Lepšia nádej pre dušu

TO RÍMSKI vojaci nečakali. Keď vtrhli do horskej pevnosti Masada — poslednej bašty židovských vzbúrencov, boli pripravení na prudký útok svojich nepriateľov, pokrik bojovníkov a výkriky žien a detí. Namiesto toho počuli len praskot ohňa. Keď Rimania prehľadali horiacu pevnosť, zistili strašnú skutočnosť: ich nepriatelia — asi 960 ľudí — už boli mŕtvi! Židovskí bojovníci cieľavedome pozabíjali svoje rodiny a potom aj jeden druhého. Posledný muž sa zabil sám.a Čo ich doviedlo k tejto desivej masovej vražde a samovražde?

Podľa súdobého historika Josepha bola dôležitým činiteľom viera v nesmrteľnú dušu. Eleazar Ben Jair, vodca zelótov v Masade, sa najprv snažil presvedčiť svojich ľudí, že samovražda bude počestnejšia než smrť z rúk Rimanov alebo otroctvo v rímskom područí. Keď videl, že váhajú, začal vášnivo hovoriť o duši. Povedal im, že telo je len bremenom a väzením pre dušu. „Ale keď je duša oslobodená od záťaže, ktorá ju ťahá dolu k zemi a ktorá je na nej zavesená,“ pokračoval, „vracia sa na svoje miesto a potom má vskutku podiel na požehnanej moci a úplne nespútanej sile, zostávajúc ľudským očiam rovnako neviditeľná ako sám Boh.“

Ako zareagovali? Josephus podáva správu, že po tom, čo Eleazar obšírne hovoril v tomto duchu, „všetci jeho poslucháči ho prerušili a plní neovládateľného nadšenia sa ponáhľali vykonať ten čin“. Josephus dodáva: „Hnali sa ako posadnutí a každý dychtil, aby bol rýchlejší než druhý... pochytila ich neodolateľná túžba zabiť svoje manželky, svoje deti i seba.“

Tento desivý príklad slúži na znázornenie, ako veľmi môže náuka o nesmrteľnej duši zmeniť normálny náhľad ľudí na smrť. Veriaci sú učení považovať smrť nie za najhoršieho nepriateľa človeka, ale iba za bránu, ktorá oslobodzuje dušu, aby sa tešila z vyššej existencie. Ale prečo mali židovskí zelóti takúto vieru? Mnohí ľudia by predpokladali, že ich sväté spisy, Hebrejské Písma, učia, že človek má v sebe ducha s vedomím, dušu, ktorá po smrti uniká, aby ďalej žila. Je to naozaj tak?

Duša v Hebrejských Písmach

Krátko povedané, nie je to tak. Hneď v prvej knihe Biblie, v 1. Mojžišovej, sa hovorí, že duša nie je niečím, čo máte; je niečím, čím ste. O stvorení Adama, prvej ľudskej bytosti, čítame: „Človek sa stal živou dušou.“ (1. Mojžišova 2:7) Použité hebrejské slovo nefeš, ktoré je tu preložené ako duša, sa v Hebrejských Písmach vyskytuje hodne nad 700 ráz a nikdy nevyjadruje myšlienku oddelenej, éterickej, duchovnej časti človeka. Naopak, duša je hmatateľná, konkrétna, fyzická.

Pozrite si vo svojej Biblii nasledujúce texty, pretože v každom z nich je hebrejské slovo nefeš. Tieto texty jasne ukazujú, že duša môže byť vystavená riziku alebo nebezpečenstvu a môže byť aj unesená (5. Mojžišova 24:7; Sudcovia 9:17; 1. Samuelova 19:11); môže sa dotýkať vecí (Jób 6:7); môže byť zamknutá do želiez (Žalm 105:18); môže žiadostivo túžiť po jedle, byť trápená pôstom, omdlievať od hladu a smädu a trpieť stravujúcou chorobou či dokonca nespavosťou v dôsledku žiaľu. (5. Mojžišova 12:20; Žalm 35:13; 69:10; 106:15; 107:9; 119:28) Inak povedané, keďže vaša duša ste vy, vaše vlastné ja, vaša duša môže zažiť čokoľvek, čo môžete zažiť vy sám.b

Znamená to, že duša naozaj môže zomrieť? Áno. V Hebrejských Písmach sa o ľudských dušiach rozhodne nehovorí ako o nesmrteľných; hovorí sa tam o ich „odrezaní“ čiže popravení za konanie zla, o ich smrteľnom udretí, zavraždení, zničení a roztrhaní. (2. Mojžišova 31:14; 5. Mojžišova 19:6; 22:26; Žalm 7:2) „Duša, ktorá hreší — tá zomrie,“ hovorí Ezechiel 18:4. Je jasné, že ľudské duše všeobecne končia smrťou, lebo všetci hrešíme. (Žalm 51:5) Prvému človekovi bolo povedané, že trestom za hriech je smrť — nie premiestnenie do duchovnej ríše a nesmrteľnosť. (1. Mojžišova 2:17) A keď zhrešil, bol vyslovený rozsudok: „Lebo si prach a do prachu sa vrátiš.“ (1. Mojžišova 3:19) Keď Adam a Eva zomreli, jednoducho sa stali tým, o čom sa Biblia často zmieňuje ako o ‚mŕtvych dušiach‘ alebo o ‚dušiach, ktoré zomreli‘. — 4. Mojžišova 5:2; 6:6.

Nie div, že The Encyclopedia Americana hovorí o duši v Hebrejských Písmach toto: „Starý Zákon poníma človeka ako jednotný celok, nie ako zväzok duše a tela.“ A dodáva: „Nefeš... sa nikdy nechápe ako pôsobiaca oddelene od tela.“

Teda aký názor mali verní Židia na to, čo je smrť? Jednoducho povedané, verili, že smrť je opakom života. Žalm 146:4 hovorí, čo sa deje, keď duch čiže životná sila opúšťa ľudskú bytosť: „Jeho duch vychádza, on sa vracia do svojej zeme; v ten deň sa pomíňajú jeho myšlienky.“c Kráľ Šalamún podobne napísal, že mŕtvi „si neuvedomujú vôbec nič“. — Kazateľ 9:5.

Teda prečo boli mnohí Židia v prvom storočí, napríklad zelóti v Masade, takí presvedčení o nesmrteľnosti duše?

Grécky vplyv

Židia nenadobudli túto predstavu z Biblie, ale prevzali ju od Grékov. Zdá sa, že medzi siedmym a piatym storočím pred n. l. takéto ponímanie preniklo do gréckej filozofie z tajomných gréckych náboženských kultov. Myšlienka o posmrtnom živote, v ktorom zlé duše dostanú bolestivú odplatu, bola dlho veľmi príťažlivá a toto ponímanie sa ustálilo a rozšírilo. Filozofi viedli nekonečné debaty o presnom charaktere duše. Homér tvrdil, že duša odlieta preč v čase smrti, pričom vydáva počuteľný bzučivý alebo cvrkotavý či šuchotavý zvuk. Epikuros hovoril, že duša má v skutočnosti hmotnosť, a preto je akýmsi nekonečne malým telom.d

No azda najväčším zástancom nesmrteľnosti duše bol grécky filozof Platón v štvrtom storočí pred n. l. Jeho opis smrti jeho učiteľa Sokrata odhaľuje presvedčenie, ktoré je veľmi podobné presvedčeniu zelótov z Masady o niekoľko storočí neskôr. Učenec Oscar Cullmann uvádza: „Platón ukazuje, ako Sokrates zomiera s úplným pokojom a vyrovnanosťou. Smrť Sokrata je krásna smrť. Nevidno tu žiadnu hrôzu zo smrti. Sokrates sa nemôže báť smrti, pretože ona nás vlastne vyslobodzuje z tela... Smrť je najväčším priateľom duše. Tak [Sokrates] učí a tak aj v obdivuhodnom súlade so svojím učením zomiera.“

Je evidentné, že v období Makabejcov, v druhom storočí pred Kristom, Židia začali prijímať toto učenie od Grékov. Od Josepha sa dozvedáme, že v prvom storočí n. l. sa farizeji a esejci — silné židovské náboženské skupiny — zastávali tejto náuky. Časť poézie, ktorá bola pravdepodobne vytvorená v tomto období, odzrkadľuje rovnaké presvedčenie.

Ale čo Ježiš Kristus? Vyučoval aj on a jeho nasledovníci túto myšlienku z gréckeho náboženstva?

Názor raných kresťanov na dušu

Kresťania v prvom storočí sa nepozerali na dušu tak ako Gréci. Pouvažujme napríklad o smrti Ježišovho priateľa Lazara. Keby mal Lazar nesmrteľnú dušu, ktorá by v čase jeho smrti odletela preč, slobodná a šťastná, nevyzerala by správa v Jánovi 11. kapitole úplne ináč? Ak by bol Lazar živý, mal sa dobre a bol pri vedomí v nebi, iste by to Ježiš svojim nasledovníkom povedal; on však naopak vyjadril to isté, čo je v Hebrejských Písmach, a povedal im, že Lazar spí, že je bez vedomia. (11. verš) Ježiš by sa bol určite radoval, keby sa jeho priateľ tešil z obdivuhodnej novej existencie; namiesto toho však Ježiša nachádzame plakať na verejnosti nad Lazarovou smrťou. (35. verš) Keby Lazarova duša bola v nebi a tešila sa z blaženej nesmrteľnosti, Ježiš by iste nebol taký krutý, že by ho privolal naspäť, aby ešte niekoľko rokov žil vo „väzení“ nedokonalého fyzického tela uprostred chorého a zomierajúceho ľudstva.

Keď sa Lazar vrátil zo smrti, vari nadšene rozprával o tom, že strávil úžasné štyri dni ako oslobodená, odtelesnená duchovná bytosť? Nie, nerozprával o tom. Tí, čo veria v nesmrteľnú dušu, povedia, že to bolo tak preto, že jeho zážitok vzbudzoval prílišnú bázeň, než aby sa dal slovami vyjadriť. Ale takýto argument nie je presvedčivý; vari Lazar nemohol svojim milovaným povedať aspoň toľko, že to, čo zažil, bolo také úžasné, že sa to nedá ani opísať? Lazar však nepovedal nič o zážitkoch v čase, keď bol mŕtvy. Zamyslite sa nad tým — mlčal o tom, na čo sa sústreďuje viac ľudskej zvedavosti než na čokoľvek iné — o tom, aká je smrť! To mlčanie možno vysvetliť iba jedným spôsobom. Nebolo čo povedať. Mŕtvi spia, sú bez vedomia.

Teda predstavuje Biblia smrť ako priateľa duše, ako akýsi ceremoniálny prechod medzi štádiami existencie? Nie! Pre pravých kresťanov, ako bol apoštol Pavol, smrť nebola priateľom; bola „posledným nepriateľom“. (1. Korinťanom 15:26) Kresťania nepovažujú smrť za niečo prirodzené, ale za niečo hrozné, neprirodzené, pretože je priamym následkom hriechu a vzbury proti Bohu. (Rimanom 5:12; 6:23) Smrť rozhodne nebola súčasťou Božieho pôvodného predsavzatia s ľudstvom.

Praví kresťania však nie sú bez nádeje, pokiaľ ide o smrť duše. Správa o vzkriesení Lazara je jednou z mnohých biblických správ, ktoré nám názorne ukazujú pravú biblickú nádej pre mŕtve duše — vzkriesenie. Biblia učí o dvoch druhoch vzkriesenia. Pre obrovskú väčšinu ľudí spiacich v hrobe, či už spravodlivých alebo nespravodlivých, existuje nádej na vzkriesenie k večnému životu v Raji tu na zemi. (Lukáš 23:43; Ján 5:28, 29; Skutky 24:15) Pre malú skupinu, o ktorej sa Ježiš zmienil ako o „malom stáde“, existuje vzkriesenie k nesmrteľnému životu duchovných bytostí v nebi. Títo, ku ktorým patria aj Kristovi apoštoli, budú s Kristom Ježišom vládnuť nad ľudstvom a obnovia ho k dokonalosti. — Lukáš 12:32; 1. Korinťanom 15:53, 54; Zjavenie 20:6.

Prečo teda cirkvi kresťanstva učia o nesmrteľnosti ľudskej duše, a nie o vzkriesení? Pouvažujme o odpovedi, ktorú dal teológ Werner Jaeger v časopise The Harvard Theological Review v roku 1959: „Najdôležitejšou skutočnosťou v histórii kresťanskej náuky bolo to, že otec kresťanskej teológie Origenes bol platónskym filozofom v škole v Alexandrii. Vložil do kresťanskej náuky celú kozmickú drámu duše, ktorú prevzal od Platóna.“ Tak cirkev urobila presne to isté, čo urobili Židia stáročia predtým! Opustili biblické učenie v prospech gréckej filozofie.

Skutočný pôvod tejto náuky

Niektorí sa možno teraz na obhajobu náuky o nesmrteľnosti duše spýtajú: Prečo tú istú náuku učí v tej či onej forme tak veľa náboženstiev sveta? Písma uvádzajú rozumný dôvod, prečo je toto učenie také rozšírené v náboženských spoločenstvách tohto sveta.

Biblia nám hovorí, že „celý svet leží v moci toho zlého“, a konkrétne identifikuje Satana ako „vládcu tohto sveta“. (1. Jána 5:19; Ján 12:31) Náboženstvá sveta očividne neboli imúnne voči Satanovmu vplyvu. Naopak, vo veľkej miere prispeli k ťažkostiam a svárom v dnešnom svete. A v otázke duše sa to javí tak, že až veľmi jasne odzrkadľujú Satanovu myseľ. Prečo?

Spomeňme si na prvú lož, ktorá bola vyslovená. Boh predtým povedal Adamovi a Eve, že ak proti nemu zhrešia, bude to mať za následok smrť. Ale Satan Evu uisťoval: „Určite nezomriete.“ (1. Mojžišova 3:4) Adam a Eva, pravdaže, zomreli; vrátili sa do prachu v súlade s tým, čo Boh predtým povedal. Satan, „otec lži“, sa svojej prvej lži nikdy nevzdal. (Ján 8:44) V nespočetných náboženstvách, ktoré sa odchyľujú od biblickej náuky alebo ju priamo ignorujú, sa stále šíri tá istá myšlienka: ‚Určite nezomriete. Vaše telo môže zahynúť, ale vaša duša bude žiť ďalej, večne — ako Boh!‘ Je zaujímavé, že Satan povedal Eve aj to, že bude „ako Boh“. — 1. Mojžišova 3:5.

Oveľa lepšie je mať nádej založenú na pravde než na lžiach alebo na ľudských filozofiách. Oveľa lepšie je dôverovať, že naši milovaní zomrelí sú bez vedomia v hrobe, než robiť si starosti o to, kde sa nachádza nejaká nesmrteľná duša! Tento spánok mŕtvych nás nemusí desiť ani skľučovať. V určitom zmysle sa na to môžeme pozerať tak, že mŕtvi sú na bezpečnom mieste odpočinku. Prečo bezpečnom? Pretože Biblia nás uisťuje, že mŕtvi, ktorých Jehova miluje, v zvláštnom zmysle žijú. (Lukáš 20:38) Žijú v jeho pamäti. A to je veľmi potešujúca myšlienka, pretože jeho pamäť je neobmedzená. Chce priviesť nespočetné milióny milovaných ľudí k životu a dať im príležitosť žiť navždy na rajskej zemi. — Porovnaj Jóba 14:14, 15.

Slávny deň vzkriesenia nastane, pretože všetky Jehovove sľuby sa musia splniť. (Izaiáš 55:10, 11) Len si predstavte splnenie tohto proroctva: „Ale tvoji mŕtvi ožijú, ich telá znova vstanú. Tí, ktorí spia v zemi, sa zobudia a budú kričať od radosti; lebo tvoja rosa je rosou iskrivého svetla a zem privodí opätovné narodenie tých, čo sú dávno mŕtvi.“ (Izaiáš 26:19, The New English Bible) Teda mŕtvi, ktorí spia v hrobe, sú v bezpečí ako dieťa v maternici svojej matky. Čoskoro sa majú „narodiť“, majú byť privedení naspäť k životu na rajskej zemi!

Aká nádej by mohla byť lepšia než táto?

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 7]

Židovskí zelóti v Masade verili, že smrť oslobodí ich duše