Tragédia v Rwande — kto je za ňu zodpovedný?
„Tesne predtým, ako tomuto 23-ročnému mechanikovi rozsekli lebku,“ hovorí U.S.News & World Report, „jeden z útočníkov Hitiyisemu povedal: ‚Musíš zomrieť, lebo si Tutsi.‘“
AKO často sa takýto výjav opakoval v malej stredoafrickej krajine Rwanda v priebehu apríla a mája! V hlavnom meste Rwandy Kigali a v jeho okolí bolo v tom čase 15 zborov Jehovových svedkov. Mestský dozorca Ntabana Eugène bol Tutsi. Keď prepuklo besnenie násilností, on, jeho manželka, jeho syn a deväťročná dcéra Shami boli medzi prvými zavraždenými.
Denne bolo zavraždených tisíce Rwanďanov — týždeň čo týždeň. „Za posledných šesť týždňov,“ oznámil uprostred mája vyššie uvedený časopis, „zomrelo až 250 000 ľudí v kampani genocídy a odplaty, ktorá môže súperiť s krvavou čistkou kambodžských Červených Khmérov uprostred sedemdesiatych rokov.“
Časopis Time uviedol: „Vo výjave pripomínajúcom nacistické Nemecko boli zo skupiny 500 ľudí vyberané deti len preto, že vyzerali ako Tutsiovia... Starostovi Butare, mesta na juhu, ktorý mal manželku z kmeňa Tutsi, ponúkli sedliaci z kmeňa Hutu agonizujúcu voľbu: môže zachrániť manželku a deti, ak vydá na smrť rodinu svojej manželky — oboch jej rodičov a sestru. Prijal to.“
V prekladateľskej kancelárii Jehovových svedkov v Kigali pracovalo šesť osôb. Štyria boli Hutuovia a dvaja Tutsiovia. Tutsiovia boli brat Ananie Mbanda a sestra Mukagisagara Denise. Keď do domu prišla milícia spolu s plieniteľmi, rozhnevali sa, že tu našli spolu Hutuov a Tutsiov. Chceli Mbandu a Denise zabiť.
„Začali vyťahovať poistky z granátov,“ povedal Emmanuel Ngirente, brat z kmeňa Hutu, „hroziac, že nás pozabíjajú, lebo máme medzi sebou ich nepriateľov... Chceli veľkú sumu peňazí. Dali sme im všetky peniaze, ktoré sme mali pri sebe, ale neboli s tým spokojní. Rozhodli sa, že si vezmú ako náhradu všetko, čo môžu použiť, vrátane laptopu, počítača, ktorý sme používali pri našej prekladateľskej práci, náš fotokopírovací prístroj, rádiá, topánky a tak ďalej. Náhle odišli bez toho, že by niekoho z nás zabili, ale povedali, že sa neskôr vrátia.“
V ďalších dňoch sa plienitelia vracali, a svedkovia z Hutuov zakaždým prosili za životy svojich spolusvedkov Tutsiov. Nakoniec, keď už bolo pre Mbandu a Denise príliš nebezpečné, aby zostali dlhšie, urobili sa opatrenia, aby odišli spolu s inými utečencami z kmeňa Tutsi do blízkej školy. Keď bola škola prepadnutá, Mbanda a Denise dokázali utiecť. Úspešne prešli cez niekoľko cestných zátarás, ale pri jednej z nich boli napokon všetci Tutsiovia odvedení nabok a Mbanda a Denise boli zabití.
Keď sa vojaci vrátili do prekladateľskej kancelárie a zistili, že svedkovia Tutsiovia sú preč, hrozne zbili bratov Hutuov. Potom neďaleko vybuchol granát z mínometu a bratom sa podarilo uniknúť a zachrániť si život.
Ako po celej krajine pokračovalo zabíjanie, počet mŕtvych dosiahol možno pol milióna. Napokon z ôsmich miliónov obyvateľov Rwandy opustili svoje domovy dva až tri milióny, alebo aj viac. Mnohí z nich hľadali útočište v blízkom Zaire a v Tanzánii. Niekoľko sto Jehovových svedkov bolo zabitých a mnoho ďalších bolo medzi tými, ktorí utiekli do táborov za hranicami krajiny.
Čo vyvolalo takéto nebývalé vraždenie a exodus? Dalo sa tomu zabrániť? Aká bola situácia, kým prepuklo násilie?
Hutuovia a Tutsiovia
Rwanda i susedná krajina Burundi sú obývané kmeňom Hutu, zvyčajne nízkymi, zavalitými ľuďmi skupiny Bantu, a kmeňom Tutsi, spravidla vyššími, svetlejšími ľuďmi, ktorí sú známi aj ako Watusi. Hutuovia tvoria v oboch krajinách okolo 85 percent populácie a Tutsiovia 14 percent. Správy o zrážkach medzi týmito etnickými skupinami siahajú až do pätnásteho storočia. No väčšinou nažívali spolu pokojne.
„Nažívali sme spolu v pokoji,“ povedala 29-ročná žena o 3000 príslušníkoch kmeňov Hutu a Tutsi žijúcich v dedine Ruganda, ležiacej len niekoľko kilometrov východne od Zairu. Ale výpady gangov Hutuov v apríli vyhladili takmer celú populáciu Tutsiov v dedine. The New York Times podali vysvetlenie:
„Príbeh tejto dediny je príbehom Rwandy: Hutuovia a Tutsiovia žijú spolu, uzavierajú medzi sebou manželstvá, pričom sa nestarajú, ba ani nevedia, či je niekto Hutu alebo Tutsi.
Potom došlo k zvratu. V apríli začali gangy Hutuov vyčíňať po celej krajine, zabíjajúc Tutsiov, kdekoľvek ich našli. Keď sa začalo zabíjanie, Tutsiovia utekali do kostolov, aby sa zachránili. Tlupy šli za nimi, obracajúc svätyne na cintoríny postriekané krvou.“
Čím bolo toto zabíjanie vyvolané? Smrťou prezidentov Rwandy a Burundi, ktorí boli obaja príslušníkmi kmeňa Hutu, pri havárii lietadla 6. apríla v Kigali. Táto udalosť akosi rozpútala vraždenie nielen Tutsiov, ale aj všetkých Hutuov, ktorí boli podozriví z toho, že s nimi sympatizujú.
Zároveň sa zostrili boje medzi povstaleckými silami — Tutsiami ovládanými RPF (Rwandský vlastenecký front) — a vládnymi silami, ktoré ovládali Hutuovia. Do júla RPF porazil vládne sily a získal kontrolu nad Kigali a nad väčšou časťou územia Rwandy. Obávajúc sa represálií, začiatkom júla začali Hutuovia po státisícoch utekať z krajiny.
Kto je za to zodpovedný?
Keď jedného sedliaka z kmeňa Tutsi požiadali, aby vysvetlil, prečo v apríli tak náhle vypuklo násilie, povedal: „Pre zlých vodcov.“
Skutočne, po stáročia šírili politickí vodcovia lži o svojich nepriateľoch. Svetoví politici pod vedením „panovníka tohto sveta“, Satana Diabla, presviedčali svoj ľud, aby bojovali proti tým, ktorí patria k inej rase, kmeňu alebo národu, a aby ich zabíjali. (Ján 12:31; 2. Korinťanom 4:4; 1. Jána 5:19) Situácia v Rwande nebola iná. The New York Times uviedli: „Politici sa opakovane snažili posilniť etnickú lojálnosť a etnické obavy — Hutuovia preto, aby si udržali kontrolu vlády; Tutsiovia preto, aby zorganizovali podporu pre povstalecký front.“
Keďže obyvatelia Rwandy sa v mnohých ohľadoch na seba podobajú, človek by nikdy neočakával, že sa budú navzájom nenávidieť a zabíjať. „Hutuovia a Tutsiovia hovoria tým istým jazykom a všeobecne majú tie isté tradície,“ napísal reportér Raymond Bonner. „Po mnohých generáciách zmiešaných manželstiev sa telesné rozdiely — Tutsiovia vysokí a štíhli, Hutuovia nižší a zavalitejší — stratili do takej miery, že Rwanďania si často nie sú istí, či je niekto Hutu alebo Tutsi.“
No nedávna záplava propagandy mala neuveriteľný účinok. Aby znázornil túto záležitosť, Alex de Waal, riaditeľ skupiny African Rights, povedal: „Vidiečania v oblastiach dobytých RPF sú údajne užasnutí, že vojaci Tutsiovia nemajú rohy, chvosty a oči planúce v tme — taký je totiž obsah rozhlasového vysielania, ktoré počúvajú.“
No zmýšľanie ľudí neformujú len politickí vodcovia, ale aj náboženstvo. Ktoré sú hlavné náboženstvá v Rwande? Nesú aj ony zodpovednosť za jej tragédiu?
Úloha náboženstva
The World Book Encyclopedia (1994) hovorí o Rwande: „Väčšina ľudí sú rímskokatolíci... Rímskokatolíci a iné kresťanské cirkvi spravujú väčšinu základných škôl a škôl druhého stupňa.“ Noviny National Catholic Reporter v skutočnosti nazvali Rwandu „krajinou, ktorá je na 70 % katolícka“.
Noviny The Observer (Veľká Británia) opisujú pozadie náboženskej situácie v Rwande vysvetľujúc: „V tridsiatych rokoch, keď cirkvi bojovali o kontrolu vzdelávacieho systému, katolíci protežovali aristokraciu z Tutsiov, zatiaľ čo protestanti sa spojili s utláčanou hutuskou väčšinou. V roku 1959 uchvátili moc Hutuovia a ihneď mali podporu katolíkov i protestantov. Protestantská podpora hutuskej väčšiny je naďalej veľmi silná.“
Odsúdili napríklad protestantskí cirkevní vodcovia masakry? The Observer odpovedá: „Dvoch duchovných [anglikánov] sa opýtali, či odsudzujú vrahov, ktorí chodbičky medzi sedadlami rwandských kostolov zaplnili bezhlavými telami detí.
Odmietli odpovedať. Pred otázkami uhýbali, rozrušili sa, ich hlasy dosiahli ešte vyšší tón, a hlboké korene rwandskej krízy boli odhalené — najvyšší členovia anglikánskej cirkvi konajúci ako poslíčkovia politických pánov, ktorí hlásajú vraždu a naplnili rieky krvou.“
Skutočne, cirkvi takzvaného kresťanstva v Rwande sa neodlišujú od tých, čo sú kdekoľvek inde. Napríklad, o ich podpore politických vodcov v prvej svetovej vojne britský brigádny generál Frank P. Crozier povedal: „Kresťanské cirkvi sú najlepšími tvorcami krvilačnosti, ktorých máme a ktorých sme voľne využívali.“
Áno, náboženskí vodcovia nesú veľký podiel zodpovednosti za to, čo sa stalo! National Catholic Reporter z 3. júna 1994 uviedol: „Pápež povedal, že boje v tejto africkej krajine predstavujú ‚skutočnú a pravú genocídu, za ktorú sú nanešťastie zodpovední aj katolíci‘.“
Je jasné, že cirkvi zlyhali, čo sa týka vyučovania pravých kresťanských zásad, založených na takých textoch, ako je Izaiáš 2:4 a Matúš 26:52. Podľa francúzskych novín Le Monde jeden kňaz sa ponosoval: „Zabíjajú jeden druhého a po celý ten čas zabúdajú, že sú bratia.“ Iný rwandský kňaz priznal: „Kresťania boli zabíjaní inými kresťanmi, a to po storočí kázní o láske a odpúšťaní. Je to nezdar.“ Le Monde sa opýtal: „Ako sa človek môže vyhnúť myšlienke, že Tutsiovia a Hutuovia, ktorí bojujú v Burundi a Rwande, boli školení tými istými kresťanskými misionármi a navštevovali tie isté kostoly?“
Praví kresťania sú iní
Praví nasledovníci Ježiša Krista dodržiavajú jeho príkaz, aby „sa navzájom milovali“. (Ján 13:34) Dokážeš si predstaviť Ježiša alebo niektorého jeho apoštola, ako berie mačetu a doseká niekoho na smrť? Takéto nezákonné zabíjanie označuje ľudí ako „Diablove deti“. — 1. Jána 3:10–12.
Jehovovi svedkovia nemajú žiadnu účasť vo vojnách, revolúciách ani v nijakých iných konfliktoch podporovaných politikmi tohto sveta, ktorí sú pod kontrolou Satana Diabla. (Ján 17:14, 16; 18:36; Zjavenie 12:9) Naopak, Jehovovi svedkovia si navzájom prejavujú opravdivú lásku. A tak počas masakier svedkovia Hutuovia ochotne vystavili svoj život nebezpečenstvu v úsilí chrániť svojich bratov Tutsiov.
No takéto tragédie by nás nemali prekvapovať. Ježiš v proroctve o „závere systému vecí“ predpovedal: „Potom vás... budú zabíjať.“ (Matúš 24:3, 9) Našťastie, Ježiš sľubuje, že na verných bude pamätané pri vzkriesení mŕtvych. — Ján 5:28, 29.
Jehovovi svedkovia v Rwande a všade inde sú medzitým rozhodnutí naďalej si prejavovať vzájomnú lásku, a tak dokazovať, že sú Kristovi učeníci. (Ján 13:35) Ich láska prináša svedectvo i uprostred týchto súčasných ťažkostí, ako to ukazuje sprievodná správa „Svedkovia v utečeneckých táboroch“. Všetci musíme pamätať na to, čo povedal vo svojom proroctve Ježiš: „Kto vytrvá až do konca, bude zachránený.“ — Matúš 24:13.
[Rámček na strane 29]
SVEDKOVIA V UTEČENECKÝCH TÁBOROCH
V júli tohto roku bolo vyše 4700 svedkov a ich spoločníkov v utečeneckých táboroch. V Zaire ich bolo 2376 v Gome, 454 v Bukavu a 1592 v Uvire. Okrem toho v Tanzánii ich bolo asi 230 v Benacu.
Už len dostať sa do utečeneckých centier nebolo ľahké. Jeden zbor v počte 60 svedkov sa snažil prejsť cez most Rusumo, hlavnú únikovú cestu do utečeneckých táborov v Tanzánii. Keď im to nebolo dovolené, putovali asi týždeň po brehu rieky. Potom sa rozhodli, že sa pokúsia preplaviť ju v kanoe. Podarilo sa im to, takže po niekoľkých dňoch sa bezpečne dostali do tábora v Tanzánii.
Jehovovi svedkovia v iných krajinách zorganizovali rozsiahlu materiálnu pomoc. Svedkovia vo Francúzsku zozbierali vyše sto ton oblečenia a deväť ton topánok a tieto zásoby, doplnené potravinami a liekmi, boli odoslané do oblastí, kde bola núdza. Avšak často prvou vecou, o ktorú bratia v utečeneckých táboroch žiadali, bola Biblia alebo časopis Strážna veža či Prebuďte sa!
Na mnohých pozorovateľov silne zapôsobila láska, ktorú prejavovali svedkovia v Zaire a Tanzánii, keď navštívili svojich vysťahovaných bratov a pomohli im. „Vás navštevujú členovia vášho náboženstva,“ hovoria utečenci, „ale z toho nášho nás nenavštívil ani kňaz.“
V táboroch sa stali svedkovia známymi, zväčša pre svoju jednotu, poriadnosť a láskyplný prístup. (Ján 13:35) Je zaujímavé všimnúť si, že v Benacu (Tanzánia) trvalo svedkom len 15 minút, kým našli spolusvedkov medzi asi 250 000 utečencami v tábore.