Prečo si priznať chybu?
BOLO to jedno z najneobvyklejších stretnutí vo vojenských dejinách. Neozbrojený posol odvrátil 400 vojakov zocelených v boji, odhodlaných pomstiť urážku. Keď si vodca týchto mužov vypočul prosby jednej statočnej ženy, upustil od svojej výpravy.
Týmto vodcom bol Dávid, ktorý sa neskôr stal izraelským kráľom. Počúvol ženu Abigail, lebo sa chcel páčiť Bohu. Keď mu Abigail taktne ukázala, že keby sa pomstil jej manželovi Nábalovi, malo by to za následok vinu krvi, Dávid zvolal: „Buď požehnaný Jehova, Boh Izraela, ktorý mi ťa poslal v tento deň v ústrety! A buď požehnaná tvoja rozumnosť a buď požehnaná ty, ktorá si ma dnes zadržala, aby som sa neprevinil krvou a aby som si nespôsobil záchranu vlastnou rukou.“ Dávid bol vďačný za to, že Boh použil Abigail, aby ho zadržal pred závažnou chybou. — 1. Samuelova 25:9 až 35.
V jednom žalme sa Dávid pýtal: „Chyby — kto ich môže rozoznať?“ (Žalm 19:12) Takisto ako on, ani my si možno neuvedomujeme svoje chyby, kým nám na ne niekto nepoukáže. Inokedy nás zasa nepríjemné následky prinútia uvedomiť si, že sme urobili chybu, že sme konali nemúdro alebo sme boli neláskaví.
Nie je to dôvod na zúfalstvo
Hoci všetci robíme chyby, nemusia byť dôvodom na zúfalstvo. Diplomat Edward John Phelps poznamenal: „Človek, ktorý nerobí žiadne chyby, obvykle nerobí vôbec nič.“ A kresťanský učeník Jakub povedal: „Všetci sa... mnohokrát potkýname.“ (Jakub 3:2) Naučilo by sa dieťa chodiť bez toho, že by sa nikdy nepotklo? Nie, pretože dieťa sa učí z chýb a skúša to dovtedy, kým nedosiahne rovnováhu.
Aby sme mohli viesť vyrovnaný život, takisto aj my sa musíme učiť zo svojich chýb i z chýb druhých. Keďže Biblia rozpráva o zážitkoch mnohých ľudí, ktorých okolnosti môžu odzrkadľovať naše vlastné okolnosti, môže nám to pomôcť vyhnúť sa tomu, že by sme sa dopustili rovnakých chýb ako oni. Teda aké poučenie môžeme získať z ich chýb?
Pokora — životne dôležitá vlastnosť
Jedným z poučení je, že Boh neodsudzuje všetkých, ktorí robia chyby, ale iba tých, ktorí ich odmietajú napraviť, ak je to možné. Izraelský kráľ Saul neposlúchol Jehovove pokyny o zničení Amalekitov. Keď sa stretol s prorokom Samuelom, najprv celú záležitosť zľahčoval a potom sa snažil zvaliť vinu na druhých. To, že by pred svojimi ľuďmi stratil tvár, ho znepokojovalo viac ako to, že treba napraviť zlo. Preto ‚ho Jehova ako kráľa zavrhol‘. — 1. Samuelova 15:20–23, 30.
Hoci Saulov nástupca Dávid urobil závažné chyby, bolo mu odpustené, lebo pokorne prijal radu a karhanie. Pokora Dávida podnietila, aby dbal na slová Abigail. Jeho vojsko už bolo prichystané na boj. Napriek tomu si Dávid pred svojimi ľuďmi priznal, že urobil prenáhlené rozhodnutie. Takáto pokora Dávidovi po celý život pomáhala v jeho snahe dosiahnuť odpustenie a napraviť svoje kroky.
Pokora tiež podnecuje Jehovových služobníkov, aby napravili bezmyšlienkovité poznámky. Počas výsluchu pred Sanhedrinom veľkňaz prikázal, aby Pavla udreli. Apoštol nato povedal: „Boh udrie teba, ty obielená stena.“ (Skutky 23:3) Možno pre svoj slabý zrak si Pavol neuvedomil, komu to hovorí, pokým sa ho okolostojaci nespýtali: „Zlorečíš Božiemu veľkňazovi?“ Vtedy Pavol ihneď uznal svoju chybu a povedal: „Bratia, nevedel som, že je veľkňazom. Je totiž napísané: ‚Nebudeš hovoriť urážlivo o vládcovi svojho ľudu.‘“ (Skutky 23:4, 5; 2. Mojžišova 22:28) Áno, Pavol si pokorne priznal chybu.
Priznali si chyby
Biblia ukazuje aj to, že niektorí ľudia zmenili svoj nesprávny spôsob zmýšľania. Uvažujme napríklad o žalmistovi Azafovi. Keďže sa zdalo, že zlým ľuďom sa dobre darí, povedal: „Istotne je teda márne, že som očistil svoje srdce.“ Ale Azaf sa po tom, ako prišiel do Jehovovho domu, spamätal a začal rozjímať o úžitku z pravého uctievania. Navyše, v 73. žalme si svoju chybu priznal.
Aj Jonáš pripustil, aby mu nesprávne zmýšľanie zatemnilo zrak. Po tom, ako kázal v Ninive, sa viac zaujímal o svoje ospravedlnenie než o ušetrenie obyvateľov tohto mesta. Keď Jehova nepotrestal Ninivčanov, Jonášovi sa to napriek ich pokániu nepáčilo, ale Boh ho usmernil. Jonáš si uvedomil, že jeho postoj bol chybný, pretože biblická kniha, ktorá nesie jeho meno, čestne priznáva jeho chyby. — Jonáš 3:10–4:11.
Muž Jób mylne predpokladal, že jeho trápenie spôsobuje Jehova Boh, a nie Satan Diabol, a snažil sa dokázať, že si nezaslúži svoje utrpenie. Nevedel o väčšej spornej otázke: Zachovajú Boží služobníci v skúške lojálnosť Bohu? (Jób 1:9–12) Keď Elíhu a potom Jehova pomohli Jóbovi pochopiť jeho omyl, Jób uznal: „Rozprával [som], ale nemal som porozumenie... Preto odvolávam a kajám sa v prachu a popole.“ — Jób 42:3, 6.
Keď si priznávame svoje chyby, pomáha nám to udržať si dobrý vzťah k Bohu. Ako ukazujú uvedené príklady, Boh nás neodsúdi za naše chyby, ak si ich priznáme a robíme, čo môžeme, aby sme napravili nesprávne zmýšľanie, bezmyšlienkovité slová alebo nerozumné skutky. Ako môžeme uplatniť tento poznatok?
Robme niečo so svojimi chybami
Ak si pokorne priznáme chybu a niečo v tej veci urobíme, môže to posilniť rodinné putá. Napríklad, rodič bol azda vyčerpaný alebo podráždený, a tak bol dosť drsný pri karhaní svojho dieťaťa. Odmietnuť napraviť túto chybu môže mať zlé následky. Preto apoštol Pavol napísal: „Otcovia, nedráždite svoje deti, ale ich vychovávajte v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní.“ — Efezanom 6:4.
Jeden mladý kresťan menom Paul si s láskou spomína: „Otecko sa vždy ospravedlnil, keď mal pocit, že reagoval prehnane. To mi pomáhalo vážiť si ho.“ Či je v konkrétnej situácii ospravedlnenie nutné, to je vecou osobného rozhodnutia. Ale po ospravedlnení musí nasledovať vážne úsilie vyhnúť sa v budúcnosti podobným chybám.
Čo ak manžel alebo manželka urobia chybu, ktorá vyvolá ťažkosti? Úprimné priznanie a ospravedlnenie sa a duch odpúšťania im pomôžu udržať si láskyplný vzťah. (Efezanom 5:33; Kolosanom 3:13) Jesús, temperamentný, vyše 50-ročný Španiel, nie je príliš pyšný na to, aby sa ospravedlnil svojej manželke Albine, ktorá hovorí: „Máme vo zvyku ospravedlniť sa, keď jeden druhého urazíme. Pomáha nám to vychádzať spolu v láske.“
Keď starší urobí chybu
Priznať si chybu a úprimne sa ospravedlniť pomáha aj kresťanským starším, aby mohli harmonicky spolupracovať a ‚navzájom si prejavovať úctu‘. (Rimanom 12:10) Starší sa možno zdráha priznať si chybu, lebo sa obáva, že to podkope jeho autoritu v zbore. Ale je oveľa pravdepodobnejšie, že práve snaha ospravedlňovať, nevšímať si alebo zľahčovať chybu povedie k strate dôvery v jeho dozor. Zrelý brat, ktorý sa pokorne ospravedlní, azda za nejakú bezmyšlienkovitú poznámku, si získava úctu druhých.
Fernando, ktorý je starším v Španielsku, si spomína na jednu situáciu, keď sa krajský dozorca, predsedajúci veľkému zhromaždeniu starších, nepresne vyjadril o tom, ako by sa malo viesť zhromaždenie. Keď jeden brat zdvorilo opravil to, čo povedal, krajský dozorca ihneď uznal, že urobil chybu. Fernando si spomína: „Keď som videl, ako si priznal chybu pred toľkými staršími, veľmi to na mňa zapôsobilo. Po tomto jeho ospravedlnení som si ho oveľa viac vážil. Jeho príklad ma naučil, aké je dôležité priznať si vlastné nedostatky.“
Rýchlo si priznaj chybu
Ospravedlnenie si ostatní zvyčajne vážia, najmä ak sa urobí rýchlo. Naozaj, čím skôr si priznáme chybu, tým lepšie. Uvedieme si príklad. Dňa 31. októbra 1992 pápež Ján Pavol II. uznal, že inkvizícia pred 360 rokmi konala „chybne“, keď potrestala Galilea za tvrdenie, že Zem nie je stredobodom vesmíru. Ale ak sa ospravedlnenie odloží o taký dlhý čas, zvyčajne to má za následok zmenšenie jeho hodnoty.
To isté platí v osobných vzťahoch. Rýchlo sa ospravedlniť môže zahojiť ranu spôsobenú neláskavým slovom alebo skutkom. Ježiš nás nabádal, aby sme neodkladali zmierenie: „Ak... nesieš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a potom, keď sa vrátiš, obetuj svoj dar.“ (Matúš 5:23, 24) Obnovenie pokojných vzťahov si často vyžaduje iba priznať, že sme konali nesprávne, a poprosiť o odpustenie. Čím dlhšie s tým otáľame, tým je to ťažšie.
Šťastie z priznania chyby
Ako vidno z príkladov Saula a Dávida, to, ako sa staviame k svojim chybám, môže ovplyvniť náš život. Saul tvrdohlavo odporoval rade a jeho chyby sa znásobili, čo napokon vyvrcholilo tým, že zomrel v Božej nepriazni. Naproti tomu Dávid napriek svojim chybám a hriechom kajúcne prijal pokarhanie a zostal Jehovovi verný. (Porovnaj Žalm 32:3–5.) Netúžime po tom aj my?
Najväčšou odmenou za priznanie si a nápravu chyby alebo za pokánie za hriech je vedomie, že nám Jehova Boh odpustil. „Šťastný je ten... ktorého hriech je prikrytý,“ povedal Dávid. „Šťastný je človek, ktorému Jehova nepripočítava previnenia.“ (Žalm 32:1, 2) Aké je preto múdre priznať si chybu!
[Obrázok na strane 29]
Naučilo by sa dieťa chodiť bez toho, že by sa nikdy nepotklo?