíjaní nie pre verejné blaho, ale pre krutosť jedného človeka,“ Neróna.

Výrazné kontrasty

Hoci Nerónovmu zámeru vyhovovalo obviniť kresťanov zo zničenia Ríma, nikdy ich nezakázal ani nepostavil kresťanstvo ako náboženstvo v štáte mimo zákona. Prečo teda Rimania súhlasili s prenasledovaním? Pretože „malé kresťanské spoločenstvá svojou zbožnosťou a slušnosťou znepokojovali pohanský svet bažiaci po rozkošiach“, hovorí historik Will Durant. Kontrast medzi kresťanstvom a prelievaním krvi v rímskych gladiátorských zápasoch mohol byť sotva väčší. Príležitosť zbaviť sa kresťanov, a tak upokojiť svoje svedomie, bola pre Rimanov príliš lákavá na to, aby ju nevyužili.

Ako svetová veľmoc sa Rím zdal neporaziteľný. Rimania boli presvedčení, že jedným z dôvodov ich vojenskej zdatnosti je to, že uctievajú všetky božstvá. Preto bolo pre nich ťažké pochopiť výlučnosť kresťanského monoteizmu a jeho odmietanie všetkých ostatných bohov vrátane uctievania cisára. Nebolo prekvapujúce, že Rím považoval kresťanstvo za vplyv podkopávajúci samotné základy ríše.

Cena za vydávanie svedectva

Koncom prvého storočia nášho letopočtu bol apoštol Ján poslaný do vyhnanstva na ostrov Patmos za to, že „hovoril o Bohu a svedčil o Ježišovi“. (Zjavenie 1:9) Predpokladá sa, že bol za to zodpovedný rímsky cisár Domicián. Napriek tlaku, ktorý museli Ježišovi nasledovníci znášať, sa do konca storočia kresťanstvo rozšírilo po celej Rímskej ríši. Ako to bolo možné? Kniha A History of the Early Church (Dejiny ranej cirkvi) hovorí, že kresťanstvo sa „držalo pohromade svojou službou“. Takisto ako Ján, ani prenasledovaní raní kresťania nerobili kompromisy vo svojej viere, ale horlivo vytrvávali, keď hovorili o Bohu a vydávali svedectvo o Ježišovi. — Skutky 20:20, 21; 2. Timotejovi 4:2.

Prenasledovanie kresťanov nadobudlo nový aspekt v roku 112 nášho letopočtu, dva roky po tom, ako cisár Traján vymenoval Plínia za miestodržiteľa Bitýnie (terajšieho severozápadného Turecka). Predchádzajúci administratívny aparát bol nedbalý, a tak tam vládol neporiadok. Chrámy boli takmer opustené a predaj krmiva pre obetné zvieratá značne poklesol. Obchodníci pripisovali vinu jednoduchosti kresťanského uctievania, pretože jeho súčasťou neboli ani zvieracie obete, ani modly.

Plínius sa veľmi snažil obnoviť pohanské uctievanie a kresťania platili svojimi životmi za to, že odmietali predkladať víno a kadidlo pred sochy cisára. Rímske vrchnosti napokon pripustili, že kresťania sú „ľudia cnostní, ale nevysvetliteľne nepriateľskí k starým náboženským tradíciám“, hovorí profesor Henry Chadwick. Hoci byť kresťanom bolo naďalej hrdelným zločinom, Ježišovi praví nasledovníci ani nepomysleli na kompromis.

Nenávisť vznikala tiež v dôsledku „nepríjemností vyvolaných obrátením jednotlivcov v pohanských rodinách“, hovorí profesor W. M. Ramsay. „Spoločenský život bol veľmi ťažký, keď sa niečí sused nemohol prispôsobiť tým najbežnejším spoločenským konvenciám, lebo by to zahŕňalo uznanie pohanských božstiev,“ uvádza Dr. J. W. C. Wand. Nie div, že mnohí mali taký názor, že raní kresťania nenávidia ľudí alebo že sú to ateisti.

Vzrast prináša väčšie prenasledovanie

Polykarpos, ktorý bol údajne vyučovaný apoštolom Jánom, sa stal uznávaným starším v meste Smyrna (terajší Izmir). Za svoju vieru bol upálený na kole v roku 155 n. l. Rímsky provinčný miestodržiteľ Statius Quadratus zvolal davy ľudí. Štadión bol plný nepriateľských pohanov, ktorí opovrhovali 86-ročným Polykarpom, pretože odrádzal ľudí od uctievania ich bohov, a fanatických Židov, ktorí ochotne prinášali drevo na oheň, hoci to museli robiť vo veľký Sabat.

Záplava prenasledovania potom postihla kresťanov v celom rímskom svete. Za cisára Marca Aurelia ich krv tiekla ešte viac. Ak boli rímskymi občanmi, zomierali mečom; ak neboli rímskymi občanmi, boli zabíjaní v amfiteátroch divými zvieratami. Čo bolo ich zločinom? Jednoducho boli kresťanmi, ktorí odmietali robiť kompromisy alebo sa zrieknuť svojej viery.

Novodobé francúzske mesto Lyon vyrástlo z rímskej kolónie Lugdunum, ktorá bola kľúčovým správnym strediskom a sídlom jedinej rímskej posádky na území medzi Rímom a riekou Rýn. V roku 177 nášho letopočtu tu bola silná kresťanská komunita, proti ktorej zúrivo vystúpilo pohanské obyvateľstvo. Začalo sa to vylúčením kresťanov z verejných miest. Dav vyprovokoval nepokoje a následné prenasledovanie bolo také veľké, že žiaden kresťan sa neodvážil vyjsť z domu. Rímsky miestodržiteľ dal príkaz na vyhľadávanie a zabíjanie kresťanov.

Odmena

Keď po smrti Ježišových apoštolov ich vplyv už nepôsobil ako zábrana, začalo sa medzi tými, čo tvrdili, že sú kresťania, rozvíjať odpadlíctvo. (2. Tesaloničanom 2:7) Koncom štvrtého storočia nášho letopočtu sa odpadlícke kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom. V tom čase už bolo skazené a bolo pripravené robiť kompromisy a stotožniť sa so svetom — čo Ježiš a jeho raní učeníci nikdy nerobili. (Ján 17:16) No biblický kánon spolu so záznamom o kresťanskej viere bol dokončený už dávno predtým.

Bolo vari utrpenie a smrť tisícov raných kresťanov márne? Určite nie! Ani len nepomysleli na to, že by urobili kompromis vo svojej viere, a ‚dokázali, že sú verní až do smrti, a dostali korunu života‘. (Zjavenie 2:10) Jehovovi služobníci stále pociťujú páľavu prenasledovania, ale viera a rýdzosť ich raných spoluveriacich je pre nich zdrojom veľkého povzbudenia. Preto ani dnešní kresťania rozhodne nepomýšľajú na kompromis.

[Obrázky na stranách 8, 9]

Nero

Model cisárskeho Ríma

Oltár zasvätený uctievaniu cézara

[Pramene]

Nero: S láskavým dovolením The British Museum

Museo della Civiltà Romana, Roma

[Obrázok na strane 10]

Marcus Aurelius

[Prameň ilustrácie]

The Bettmann Archive