Je duša nesmrteľná?
OKOLO otvorenej rakvy potichu prechádzajú priatelia a rodina. Hľadia na telo, telo 17-ročného chlapca. Priatelia zo školy ho sotva spoznávajú. Chemoterapia mu preriedila vlasy a rakovina spôsobila veľký úbytok hmotnosti. Je to naozaj ich priateľ? Ešte pred niekoľkými týždňami bol plný nápadov, otázok, energie — plný života! Chlapcova matka so slzami v očiach opakuje znova a znova: „Tommy je teraz šťastnejší. Boh chcel, aby bol Tommy s ním v nebi.“
Táto matka premožená žiaľom nachádza istú mieru nádeje a útechy v predstave, že jej syn nejakým spôsobom stále žije. V kostole ju učili, že duša je nesmrteľná a že je sídlom osobnosti, myšlienok, spomienok — vlastného „ja“. Verí, že duša jej syna vôbec nezomrela, ale že ako živý duch opustila pri smrti telo a išla do neba, aby bola s Bohom a s anjelmi.
V čase tragédie sa srdce človeka zúfalo chytá každého lúča nádeje, a tak nie je ťažké pochopiť, prečo je takéto presvedčenie veľmi príťažlivé. Pouvažujme napríklad o tom, čo hovorí teológ J. Paterson-Smyth v knihe The Gospel of the Hereafter (Evanjelium posmrtného života): „Smrť je niečo veľmi malé v porovnaní s tým, čo prichádza po nej — ten úžasný, úžasný, úžasný svet, do ktorého nás Smrť uvádza.“
V mnohých náboženstvách a kultúrach na celom svete ľudia veria, že človek má v sebe nezomierajúcu dušu, ducha s vedomím, ktorý po smrti žije ďalej. Táto viera je takmer univerzálna v tisícoch náboženstiev a siekt kresťanstva. Je oficiálnou náukou aj v judaizme. Hinduisti veria, že átman čiže duša bola stvorená na začiatku času a že sa dostáva do tela ako do väzenia pri narodení a po smrti sa sťahuje do iného tela v pokračujúcom cykle prevtelení. Moslimovia veria, že duša začína existovať spolu s telom a po smrti tela ďalej žije. Ďalšie náboženstvá — africké animistické, šintoistické a v istom zmysle aj budhistické — učia v rôznych obmenách to isté.
Niekoľko znepokojujúcich otázok
Napriek tomu, že predstava o nesmrteľnej duši je nesporne a takmer všeobecne príťažlivá, vyvoláva niekoľko znepokojujúcich otázok. Ľudia si napríklad kladú otázku, kam ide duša ich milovaného blízkeho, ak nežil príkladne. Bude prevtelený do nejakej nižšej formy života? Alebo je poslaný do očistca, kde bude očisťovaný nejakým ohnivým procesom, až kým nebude považovaný za hodného ísť do neba? Alebo, čo je ešte horšie, bude mučený celú večnosť v horiacom pekle? Alebo je duchom, ktorého treba uzmierovať, ako učia mnohé animistické náboženstvá?
Takéto predstavy vytvárajú ťaživé perspektívy pre žijúcich. Máme uzmierovať duchov našich milovaných zomrelých, aby sa nám nepomstili? Očakáva sa, že im pomôžeme dostať sa z nejakého strašného očistca? Alebo sa máme jednoducho triasť v bezmocnej hrôze pri pomyslení na ich utrpenie v pekle? Alebo máme zaobchádzať s niektorými živými zvieratami tak, ako keby v nich boli duše zosnulých ľudí?
Vynárajúce sa otázky o Bohu sú sotva utešujúcejšie. Napríklad mnohých rodičov, podobne ako matku, o ktorej bola zmienka v úvode, spočiatku utešuje predstava, že Boh „vzal“ nesmrteľnú dušu ich dieťaťa do neba, aby bola s ním. Skôr či neskôr si však mnohí začnú klásť otázku, aký Boh by spôsobil nevinnému dieťaťu strašnú chorobu a vytrhol žialiacim rodičom to, čo im je drahé, jednoducho preto, aby dieťa predčasne premiestnil do neba. Kde je spravodlivosť, láska, milosrdenstvo takého Boha? Niektorí dokonca spochybnia múdrosť takého Boha. Pýtajú sa: Prečo by múdry Boh dával všetky tie duše najprv na zem, ak sa predpokladá, že i tak skončia v nebi? Neznamenalo by to, že stvorenie zeme bolo v skutočnosti obrovským mrhaním úsilia? — Porovnaj 5. Mojžišovu 32:4; Žalm 103:8; Izaiáša 45:18; 1. Jána 4:8.
Je teda jasné, že náuka o nesmrteľnosti ľudskej duše, bez ohľadu na to, v akej podobe sa učí, prináša mätúce otázky i nezrovnalosti. Prečo? Tento problém do značnej miery súvisí s pôvodom tejto náuky. Možno bude pre vás užitočné krátke preskúmanie jej pôvodu a možno budete prekvapení, keď sa dozviete, čo o duši hovorí samotná Biblia. Biblia ponúka oveľa lepšiu nádej na život po smrti, než je tá, ktorú náboženstvá sveta bežne učia.