Korene ateizmu

ŽIJEME na planéte naplnenej krízou; letmý pohľad na novinové titulky potvrdzuje tento fakt každý deň. Zúfalý stav nášho sveta spôsobuje, že mnohí pochybujú o Božej existencii. Niektorí, čo tvrdia, že sú ateisti, dokonca popierajú Božiu existenciu. Platí to aj o vás?

Viera či neviera v Boha môže hlboko ovplyvniť váš pohľad na budúcnosť. Bez Boha je prežitie ľudského rodu úplne v rukách človeka — čo je bezútešná predstava, keď zoberieme do úvahy ničivý potenciál človeka. Ale ak naozaj veríte, že Boh existuje, potom pravdepodobne uznávate, že život na tejto planéte má nejaký účel — účel, ktorý ešte môže byť realizovaný.

Hoci v histórii sporadicky dochádzalo k popieraniu Božej existencie, ateizmus sa stal všeobecne populárnym len v posledných storočiach. Viete prečo?

Rozpoznať korene

Na mohutný strom je pôsobivý pohľad. No oči rozoznávajú iba listy, vetvy a kmeň. Korene — zdroj života stromu — ležia skryté hlboko v pôde.

Podobne je to aj s ateizmom. Do devätnásteho storočia dosiahlo popieranie Božej existencie pôsobivé rozmery, ako strom týčiaci sa do výšky. Mohol by život a vesmír existovať bez nadprirodzenej Prvotnej príčiny? Je uctievanie takého Stvoriteľa márnením času? Odpovede popredných filozofov tých dní boli hlasné a jasné. „Práve tak ako už nepotrebujeme mravný kódex, nepotrebujeme ani náboženstvo,“ vyhlásil Friedrich Nietzsche. „Náboženstvo je snením ľudskej mysle,“ tvrdil Ludwig Feuerbach. A Karol Marx, ktorého spisy mali mať veľký vplyv v nastávajúcich desaťročiach, smelo vyhlásil: „Chcem pozdvihnúť slobodu mysle z pút náboženstva.“

Na mnohých ľudí to veľmi zapôsobilo. Ale to, čo vnímali, boli iba listy, vetvy a kmeň ateizmu. Korene toho stromu existovali a rozrástli sa už dávno pred začiatkom devätnásteho storočia. Je prekvapujúce, že novodobý rast ateizmu bol podporovaný náboženstvami kresťanstva! Ako je to možné? Tieto náboženské inštitúcie vyvolali svojou korupciou veľké sklamanie a odpor.

Semená sú zasiate

V stredoveku držala katolícka cirkev svojich poddaných v porobe. „Zdá sa, že hierarchia nemala na to, aby sa postarala o duchovné potreby ľudí,“ uvádza The Encyclopedia Americana. „Vyššie duchovenstvo, najmä biskupi, pochádzalo zo šľachty a svoj úrad pokladalo hlavne za zdroj prestíže a moci.“

Niektorí, ako Ján Kalvín a Martin Luther, sa snažili cirkev reformovať. No ich metódy sa nie vždy podobali na Kristove; reformáciu poznačila neznášanlivosť a krviprelievanie. (Porovnaj Matúša 26:52.) Niektoré útoky boli také podlé, že o tri storočia neskôr Thomas Jefferson, tretí prezident Spojených štátov, napísal: „Neviera v žiadneho boha by sa dala skôr prepáčiť, ako rúhanie sa mu ohavnými Kalvínovými charakteristikami.“a

Je zjavné, že reformácia neobnovila čisté uctievanie. Oslabila však moc katolíckej cirkvi. Vatikán už viac nevlastnil monopol na náboženskú vieru. Mnohí sa pripojili k novovytvoreným protestantským sektám. Ďalší, sklamaní náboženstvom, urobili predmetom svojho uctievania ľudský rozum. Nasledoval liberálny postoj umožňujúci rôzne názory o Bohu.

Rozmáha sa skepticizmus

Do osemnásteho storočia bolo racionálne myslenie všeobecne povýšené na všeliek na svetové problémy. Nemecký filozof Immanuel Kant tvrdil, že pokrok človeka bol brzdený jeho závislosťou od vedenia politikou a náboženstvom. Naliehal: „Majte odvahu poznať!“ „Majte odvahu používať vlastnú inteligenciu!“

Tento postoj bol charakteristický pre osvietenstvo, známe tiež ako vek rozumu. Toto obdobie trvajúce počas osemnásteho storočia sa vyznačovalo nesmiernou túžbou po poznaní. „Skepticizmus nahradil slepú vieru,“ hovorilo sa v knihe Milestones of History (Míľniky histórie). „Všetky staré ortodoxie boli spochybnené.“

Jednou ‚starou ortodoxiou‘, ktorá mala byť podrobená skúmaniu, bolo náboženstvo. „Ľudia zmenili svoj názor na náboženstvo,“ hovorí kniha The Universal History of the World (Všeobecné dejiny sveta). „Už neboli spokojní so sľubom o odmene v nebi; žiadali lepší život na zemi. Začali strácať vieru v nadprirodzeno.“ Väčšina filozofov osvietenstva opovrhovala náboženstvom. Obviňovali najmä vodcov katolíckej cirkvi, hladných po moci, z toho, že držia ľudí v nevedomosti.

Z mnohých týchto filozofov, nespokojných s náboženstvom, sa stali deisti; verili v Boha, ale tvrdili, že nemá o človeka záujem.b Niekoľkí sa stali otvorenými ateistami, ako napríklad filozof Paul Henri Thiry Holbach, ktorý tvrdil, že náboženstvo je „zdrojom rozdelenia, bláznovstva a zločinov“. Ako plynuli roky, takzvané kresťanstvo znechucovalo mnohých ďalších, takže sa začali stotožňovať s Holbachovými pocitmi.

Akou iróniou je, že práve takzvané kresťanstvo podnietilo rast ateizmu! „Cirkvi boli živnou pôdou ateizmu,“ píše profesor teológie Michael J. Buckley. „Svedomie Západu bolo hlboko pohoršené a znechutené konfesionálnymi náboženstvami. Cirkvi a sekty ničili Európu, snovali masakre, nabádali k náboženskému odporu alebo k revolúcii, pokúšali sa exkomunikovať alebo zosadiť monarchov.“

Ateizmus dosahuje svoj vrchol

V devätnástom storočí už bolo popieranie Boha vyjadrované bez zábran a prekvitalo. Filozofi a vedci neváhali smelo hlásať svoje názory. „Naším nepriateľom je Boh,“ vyhlásil jeden presvedčený ateista. „Nenávisť k Bohu je počiatkom múdrosti. Ak má ľudstvo urobiť naozajstný pokrok, musí to byť na základe ateizmu.“

No v dvadsiatom storočí nastal určitý posun. Popieranie Boha začalo byť menej militantné; začala sa šíriť iná forma ateizmu, dokonca s vplyvom na tých, ktorí tvrdili, že veria v Boha.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 3]

Karol Marx

[Obrázok na strane 3]

Ludwig Feuerbach

[Obrázok na strane 3]

Friedrich Nietzsche

[Pramene ilustrácií na strane 2]

OBÁLKA: Zem: S dovolením British Library; Nietzsche: Copyright British Museum (pozri aj stranu 3); Kalvín: Musée Historique de la Réformation, Genève (Photo F. Martin); Marx: U.S. National Archives photo (pozri aj stranu 3); Planéty, prístroje, križiaci, lokomotíva: The Complete Encyclopedia of Illustration/​J. G. Heck; Feuerbach: The Bettmann Archive (pozri aj stranu 3)