Nenávidení pre svoju vieru

„Budete predmetom nenávisti všetkých ľudí pre moje meno.“ — MATÚŠ 10:22.

1, 2. Môžeš uviesť nejaké prípady zo skutočného života, ako Jehovovi svedkovia trpeli pre svoje náboženské presvedčenie?

POCTIVÝ obchodník z ostrova Kréta je desiatky ráz zatknutý a opakovane predvádzaný pred grécke súdy. Dohromady vyše šesť rokov strávi vo väzení, odlúčený od svojej manželky a piatich detí. V Japonsku je 17-ročný študent vylúčený zo školy, hoci sa správa slušne a je najlepším študentom v 42-člennej triede. Vo Francúzsku je viacero ľudí okamžite prepustených z práce, hoci títo ľudia majú výbornú povesť ako usilovní a svedomití pracovníci. Čo majú spoločné tieto prípady zo skutočného života?

² Tí všetci sú Jehovovými svedkami. Akého „zločinu“ sa dopustili? V podstate takého, že konali podľa svojho náboženského presvedčenia. Spomenutý obchodník poslúchal učenie Ježiša Krista a delil sa o svoju vieru s druhými. (Matúš 28:19, 20) Odsúdený bol z väčšej časti na základe archaického gréckeho zákona, podľa ktorého je obracanie na inú vieru trestným činom. Študent bol vylúčený preto, lebo jeho biblicky školené svedomie mu nedovoľovalo zúčastňovať sa na povinnom výcviku kenda (japonského šermiarskeho umenia). (Izaiáš 2:4) A tí, čo vo Francúzsku prišli o zamestnanie, boli informovaní, že jediným dôvodom ich prepustenia je to, že sa predstavili ako Jehovovi svedkovia.

3. Prečo je veľké utrpenie, ktoré by nám spôsobovali iní ľudia, pre väčšinu Jehovových svedkov pomerne zriedkavou skúsenosťou?

³ Takéto nepríjemné skúsenosti sú ukážkou toho, čo Jehovovi svedkovia v niektorých krajinách v poslednom čase znášali. Pre väčšinu Jehovových svedkov je však veľké utrpenie, ktoré by im spôsobovali iní ľudia, pomerne zriedkavou skúsenosťou. Jehovov ľud je na celom svete známy svojím znamenitým správaním — čo je povesť, ktorá nikomu nedáva dôvod na to, aby chcel týmto ľuďom škodiť. (1. Petra 2:11, 12) Nevymýšľajú sprisahania ani sa nesprávajú tak, že by to druhým škodilo. (1. Petra 4:15) Naproti tomu, snažia sa žiť podľa biblickej rady, aby sa podriaďovali najprv Bohu a potom svetským vládam. Platia dane, ktoré vyžaduje zákon, a snažia sa ,zachovávať pokoj so všetkými ľuďmi‘. (Rimanom 12:18; 13:6, 7; 1. Petra 2:13–17) Vo svojom biblickom vzdelávacom diele podporujú úctu k zákonom, rodinným hodnotám a dobrú morálku. Mnohé vlády ich chvália za to, že sú občanmi dodržiavajúcimi zákony. (Rimanom 13:3) No ako ukazuje úvodný odsek, občas sú terčom odporu — v niektorých krajinách dokonca terčom vládnych zákazov. Malo by nás to prekvapovať?

„Cena“ za to, že je človek učeníkom

4. Čo by mal podľa Ježiša očakávať ten, kto sa stane jeho učeníkom?

⁴ Ježiš Kristus nenechal nikoho na pochybách o tom, čo to bude znamenať, ak bude niekto jeho učeníkom. „Otrok nie je väčší ako jeho pán,“ povedal svojim nasledovníkom. „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ Ježiš bol nenávidený „bez príčiny“. (Ján 15:18–20, 25; Žalm 69:4; Lukáš 23:22) Jeho učeníci mohli očakávať to isté — odpor bez ospravedlniteľného základu. Neraz ich upozorňoval: „Budete predmetom nenávisti.“ — Matúš 10:22; 24:9.

5, 6. a) Z akého dôvodu Ježiš nabádal svojich prípadných nasledovníkov, aby si „spočítali cenu“? b) Prečo by sme potom nemali byť zmätení, keď sa stretneme s odporom?

⁵ Preto Ježiš nabádal svojich budúcich nasledovníkov, aby si „spočítali cenu“ za to, že sa stanú jeho učeníkmi. (Lukáš 14:28, Revised Standard Version) Prečo? Nie preto, aby sa rozhodli, či sa majú stať jeho nasledovníkmi, alebo nie, ale aby boli odhodlaní splniť to, čo sa od nich očakáva. Musíme byť pripravení zniesť všetky skúšky a ťažkosti, ktoré súvisia s touto výsadou. (Lukáš 14:27) Nikto nás nenúti, aby sme slúžili Jehovovi ako nasledovníci Krista. Je to dobrovoľné rozhodnutie a je to tiež informované rozhodnutie. Vopred vieme, že okrem požehnaní, ktoré vyplynú z toho, že sme vstúpili do vzťahu oddanosti voči Bohu, budeme „predmetom nenávisti“. Keď sa teda stretávame s odporom, nie sme zmätení. ,Spočítali sme si cenu‘ a sme úplne pripravení zaplatiť ju. — 1. Petra 4:12–14.

⁶ Prečo by sa niektorí ľudia vrátane vládnych autorít mali chcieť stavať proti pravým kresťanom? Skôr ako si na to odpovieme, bude užitočné preskúmať dve náboženské skupiny v prvom storočí n. l. Obidve boli nenávidené — ale z celkom odlišných príčin.

Nenávistní a nenávidení

7, 8. V akom učení sa zračilo opovrhovanie Nežidmi a aký postoj následkom toho nadobudli Židia?

⁷ V prvom storočí n. l. bol Izrael pod rímskou nadvládou a judaizmus, židovský náboženský systém, bol ako celok v tyranskom zovretí vodcov, ako boli znalci Písma a farizeji. (Matúš 23:2–4) Títo fanatickí vodcovia prekrútili pokyny z mojžišovského Zákona o oddelenosti od iných národov v tom zmysle, že Nežidmi sa musí opovrhovať. Tým vytvorili náboženstvo, ktoré splodilo nenávisť k Nežidom a zároveň vyvolalo nenávisť u Nežidov.

⁸ Pre židovských vodcov nebolo ťažké učiť ľudí opovrhovať Nežidmi, keďže Židia v tom čase považovali Nežidov za skazených tvorov. Náboženskí vodcovia učili, že Židovka nikdy nesmie zostať sama s Nežidmi, lebo „sú podozriví z oplzlosti“. Žid nesmel „zostať s nimi sám, lebo sú podozriví z krviprelievania“. Mlieko, ktoré nadojil Nežid, sa nemohlo používať, pokiaľ dojenie nesledoval Žid. Pod vplyvom náboženských vodcov sa Židia začali povýšenecky strániť ostatných a udržiavali si od nich prísny odstup. — Porovnaj Jána 4:9.

9. Aký účinok malo učenie židovských vodcov o Nežidoch?

⁹ Také učenie o Nežidoch sotva podporovalo dobré vzťahy medzi Židmi a Nežidmi. Nežidia sa na Židov začali pozerať ako na ľudí, ktorí nenávidia celé ľudstvo. Rímsky historik Tacitus (narodený okolo roku 56 n. l.) povedal o Židoch, že prejavujú „voči všetkým ostatným smrteľnú nenávisť“. Tacitus tiež tvrdil, že Nežidia, ktorí sa stali židovskými prozelytmi, boli učení, aby zapreli svoju krajinu a aby svoju rodinu a priateľov považovali za bezcenných. Rimania celkovo tolerovali správanie Židov, ktorí boli dosť početní na to, aby vzbudzovali rešpekt. Ale židovská vzbura v roku 66 n. l. viedla k tvrdej rímskej odvete a nakoniec k zničeniu Jeruzalema v roku 70 n. l.

10, 11. a) Aké zaobchádzanie s cudzincami vyžadoval mojžišovský Zákon? b) Aké poučenie plynie z toho, čo sa stalo s judaizmom?

¹⁰ Ako sa tento názor na cudzincov odlišoval od spôsobu uctievania načrtnutého v mojžišovskom Zákone? Zákon naozaj podporoval oddelenosť od národov, ale s cieľom ochrániť Izraelitov, a najmä ich čisté uctievanie. (Jozua 23:6–8) No Zákon zároveň vyžadoval, aby sa s cudzincami zaobchádzalo spravodlivo a nestranne a aby im bola prejavená pohostinnosť — pokiaľ vyzývavo neprestupovali zákony Izraela. (3. Mojžišova 24:22) Tým, že sa židovskí náboženskí vodcovia v Ježišovej dobe odklonili od ducha rozumnosti, ktorý bol jasne viditeľný v Zákone rešpektujúcom cudzincov, vytvorili spôsob uctievania, ktorý splodil nenávisť a ktorý bol nenávidený. Židovský národ v prvom storočí napokon stratil Jehovovu priazeň. — Matúš 23:38.

¹¹ Plynie z toho nejaké poučenie aj pre nás? Áno, plynie. Samospravodlivý, povýšenecký postoj, ktorý by viedol k tomu, že by sme sa pozerali zvrchu na tých, čo nemajú rovnaké náboženské presvedčenie ako my, nereprezentuje čisté uctievanie Jehovu správnym spôsobom a ani samému Jehovovi sa nepáči. Všimnime si verných kresťanov v prvom storočí. Nemali nenávisť k nekresťanom ani sa nebúrili proti Rímu. No i tak boli „predmetom nenávisti“. Prečo? A kto ich nenávidel?

Raní kresťania — kto ich nenávidel?

12. Ako Písma ukazujú, že Ježiš chce, aby jeho nasledovníci mali vyrovnaný názor na nekresťanov?

¹² Z Ježišovho učenia je zrejmé, že Ježiš chcel, aby jeho učeníci mali vyrovnaný názor na nekresťanov. Na jednej strane povedal, že jeho nasledovníci budú oddelení od sveta — čiže budú sa vyhýbať postojom a správaniu, ktoré je v rozpore s Jehovovými spravodlivými cestami. Mali zostať neutrálni v otázkach vojny a politiky. (Ján 17:14, 16) Na druhej strane, Ježiš nielenže nekázal opovrhovať nekresťanmi, ale dokonca povedal svojim nasledovníkom, že majú ,milovať svojich nepriateľov‘. (Matúš 5:44) Apoštol Pavol nabádal kresťanov: „Keď je tvoj nepriateľ hladný, nakŕm ho; keď je smädný, daj sa mu niečoho napiť.“ (Rimanom 12:20) Povedal tiež kresťanom, aby ,robili dobro všetkým‘. — Galaťanom 6:10.

13. Prečo sa židovskí náboženskí vodcovia tak veľmi stavali proti Kristovým učeníkom?

¹³ No Kristovi učeníci čoskoro zistili, že sú „predmetom nenávisti“ z troch zdrojov. Prvým boli židovskí náboženskí vodcovia. Nie div, že kresťania rýchlo upútali ich pozornosť! Kresťania sa riadili vysokými zásadami morálky a rýdzosti a s veľkým zápalom odovzdávali ľuďom posolstvo vzbudzujúce nádej. Tisíce ľudí opustilo judaizmus a prijalo kresťanstvo. (Skutky 2:41; 4:4; 6:7) Pre židovských náboženských vodcov neboli Ježišovi židovskí učeníci nikým iným ako odpadlíkmi! (Porovnaj Skutky 13:45.) Títo rozhnevaní vodcovia sa nazdávali, že kresťanstvo zrušilo ich tradície. Veď dokonca odmietalo prijať ich názor na Nežidov! Od roku 36 n. l. sa Nežidia mohli stať kresťanmi, mohli mať tú istú vieru a tešiť sa z rovnakých kresťanských výsad ako židovskí kresťania. — Skutky 10:34, 35.

14, 15. a) Prečo si kresťania privodili nenávisť pohanských ctiteľov? Uveď príklad. b) Aká tretia skupina znenávidela raných kresťanov?

¹⁴ Po druhé, kresťania si privodili nenávisť pohanských ctiteľov. Napríklad v starovekom Efeze bola výnosným obchodom výroba strieborných svätýň pre bohyňu Artemis. Ale keď tam Pavol kázal, veľa Efezanov zareagovalo a prestalo Artemis uctievať. Keď striebrotepci videli, že ich obchod je ohrozený, vyvolali nepokoje. (Skutky 19:24–41) Niečo podobné sa stalo aj vtedy, keď sa kresťanstvo rozšírilo do Bitýnie (teraz severozápadné Turecko). Onedlho po tom, čo bolo dokončené písanie Kresťanských gréckych Písiem, miestodržiteľ Bitýnie Plínius Mladší uviedol, že pohanské chrámy boli opustené a že veľmi poklesol predaj krmiva pre obetné zvieratá. Obvinení — a prenasledovaní — boli kresťania, lebo ich uctievanie nedovoľovalo zvieracie obete a modly. (Hebrejom 10:1–9; 1. Jána 5:21) Je zrejmé, že šírenie kresťanstva ovplyvňovalo určité obchodné záujmy spojené s pohanským uctievaním a tí, ktorí prišli o obchod i o peniaze, sa na kresťanov pozerali s neľúbosťou.

¹⁵ Po tretie, kresťania sa stali „predmetom nenávisti“ nacionalistických Rimanov. Spočiatku sa Rimania pozerali na kresťanov ako na malú a možno fanatickú náboženskú skupinu. No po čase už len priznanie sa ku kresťanstvu bolo priestupkom, ktorý mohol byť potrestaný smrťou. Prečo by poctiví občania žijúci kresťanským životom mali byť považovaní za ľudí, ktorí si zaslúžia prenasledovanie a smrť?

Raní kresťania — prečo ich rímsky svet nenávidel?

16. V akých ohľadoch zostali kresťania oddelení od sveta a prečo sa tým stali v rímskom svete nepopulárnymi?

¹⁶ Kresťanov nenávidel rímsky svet hlavne preto, že žili podľa svojho náboženského presvedčenia. Napríklad zostali oddelení od sveta. (Ján 15:19) Neprijímali žiadne politické funkcie a odmietali vojenskú službu. Preto „boli opisovaní ako ľudia mŕtvi pre svet a neužitoční, čo sa týka akejkoľvek záležitosti života,“ hovorí historik Augustus Neander. Nebyť časťou sveta tiež znamenalo vyhýbať sa zlému spôsobu života skazeného rímskeho sveta. „Malé kresťanské spoločenstvá svojou zbožnosťou a slušnosťou znepokojovali pohanský svet bažiaci po rozkošiach,“ vysvetľuje historik Will Durant. (1. Petra 4:3, 4) Prenasledovaním a popravovaním kresťanov sa Rimania možno snažili umlčať tento nepríjemný hlas svedomia.

17. Čo ukazuje, že kazateľské dielo kresťanov v prvom storočí bolo úspešné?

¹⁷ Kresťania v prvom storočí kázali dobré posolstvo o Božom Kráľovstve s neústupnou horlivosťou. (Matúš 24:14) Asi okolo roku 60 n. l. mohol Pavol povedať, že dobré posolstvo bolo „zvestované v celom stvorení, ktoré je pod nebom“. (Kolosanom 1:23) Koncom prvého storočia už Ježišovi nasledovníci vyškolili učeníkov v celej Rímskej ríši — v Ázii, Európe a Afrike! Dokonca aj niektorí členovia „cézarovej domácnosti“ sa stali kresťanmi.a (Filipanom 4:22) Toto horlivé kázanie vyvolalo odpor. Neander hovorí: „Kresťanstvo sa neustále rozmáhalo medzi ľuďmi každej vrstvy a hrozilo, že zvrhne štátne náboženstvo.“

18. Ako viedlo preukazovanie výlučnej oddanosti Jehovovi k tomu, že kresťania mali nezhody s rímskou vládou?

¹⁸ Ježišovi nasledovníci preukazovali Jehovovi výlučnú oddanosť. (Matúš 4:8–10) Možno práve táto stránka ich uctievania viac ako ktorákoľvek iná viedla k nezhodám s Rímom. Rimania boli tolerantní k iným náboženstvám, pokiaľ sa ich prívrženci zúčastňovali na uctievaní cisára. Raní kresťania sa na takom uctievaní jednoducho nemohli zúčastňovať. Boli toho názoru, že nesú zodpovednosť pred vyššou autoritou, ako bol rímsky štát, a to pred Jehovom Bohom. (Skutky 5:29) A tak kresťan, bez ohľadu na to, akým vzorným občanom bol vo všetkých iných ohľadoch, bol považovaný za nepriateľa štátu.

19, 20. a) Kto bol do veľkej miery zodpovedný za zlomyseľné ohováranie verných kresťanov? b) Aké falošné obvinenia boli vznesené proti kresťanom?

¹⁹ Bol tu ešte iný dôvod, prečo sa verní kresťania stali „predmetom nenávisti“ v rímskom svete: ľudia ľahko uverili zlomyseľnému ohováraniu a obvineniam, za ktoré boli v nemalej miere zodpovední židovskí náboženskí vodcovia. (Skutky 17:5–8) Okolo roku 60 alebo 61 n. l., keď bol Pavol v Ríme a čakal na súd cisára Neróna, významní Židia povedali o kresťanoch: „O tejto sekte je nám naozaj známe, že sa všade hovorí proti nej.“ (Skutky 28:22) Nero nepochybne počul ohováračské historky o kresťanoch. V roku 64 n. l., keď bol obvinený z požiaru, ktorý spustošil Rím, údajne si vybral ako obetných baránkov už i tak osočovaných kresťanov. Zdá sa, že práve to spustilo vlnu násilného prenasledovania, ktorého cieľom bolo vyhladiť kresťanov.

²⁰ Falošné obvinenia proti kresťanom boli často zmesou otvorených lží a prekrúcania ich učenia. Keďže boli monoteistami a neuctievali cisára, boli označení za ateistov. Keď niektorí nekresťanskí členovia rodiny odporovali svojim kresťanským príbuzným, kresťania boli obvinení z toho, že rozbíjajú rodiny. (Matúš 10:21) Boli označení za kanibalov, čo bolo obvinenie, ktoré sa podľa niektorých zdrojov zakladalo na prekrútení Ježišových slov pri Pánovej večeri. — Matúš 26:26–28.

21. Z akých dvoch dôvodov boli kresťania „predmetom nenávisti“?

²¹ Teda verní kresťania boli „predmetom nenávisti“ Rimanov z dvoch základných dôvodov: 1. pre ich biblické učenie a skutky a 2. pre falošné obvinenia vznesené proti nim. Odporcovia mali bez ohľadu na dôvody iba jeden cieľ — potlačiť kresťanstvo. Samozrejme, skutočnými podnecovateľmi prenasledovania kresťanov boli nadľudskí odporcovia, neviditeľné zlé duchovné sily. — Efezanom 6:12.

22. a) Aký príklad ukazuje, že Jehovovi svedkovia sa snažia ,robiť dobro všetkým‘? (Pozri rámček na strane 11.) b) Čo sa bude rozoberať v nasledujúcom článku?

²² Jehovovi svedkovia v dnešnej dobe boli tak ako raní kresťania „predmetom nenávisti“ v rôznych krajinách. No oni sami nemajú nenávisť k ľuďom, ktorí nie sú svedkami; nikdy ani neboli podnecovateľmi vzbury proti vládam. Naopak, sú na celom svete známi prejavmi skutočnej lásky, ktorá prekonáva všetky spoločenské, rasové a etnické bariéry. Prečo teda boli a sú prenasledovaní? A ako reagujú na odpor? Tieto otázky sa budú rozoberať v nasledujúcom článku.

[Poznámka pod čiarou]

Ako by si odpovedal?

◻ Prečo Ježiš nabádal svojich budúcich nasledovníkov, aby si spočítali cenu za to, že budú jeho učeníkmi?

◻ Ako judaizmus ovplyvnil prevládajúci názor na Nežidov a čo sa z toho učíme?

◻ Z akých troch zdrojov pramenil odpor, ktorému čelili verní raní kresťania?

◻ Z akých základných dôvodov boli raní kresťania „predmetom nenávisti“ Rimanov?

[Rámček na strane 11]

‚Robia dobro všetkým‘

Jehovovi svedkovia sa snažia poslúchať biblickú radu, aby ,robili dobro všetkým‘. (Galaťanom 6:10) V časoch núdze ich láska k blížnemu podnecuje, aby pomáhali aj tým, ktorí nemajú rovnaké náboženské názory. Napríklad počas katastrofálnej situácie v Rwande v roku 1994 svedkovia z Európy dobrovoľne prišli do Afriky pomáhať tým, čo boli v núdzi. Rýchlo boli zriadené dobre organizované tábory a poľné nemocnice, ktoré poskytovali pomoc. Nákladnými lietadlami boli dopravené obrovské množstvá potravín, oblečenia a prikrývok. Počet utečencov, ktorí mali úžitok z tejto núdzovej pomoci, viac než trojnásobne prevyšoval počet svedkov, ktorí žijú v tej oblasti.

[Obrázok na strane 9]

Kresťania v prvom storočí kázali dobré posolstvo s neústupnou horlivosťou