Slúžiť Jehovovi ako zjednotená rodina

ROZPRÁVA ANTONIO SANTOLERI

Môj otec mal 17 rokov, keď v roku 1919 opustil Taliansko. Presťahoval sa do Brazílie, kde hľadal lepší život. Časom v jednom mestečku vo vnútrozemí štátu São Paulo nadobudol holičstvo.

JEDNÉHO dňa v roku 1938, keď som mal sedem rokov, otec dostal od istého muža, ktorý navštívil jeho holičstvo, preklad Biblie zvaný Brasileira. O dva roky neskôr mama vážne ochorela a až do smrti zostala invalidná. Aj otec ochorel, a tak sme všetci — mama, otec, moja sestra Ana a ja — išli bývať k príbuzným do mesta São Paulo.

Počas svojich školských rokov v São Paule som sa stal nadšeným čitateľom, a to najmä čitateľom historických diel. Zapôsobilo na mňa, že sa v nich občas spomínala Biblia. Jeden román, ktorý som si požičal vo verejnej knižnici v São Paule, niekoľkokrát spomínal Kázeň na vrchu. Vtedy som sa rozhodol, že si zaobstarám Bibliu, aby som si tú kázeň prečítal. Hľadal som Bibliu, ktorú získal otec pred rokmi, a napokon som ju našiel na dne jedného kufra, kde ležala sedem rokov.

Boli sme katolícka rodina, a tak som nikdy nebol povzbudzovaný k čítaniu Biblie. Teraz som sa sám naučil vyhľadávať kapitoly a verše. S veľkou radosťou som si prečítal nielen Kázeň na vrchu, ale aj celú knihu Matúša, ako aj ďalšie biblické knihy. Najviac na mňa zapôsobil zvuk pravdy, s ktorým bolo predkladané Ježišovo učenie a jeho zázraky.

Keď som si uvedomil, ako sa katolícke náboženstvo líši od toho, čo čítam v Biblii, začal som chodiť do presbyteriánskej cirkvi a Ana sa ku mne pripojila. No stále som cítil v srdci určité vákuum. Roky som dychtivo hľadal Boha. (Skutky 17:27) Jednej hviezdnatej noci som sa v zádumčivej nálade pýtal sám seba: ‚Prečo som tu? Aký je zmysel života?‘ Vyhľadal som osamelé miesto vzadu na dvore, kľakol som si a modlil som sa: ‚Pane Bože! Kto si? Ako ťa môžem spoznať?‘ Krátko nato prišla odpoveď.

Dozvedám sa biblickú pravdu

Jedného dňa roku 1949 pristúpila k otcovi, keď vystupoval z električky, nejaká mladá žena. Ponúkla mu časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Predplatil si Strážnu vežu a poprosil ju, aby navštívila našu domácnosť, pričom vysvetlil, že má dve deti, ktoré chodia do presbyteriánskej cirkvi. Táto žena pri svojej návšteve nechala Ane knihu Deti a začala s ňou biblické štúdium. Neskôr som sa k štúdiu pripojil aj ja.

V novembri 1950 sme navštívili náš prvý zjazd Jehovových svedkov. Na ňom bola vydaná kniha „Boh nech je pravdivý“ a my sme na našom biblickom štúdiu začali používať túto knihu ako vodidlo. Onedlho nato sme rozpoznali, že sme našli pravdu, a v apríli 1951 sme boli pokrstení na znak našej oddanosti Jehovovi. Otec dospel k oddanosti o niekoľko rokov neskôr a zomrel vo vernosti Bohu v roku 1982.

Šťastný v službe celým časom

V januári 1954, keď som mal ešte iba 22 rokov, som bol prijatý slúžiť v kancelárii odbočky Jehovových svedkov, ktorá sa nazýva Bétel. Keď som tam prišiel, bol som prekvapený zistením, že dozorcom odbočky je muž, ktorý bol odo mňa iba o dva roky starší, Richard Mucha. V roku 1955, keď vznikla potreba krajských služobníkov, ako sa vtedy nazývali cestujúci dozorcovia, patril som k piatim mužom, ktorí boli pozvaní, aby sa podieľali na tejto službe.

Miestom môjho pridelenia bol štát Rio Grande do Sul. Keď som začal krajskú službu, bolo tam iba 8 zborov Jehovových svedkov, ale za 18 mesiacov boli založené 2 nové zbory a 20 izolovaných skupín. V tejto oblasti je dnes 15 krajov Jehovových svedkov, každý asi s 20 zbormi! Koncom roku 1956 som bol informovaný, že môj kraj bol rozdelený na štyri menšie, v ktorých budú slúžiť štyria krajskí služobníci. V tom čase som dostal pokyn, aby som sa vrátil do Bételu po nové pridelenie.

Na moje prekvapenie a potešenie som bol pridelený do severnej Brazílie ako oblastný služobník, cestujúci služobník, ktorý slúži viacerým krajom. V Brazílii vtedy bolo 12 000 Jehovových svedkov a krajina bola rozdelená na dve oblasti. Richard Wuttke slúžil na juhu a ja som mal oblasť na severe. V Bételi sme boli vyškolení obsluhovať projektor na premietanie filmov Spoločnosť nového sveta v činnosti a Šťastie spoločnosti nového sveta, ktoré vyrobili Jehovovi svedkovia.

V tých dňoch bolo cestovanie úplne iné. Nikto zo svedkov nemal automobil, a tak som cestoval na kanoe, na veslici, na voze ťahanom volmi, na koni, v nákladnom vagóne, nákladným autom a raz aj lietadlom. Bolo vzrušujúce letieť ponad amazonský prales do oblasti pri meste Santarém, ktoré je na polceste medzi mestami Belém pri ústí Amazonky a Manaus, ktoré je hlavným mestom štátu Amazonas. Oblastní služobníci vtedy slúžili len na malom počte krajských zjazdov, a preto som veľa svojho času strávil premietaním filmov Spoločnosti. Vo väčších mestách sa premietania zúčastnili stovky ľudí.

V severnej Brazílii na mňa najviac zapôsobila oblasť Amazonky. Keď som tam slúžil v apríli 1957, rieka Amazonka a jej prítoky sa vyliali z brehov. Mal som výsadu premietnuť jeden z filmov v pralese na improvizovanom plátne natiahnutom medzi dvoma stromami. Energiu pre projektor sme získavali z motorového člna, ktorý kotvil na neďalekej rieke. Pre väčšinu prítomných to bol prvý film, ktorý kedy videli.

Čoskoro nato som sa vrátil do služby v Bételi a v nasledujúcom roku 1958 som mal výsadu navštíviť historický medzinárodný zjazd Jehovových svedkov „Božská vôľa“ v New Yorku. Medzi 253 922 prítomnými, ktorí v záverečný deň tohto osemdňového zjazdu zaplnili štadión Yankee a neďaleký Polo Grounds, boli delegáti zo 123 krajín.

Potešujúce zmeny v mojom živote

Krátko po návrate do Bételu som sa zoznámil s Clarou Berndtovou a v marci 1959 sme sa vzali. Boli sme pridelení do krajského diela v štáte Bahia, kde sme slúžili asi rok. Spolu s Clarou stále s radosťou spomíname na pokoru, pohostinnosť, horlivosť a lásku tamojších bratov; boli chudobní po materiálnej stránke, ale bohatí, pokiaľ ide o ovocie Kráľovstva. Potom sme boli preložení do štátu São Paulo. Tam v roku 1960 moja manželka otehotnela a museli sme zanechať službu celým časom.

Rozhodli sme sa presťahovať do štátu Santa Catarina, kde sa moja manželka narodila. Prvým z našich piatich detí bol náš syn Gerson. Nasledoval Gilson v roku 1962, Talita v roku 1965, Tárcio v roku 1969 a Janice v roku 1974. Vďaka Jehovovi a vynikajúcim radám, ktoré poskytuje, sme boli schopní vyrovnať sa s náročnou úlohou výchovy svojich detí „v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“. — Efezanom 6:4.

Každé z našich detí považujeme za drahé. Naše pocity veľmi dobre vyjadril žalmista: „Hľa, synovia sú dedičstvom od Jehovu.“ (Žalm 127:3) Napriek problémom sme sa o naše deti starali tak, ako by sme to robili s každým „dedičstvom od Jehovu“, majúc stále na mysli pokyny, ktoré sú v jeho Slove. Dostali sme mnohorakú odmenu. Prinieslo nám to nevýslovnú radosť, keď všetkých päť detí postupne, samostatne a z vlastnej vôle vyjadrilo túžbu dať sa pokrstiť na znak svojej oddanosti Jehovovi. — Kazateľ 12:1.

Voľba našich detí

Boli sme naplnení radosťou, keď Gerson krátko po ukončení kurzu v oblasti spracovania údajov povedal, že chce slúžiť v Bételi, takže si zvolil službu celým časom namiesto profesionálnej kariéry. A predsa pre Gersona bételový život spočiatku nebol ľahký. Po našej návšteve, keď bol v Bételi ešte len štyri mesiace, ma hlboko zasiahol smútok, ktorý sa mu zračil na tvári pri našom odchode. Videl som ho v spätnom zrkadle auta, ako za nami hľadí, až kým sme nezašli za prvú zákrutu na ceste. Mal som oči také plné sĺz, že skôr ako som sa vydal na 700-kilometrovú cestu domov, musel som zastaviť na okraji vozovky.

No Gerson naozaj začal mať radosť z Bételu. Keď tam bol takmer šesť rokov, oženil sa s Heidi Besserovou a spolu slúžili v Bételi ďalšie dva roky. Heidi potom otehotnela a museli odísť. Ich dcéra Cintia, ktorá má teraz šesť rokov, sa spolu s nimi zúčastňuje na činnostiach pre Kráľovstvo.

Onedlho po našej prvej návšteve Gersona v Bételi Gilson, ktorý krátko predtým ukončil prvý rok štúdia na obchodnej škole, povedal, že aj on tam chce slúžiť. Mal v pláne pokračovať vo svojom obchodnom kurze po roku služby v Bételi. Ale jeho plány sa zmenili a on zostal slúžiť v Bételi. V roku 1988 sa oženil s priekopníčkou, ako sa nazývajú služobníci celým časom, Vivian Gonçalvesovou. Odvtedy slúžia spolu v Bételi.

Naša radosť pokračovala, keď sa v roku 1986 Talita, naše tretie dieťa, po ukončení kurzu rysovania rozhodla vstúpiť do priekopníckej služby. O tri roky neskôr bola aj ona pozvaná do Bételu. V roku 1991 sa vydala za Josého Cozziho, ktorý slúžil v Bételi už desať rokov. Slúžia tam ďalej ako manželia.

Spolu s manželkou sme opäť mali radosť, keď Tárcio, ďalší v poradí, zopakoval tú istú vetu, ktorú sme počuli už trikrát: „Otec, ja chcem ísť do Bételu.“ Jeho prihláška bola prijatá a v roku 1991 aj on začal slúžiť v Bételi, kde zotrval až do roku 1995. Sme šťastní, že vyše troch rokov používal svoju mladícku silu na takúto podporu záujmov Jehovovho Kráľovstva.

Naša najmladšia dcéra Janice sa rozhodla slúžiť Jehovovi a vo veku 13 rokov bola pokrstená. Počas školskej dochádzky slúžila rok ako pomocná priekopníčka. Potom, 1. septembra 1993, začala slúžiť ako pravidelná priekopníčka v našom zbore v meste Gaspar.

Cesta úspechu

Aké je tajomstvo zachovávania rodinnej jednoty v uctievaní Jehovu? Neverím, že existuje dajaká magická formulka. Jehova vo svojom Slove poskytol rady, ktorými sa majú riadiť kresťanskí rodičia, takže všetky zásluhy za vynikajúce výsledky, z ktorých sa tešíme, by sa mali pripísať jemu. My sme sa iba snažili riadiť jeho pokynmi. (Príslovia 22:6) Všetky naše deti zdedili románsku citovosť po mne a praktického germánskeho ducha po svojej matke. Ale tým najdôležitejším, čo od nás dostali, bolo duchovné dedičstvo.

Náš rodinný život sa točil okolo záujmov Kráľovstva. Udržiavať tieto záujmy na prvom mieste nebolo ľahké. Mali sme napríklad stále ťažkosti viesť naše rodinné biblické štúdium pravidelne, no nikdy sme sa nevzdali. Každé dieťa sme už od prvých dní jeho života nosili na kresťanské zhromaždenia aj na krajské a oblastné zjazdy. Zabránila nám v tom iba choroba alebo nejaká iná mimoriadna udalosť. Okrem toho, deti nás už v mladom veku sprevádzali v kresťanskej službe.

Keď mali okolo desať rokov, začali mávať úlohy v teokratickej škole kazateľskej služby. Pomáhali sme im s prípravou ich prvých úloh a povzbudzovali sme ich, aby používali radšej osnovu, než aby svoju úlohu čítali. Neskôr si každé pripravovalo úlohu samo. A vo veku 10 až 12 rokov sa tiež každé z nich začalo pravidelne zúčastňovať na službe. To bol jediný spôsob života, aký poznali.

Moja manželka Clara hrala veľmi dôležitú úlohu vo výchove našich detí. Keď boli ešte malé — v čase, keď dieťa vstrebáva ako špongia všetko, čo ho učíte — Clara im každý večer čítala nejaký biblický príbeh a s každým sa modlila. Dobre využívala knihy Od strateného raja k raju znovuzískanému, Počúvať veľkého Učiteľa a Moja kniha biblických príbehov.a Používali sme aj zvukové a vizuálne pomôcky, ktoré pripravili Jehovovi svedkovia, keď tieto pomôcky boli k dispozícii.

Skúsenosť, ktorú máme ako kresťanskí rodičia, potvrdzuje, že deti potrebujú každodennú pozornosť. Hlboká láska, osobný záujem a množstvo času patrí k základným potrebám mladých ľudí. Na uspokojovanie týchto potrieb podľa našich najlepších schopností sme sa nepozerali iba ako na našu rodičovskú zodpovednosť, no čerpali sme z toho veľkú radosť.

Pre rodičov je naozaj potešujúce, keď si uvedomujú, ako sa spĺňajú slová zo Žalmu 127:3–5: „Hľa, synovia sú dedičstvom od Jehovu; plod brucha je odmena. Ako šípy v ruke mocného, takí sú synovia mladosti. Šťastný je ten telesne schopný muž, ktorý nimi naplnil tulec.“ Slúžiť Jehovovi ako zjednotená rodina je pre nás naozaj zdrojom radosti!

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Antonio Santoleri so svojou najbližšou rodinou