Vo veku sto rokov stále plný života

ROZPRÁVA RALPH MITCHELL

Môj otec, muž stredného vzrastu, bol metodistickým kazateľom. Každé dva alebo tri roky ho prekladali z fary na faru väčšinou do malých miest, vrátane Ashevillu v Severnej Karolíne (USA), kde som sa vo februári 1895 narodil. Keď som vyrástol, poznal som kresťanstvo celkom dobre.

PAMÄTÁM si, že ma ako malého chlapca na zhromaždení duchovnej obnovy viedli na „lavicu pokánia“, aby ma naplnil svätý duch — aby som sa „obrátil na vieru“, ako tomu hovorili. Povedali mi, aby som vyznal svoje hriechy, dodržiaval Desať prikázaní a bol dobrý. Tak by som po smrti mal ísť do neba. Povedal som si: ,Ja teda pôjdem do pekla, pretože na to, aby som šiel do neba, nemôžem byť dosť dobrý.‘ Myslel som si, že iba dospelí — hlavne kazatelia — žijú podľa biblických noriem.

Pokrytectvo v náboženstve som začal pozorovať ešte pred tým, ako som prišiel do veku dospievania. Napríklad môj otec bol ochotný obetovať materiálne prostriedky svojej rodiny len na to, aby na všeobecnej konferencii poskytol biskupskému fondu veľkú sumu peňazí. Dúfal, že tak dostane väčšiu faru. Pamätám si jedného miestneho kazateľa, ktorý bol aj pestovateľom bavlny. Pretože dychtil po prominentnom postavení, predal sto balov bavlny a šiel na konferenciu s vreckom plným peňazí. Keď sa zdalo, že od poslucháčov — pozostávajúcich väčšinou z kazateľov — dostali všetky peniaze, čo len mohli, tento pestovateľ bavlny vyskočil a zakričal: „To je všetko, čo svojmu biskupovi dávate? Za každého kazateľa, ktorý dal päť dolárov, dám ja desať!“ Bolo vyzbieraných vyše tisíc dolárov a biskup ustanovil tohto muža za predsedajúceho staršieho nad mojím otcom. Nemohol som uveriť, že by takéto vymenovanie prišlo od Boha. Odvtedy som bol skeptický voči všetkému, čo nejako súviselo s náboženstvom.

Keď sa Spojené štáty zapojili do prvej svetovej vojny, bol som odvedený. Dobre si pamätám, ako nám vojakom vojenskí kňazi kázali lojálne bojovať za vlasť, a to moju nechuť k náboženstvu ešte zväčšilo. Mojím cieľom bolo prežiť, dokončiť si vzdelanie a potom sa oženiť. V mojich plánoch do budúcnosti nemalo náboženstvo žiadne miesto.

Zmenený postoj

V roku 1922 som sa zamiloval do mladej ženy menom Louise. Ako sa ukázalo, bola úprimnou katolíčkou, a keď sme sa rozhodli zosobášiť, chcela katolícku svadbu. Keďže ja som si nijakú náboženskú ceremóniu neprial, Louise súhlasila, že sa zoberieme na mestskom úrade v New Yorku.

Spočiatku medzi nami nevznikali žiadne náboženské konflikty. Jednoducho som jej jasne povedal, že náboženstvu vôbec nedôverujem a že budeme spolu dobre vychádzať, ak ho nebudeme spomínať. Potom v rokoch 1924 až 1937 prichádzali na svet naše deti — jedno za druhým, kým sme nemali päť chlapcov a päť dievčat! Louise si priala, aby naše deti navštevovali katolícku školu. Ja som nechcel, aby dostávali nejakú náboženskú výchovu, a tak sme sa o tom dohadovali.

Na začiatku roku 1939 sa stalo niečo, čo úplne zmenilo môj pohľad na náboženstvo. Do nášho domova v Roselle v New Jersey prišli dvaja Jehovovi svedkovia, Henry Webber a Harry Piatt. Hneď bolo zrejmé, že chcú hovoriť na tému, o ktorej som nemal najmenšiu chuť diskutovať — o náboženstve. Bol som stále zatrpknutý vo viere, pretože kapláni v armáde hovorili: „Bojuj za svoju krajinu,“ zatiaľ čo duchovenstvo doma hovorilo: „Nezabiješ.“ Aké pokrytectvo! Myslel som si, že týchto dvoch svedkov privediem k rozumu. „Dovoľte, aby som vám niečo povedal,“ začal som. „Ak je vaše náboženstvo pravdivé, potom všetky ostatné sú falošné. A ak je iba jedno z tých ostatných pravdivé, potom zvyšok, vrátane vášho, je falošný. Môže existovať iba jedno pravé náboženstvo.“ Na moje veľké prekvapenie so mnou súhlasili!

Potom ma poprosili, aby som si zobral vlastnú Bibliu a otvoril ju v 1. liste Korinťanom 1:10. Tam som čítal: „Ale nabádam vás, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, aby ste všetci hovorili jedno a to isté, aby medzi vami neboli rozdelenia; aby ste boli dokonale spojení rovnakou mysľou a úsudkom.“ (King James Version) Tento text ma zaujal. Zároveň som sa bál, že sa ma títo dvaja muži pokúsia zatiahnuť do nejakého kultu. Niečo som sa však už naučil — že medzi kresťanmi by nemali byť žiadne rozdelenia. Mal som na mysli mnoho ďalších otázok. Napríklad čo sa stane s dušou po smrti? Ako rád by som s nimi túto otázku rozobral! Myslel som si však, že by to doma vyvolalo príliš veľkú náboženskú kontroverziu.

Potom jeden z mužov povedal: „Radi by sme sa na budúci týždeň vrátili a porozprávali sa s vami.“ Taktne som sa ich snažil odmietnuť, ale moja manželka sa ozvala. „Ralph,“ povedala, „oni chcú vedieť, kedy môžu prísť opäť.“ To ma prekvapilo, pretože bola horlivou katolíčkou! Pomyslel som si však: ,Možno nakoniec v otázke náboženstva nájdeme nejaké spoločné body.‘ A tak som súhlasil, aby Henry Webber a Harry Piatt ďalší piatok prišli opäť.

Takýmto spôsobom som teda začal študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Zakrátko som bol pozvaný na zjazd v Madison Square Garden v New Yorku. Živo si spomínam na prednášku Josepha F. Rutherforda „Vláda a pokoj“, prednesenú 25. júna 1939. Bol som jedným z 18 000 prítomných. V skutočnosti počulo túto prednášku 75 000 ľudí, keď vezmeme do úvahy tých, ktorí boli napojení na medzinárodný okruh používajúci rádiotelefónne linky.

Veci však neprebiehali hladko. Prívrženci katolíckeho kňaza Charlesa Coughlina sa vyhrážali, že prekazia zjazd, a skutočne, asi v polovici prednášky brata Rutherforda začali stovky nahnevaných ľudí vypiskovať rečníka a kričať slogany ako „Heil Hitler!“ a „Vivat Franco!“ Nastal tam taký veľký rozruch, že to bolo počuť cez telefónne linky! Trvalo asi 15 minút, kým sa usporiadateľom podarilo donútiť luzu, aby stíchla. Po celý ten čas brat Rutherford nebojácne pokračoval v prednáške, zatiaľ čo ho podporoval opakovaný aplauz publika.

Teraz som bol skutočne zvedavý. Prečo katolícky kňaz vyprovokoval ľudí k takej veľkej nenávisti proti Jehovovým svedkom? Dospel som k záveru, že na tom, čo Rutherford kázal, musí niečo byť — niečo, čo si duchovenstvo neprialo, aby ľudia, ako som aj ja, počuli. Tak som v štúdiu Biblie pokračoval a robil som pokroky. Nakoniec som svoju oddanosť Jehovovi symbolizoval v októbri 1939 krstom vo vode. Niektoré z mojich detí boli pokrstené nasledujúci rok a moja manželka Louise bola pokrstená v roku 1941.

Stretávam sa so skúškami

Krátko nato, ako som prijal pravdu, zomrela moja mama a ja som sa musel na jej pohreb vrátiť do Severnej Karolíny. Cítil som, že by som sa nemohol s čistým svedomím zúčastniť pohrebného obradu, ktorý sa mal konať v metodistickom kostole. Preto som svojmu otcovi pred cestou zatelefonoval a poprosil ho, aby zadržal rakvu v pohrebnom ústave. Súhlasil, ale keď som tam prišiel, boli na ceste do kostola. Mysleli si, že tam s nimi určite pôjdem.

Neurobil som to, čo v našej rodine vyvolalo veľký rozruch. Hoci sme si so sestrou Ednou boli vždy blízki, po maminom pohrebe sa so mnou prestala rozprávať. Písal som jej listy, ale ona na ne neodpovedala. Každé leto, keď Edna prišla do New Yorku na vysokú školu na dodatočné semináre pre učiteľov, pokúšal som sa s ňou stretnúť. Ona ma však odmietala, hovoriac, že má veľa práce. Nakoniec som sa vzdal, pretože sa zdalo, že ju iba otravujem. Kým som ju počul opäť, prešlo mnoho rokov.

Šesť z mojich detí v roku 1941 vylúčili zo školy, pretože odmietli zdraviť zástavu, podobne ako mnoho ďalších detí v Spojených štátoch amerických a v Kanade. Aby sa vyhovelo právnej požiadavke vzdelania, svedkovia založili vlastnú školu, ktorú nazvali Škola Kráľovstva. Škola, ktorú moje deti navštevovali, bola na mieste bývalého hotela v meste Lakewood v New Jersey. Sála Kráľovstva spolu so školskou triedou a jedálňou boli na prízemí. Dievčenské spálne boli na prvom poschodí a chlapčenské spálne na druhom. Bola to dobrá škola. Väčšina detí, ktoré tam nastúpili, odchádzala domov iba na víkendy. Tie, ktoré bývali ďaleko, sa domov vracali iba každý druhý víkend.

Už od prvých rokov v pravde som vrúcne túžil stať sa priekopníkom, ako sa hovorí Jehovovým svedkom, ktorí sú evanjelistami celým časom. Na zjazde v roku 1941 v St. Louis v Missouri brat v jednom programe rozprával, ako mohol byť popri výchove 12 detí v priekopníckej službe. Pomyslel som si: ,Ak môže byť on priekopníkom s 12 deťmi, ja môžem byť s desiatimi.‘ Moje okolnosti mi však dovolili začať s priekopníckou službou až o 19 rokov neskôr. Konečne 1. októbra 1960 som mohol začať slúžiť Jehovovi ako pravidelný priekopník.

Prekvapujúca návšteva

V roku 1975 mi zatelefonovala moja sestra Edna. Mal som vtedy 80 rokov a už asi 20 rokov som ju nevidel ani nepočul. Telefonovala z letiska a prosila ma, aby som prišiel po ňu a po jej manžela. Bol som rád, že Ednu opäť vidím, ale najväčšie prekvapenie malo ešte len prísť. Cestou domov jej manžel povedal: „Máte konvertitu.“ Nevedel som, čo tým myslí. Keď sme prišli domov, povedal ešte raz: „Máte tu konvertitu.“ Moja manželka hneď pochopila. Obrátila sa k mojej sestre a spýtala sa: „Edna, ty si svedok?“ „To vieš, že som,“ odvetila.

Ako prijala Edna pravdu? V roku 1972 som jej v úsilí napraviť náš odcudzený vzťah poslal darček, predplatné na časopis Strážna veža. Asi o rok nato Edna ochorela a bola viazaná na svoj dom. Na jej stole stále ležali nerozbalené časopisy. Edna jeden zo zvedavosti otvorila a začala čítať. Keď ho dočítala, pomyslela si: „Toto je pravda!“ Kým ju Jehovovi svedkovia navštívili, prečítala všetky nahromadené časopisy Strážnej veže. Prijala biblické štúdium a po istom čase sa stala Jehovovým svedkom.

Vyrovnávam sa so stratou

Časom dostala moja manželka Louise cukrovku a jej stav sa zhoršoval, kým nás v roku 1979 neopustila vo veku 82 rokov. Keď zomrela Louise, zomrela aj časť zo mňa. Čas sa mi zastavil. Nevedel som, čo robiť. Nemal som žiadne plány do budúcnosti a zúfalo som potreboval povzbudenie. Cestujúci dozorca Richard Smith ma povzbudil, aby som pokračoval v dráhe priekopníka. Zistil som, že najviac ma povzbudzovalo to, keď som utešoval tých, ktorí stratili smrťou svojich milovaných.

V roku 1979 spoločnosť Watch Tower organizovala zájazd do Izraela, tak som sa prihlásil. Táto cesta bola pre mňa veľkým stimulom, a keď som sa vrátil domov, hneď som začal opäť slúžiť ako priekopník. Rozhodol som sa, že odteraz budem každý rok pomáhať v nepridelenom alebo v málo prepracovanom obvode v inej časti krajiny. Napriek pokročilému veku môžem ešte stále mať túto výsadu.

Za tie roky som mal radosť, že som pomohol asi 50 ľuďom nájsť cestu života. Väčšina mojich detí je v pravde. Dve z mojich dcér slúžia ako pravidelné priekopníčky. Ďalšia dcéra, Louise Blantonová, slúži spolu so svojím manželom Georgeom vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku a jeden z mojich synov slúžil dlhé roky ako starší.

Pravdaže, vzhľadom na našu nedokonalosť zdedenú po prvých ľudských rodičoch sme všetci obeťou chorôb a smrti. (Rimanom 5:12) Môj život určite nebol bez bolesti a trápenia. Teraz trpím artritídou v ľavej nohe. Chvíľami ma to skutočne obmedzuje, ale v činnosti ma to nezastavilo. A modlím sa, aby sa to ani nestalo. Chcem pokračovať. Mojou najväčšou túžbou je pokračovať v priekopníckej službe až do konca, robiť všetko, čo je v mojich silách, oznamovať Jehovovo meno a jeho predsavzatia.

[Obrázok na strane 23]

S dcérou Ritou