Podporovala ma dôvera v Jehovu
ROZPRÁVA AGENOR DA PAIXÃO
Náš jediný syn Paul zomrel na zápal priedušiek, keď mal len 11 mesiacov. Tri mesiace nato, 15. augusta 1945, zomrela na zápal pľúc moja drahá manželka. Mal som 28 rokov a po týchto ranách som bol smutný a skľúčený. No dôvera v Jehovu a v jeho sľuby ma podoprela. Dovoľte mi porozprávať, ako som nadobudol túto dôveru.
NARODIL som sa 5. januára 1917 v Salvadore v štáte Bahia v Brazílii a už od narodenia ma matka učila uctievať „svätých“ katolíckej cirkvi. Dokonca skoro ráno budila mojich bratov i mňa, aby sme sa spolu modlili. Moji rodičia sa však zúčastňovali aj na candomblé — na africko-brazílskych rituáloch vudu. Rešpektoval som tieto viery, ale nemal som dôveru v takzvaných svätých katolicizmu ani v candomblé. Sklamaný som bol najmä rasovými predsudkami, ktoré sa v týchto náboženstvách prejavovali.
Po čase moji dvaja starší bratia odišli z domu hľadať si prácu. Neskôr opustil rodinu otec. A tak keď som mal deväť rokov, musel som si nájsť prácu, aby som pomohol mame a mladšej sestre. Približne o šestnásť rokov neskôr nastal v mojom živote obrat po rozhovoroch so spolupracovníkom v továrni.
Nadobúdam dôveru v Jehovu
V roku 1942 som sa stretol s Fernandom Telesom. Často hovoril, že uctievať „svätých“ je nesprávne. (1. Korinťanom 10:14; 1. Jána 5:21) Spočiatku som mu nevenoval žiadnu pozornosť. Ale jeho úprimnosť a záujem o ľudí bez ohľadu na farbu pleti ma priťahovali a začal som obdivovať jeho poznanie Biblie, najmä to, čo hovoril o Božom Kráľovstve a rajskej zemi. (Izaiáš 9:6, 7; Daniel 2:44; Zjavenie 21:3, 4) Všimol si môj záujem a dal mi Bibliu a nejakú biblickú literatúru.
O niekoľko týždňov som prijal pozvanie na zborové biblické štúdium. Skupina študovala knihu Náboženstvo, ktorú vydala Watch Tower Bible and Tract Society. Mal som radosť z tohto štúdia a začal som chodiť na všetky zborové zhromaždenia Jehovových svedkov. Mimoriadne na mňa zapôsobilo, že tam neprejavovali predsudky, ako aj to, ako ma hneď prijali. Približne v tom istom čase som začal dvoriť Lindaure. Keď som jej povedal, čo sa učím, začala so mnou chodiť na zhromaždenia.
Ďalšou vecou, ktorá na mňa na zhromaždeniach zapôsobila, bol dôraz, aký sa kládol na kazateľskú činnosť. (Matúš 24:14; Skutky 20:20) Povzbudený priekopníkmi, ako sa nazývajú služobníci celým časom, som začal neformálne hovoriť ľuďom vo vlaku, keď som cestoval do práce a z práce. Keď som našiel niekoho, kto mal záujem, zapísal som si jeho adresu a navštívil som ho, snažiac sa rozvinúť jeho záujem.
Moja dôvera v Jehovu a v organizáciu, ktorú používa, ďalej rástla. A tak po vypočutí si biblickej prednášky o kresťanskej oddanosti som bol 19. apríla 1943 pokrstený v Atlantickom oceáne. V ten istý deň som sa prvý raz zúčastnil pravidelnej služby z domu do domu.
O dva týždne, 5. mája, som sa oženil s Lindaurou. Lindaura bola pokrstená v auguste 1943 na prvom zjazde Jehovových svedkov v meste Salvador. Ročenka Jehovových svedkov 1973 o tomto zjazde píše: „Akciou duchovenstva sa podarilo umlčať verejnú prednášku v Salvadore, nie však skôr, ako sa vykonalo veľa znamenitého hlásania.“ Dôkazy Jehovovho vedenia počas tvrdého prenasledovania posilnili moju dôveru v Jehovu.
Ako som povedal na začiatku, len dva roky po Lindaurinom krste a tri mesiace po smrti nášho syna moja drahá manželka zomrela. Mala len 22 rokov. Ale moja dôvera v Jehovu ma v tých ťažkých mesiacoch podoprela.
Posilnený duchovnou činnosťou
V roku 1946, rok po tom, čo som stratil manželku a syna, som bol vymenovaný za služobníka biblického štúdia v jedinom vtedajšom zbore v Salvadore. V tom istom roku v zboroch v Brazílii začala prebiehať teokratická škola kazateľskej služby a ja som bol prvý v štáte Bahia, kto túto školu viedol. Neskôr, v októbri 1946, sa v meste São Paulo konal teokratický zjazd „Radostné národy“. Môj zamestnávateľ, u ktorého som pracoval desať rokov, povedal, že ma potrebuje, a vyvíjal na mňa nátlak, aby som na zjazd nešiel. Keď som mu však vysvetlil, aký veľký význam má pre mňa účasť na zjazde, dal mi štedrý dar a zaželal mi šťastnú cestu.
Zjazdový program v mestskom divadle v São Paule bol v portugalčine — jazyku Brazílie — ako aj v angličtine, maďarčine, nemčine, poľštine a ruštine. Na zjazde sme dostali prvé číslo časopisu Prebuďte sa! v portugalčine. Tento zjazd, na ktorom bolo na verejnej prednáške asi 1700 prítomných, na mňa tak zapôsobil, že som vyplnil prihlášku do priekopníckej služby od 1. novembra 1946.
V tom čase sme v priekopníckej službe hodne používali gramofón. Prednáška „Ochrana“ bola jednou z tých, ktoré sme majiteľom bytov často prehrávali. Potom sme povedali: „Aby sme sa chránili pred neviditeľným nepriateľom, musíme sa pevne držať priateľa, ktorý je tiež neviditeľný. Jehova je náš najväčší priateľ a je oveľa silnejší ako náš nepriateľ, Satan. Preto sa musíme pevne držať Jehovu, aby sme sa uchránili pred Satanom.“ Nato sme ponúkli brožúrku Ochrana, ktorá poskytovala ďalšie informácie.
Bol som priekopníkom ešte ani nie rok, keď som dostal pozvanie slúžiť ako zvláštny priekopník v zbore Carioca v Riu de Janeiro. Tam sme niekedy čelili silnému odporu. Môjho partnera, Ivana Brennera, jeden majiteľ bytu raz skutočne napadol. Susedia zavolali políciu a všetci sme boli odvedení na policajnú stanicu.
Počas výsluchu nás rozzúrený majiteľ bytu obvinil z rušenia pokoja. Policajný náčelník mu prikázal, aby bol ticho. Potom sa policajný náčelník obrátil k nám a miernym tónom povedal, že môžeme odísť. Nášho žalobcu zadržal a obvinil ho z útoku. Situácie, ako bola táto, podporili moju dôveru v Jehovu.
Rozšírená služba celým časom
Dňa 1. júla 1949 som bol vzrušený pozvaním slúžiť v Bételi, ako sa nazývajú hlavné zariadenia Jehovových svedkov v rámci krajín. Bétel v Brazílii sa vtedy nachádzal na ulici Licínio Cardoso 330 v Riu de Janeiro. V tom čase mala celá rodina Bétel len 17 členov. Krátky čas som bol členom miestneho zboru Engenho de Dentro, ale neskôr som bol pridelený ako predsedajúci dozorca do jediného zboru v meste Belford Roxo vzdialenom niekoľko kilometrov od Ria de Janeiro.
Počas víkendov som bol veľmi zamestnaný. V sobotu som cestovával vlakom do Belford Roxo, popoludní som išiel do zvestovateľskej služby a večer som sa zúčastnil na teokratickej škole kazateľskej služby a na služobnom zhromaždení. Nocoval som u bratov a nasledujúce dopoludnie som sa zúčastnil na zvestovateľskej službe. Popoludní som šiel na verejnú biblickú prednášku a štúdium Strážnej veže a do Bételu som sa vracal okolo pol desiatej večer. Dnes je v Belford Roxo 18 zborov.
V roku 1954, po tri a pol roku takéhoto režimu, som bol pridelený späť do Ria de Janeiro ako predsedajúci dozorca zboru São Cristóvão. Nasledujúcich desať rokov som slúžil v tom zbore.
Moje pridelenia v Bételi
Mojím prvým pridelením v Bételi bolo stavať garáž pre jediné vozidlo Spoločnosti, dodávku značky Dodge, model 1949, ktorú sme pre jej hnedú farbu volali Čokoláda. Keď bola garáž dokončená, bol som pridelený pracovať v kuchyni, kde som zostal tri roky. Potom ma dali do tlačiarne k stroju na tlač menších vecí, kde som už vyše 40 rokov.
Veľkú časť tlačiarenských zariadení, ktoré sme mali, už pred nami používali iní. Napríklad veľa rokov sme mali starý príklopový tlačový stroj, ktorý sme nežne nazývali Sára — podľa Abrahámovej manželky. Celé roky ho používali v tlačiarni ústredia Spoločnosti Watch Tower v Brooklyne v New Yorku. Potom, v päťdesiatych rokoch, bol poslaný do Brazílie. Tu, vo svojom pokročilom veku, bol plodný podobne ako Abrahámova manželka — prinášal plody v podobe časopisov Strážna veža a Prebuďte sa!
Nikdy som neprestal žasnúť nad vzrastom počtu publikácií produkovaných v brazílskej tlačiarni. Za celý rok 1953 sme vytlačili 324 400 časopisov, ale terajšia produkcia je už viac než tri milióny časopisov každý mesiac!
Zariadenia nášho Bételu
Bolo vzrušujúce pozorovať v priebehu tých rokov rozširovanie zariadení nášho Bételu v Brazílii. V roku 1952 sme postavili dvojpodlažnú tlačiareň za domovom Bétel v Riu de Janeiro. V roku 1968 bol Bétel premiestnený do novej budovy v meste São Paulo. Keď sme sa tam nasťahovali, všetko tam vyzeralo veľké a priestranné pre našu 42-člennú rodinu Bétel. Naozaj sme si mysleli, že tá budova bude stačiť na to, aby poslúžila celému budúcemu vzrastu. V roku 1971 však boli postavené dve päťpodlažné prístavby a bola kúpená susedná továreň, ktorá bola prestavaná a spojená s týmto komplexom. Ale už o niekoľko rokov si pokračujúci vzrast počtu hlásateľov Kráľovstva — v roku 1975 sme prekročili počet 100 000 — vyžadoval väčšie priestory.
Preto bol asi 140 kilometrov od São Paula pri mestečku Cesário Lange postavený nový komplex budov. V roku 1980 bola naša rodina Bétel so 170 členmi premiestnená do týchto nových zariadení. Odvtedy dielo Kráľovstva zaznamenáva obrovský rozmach. Teraz máme v Brazílii vyše 410 000 tých, ktorí sa pravidelne zúčastňujú kazateľskej činnosti! Aby bolo postarané o duchovné potreby všetkých týchto hlásateľov Kráľovstva, museli sme ďalej stavať nové tlačiarne na tlač biblickej literatúry a nové ubytovacie zariadenia pre dobrovoľných pracovníkov Bételu. V súčasnosti máme okolo 1100 členov rodiny Bétel!
Drahocenné výsady
Službu v Bételi považujem za drahocennú výsadu. A tak i keď som v prvých rokoch uvažoval, že sa znova ožením, rozhodol som sa plne zamerať na svoje výsady v Bételi a v kazateľskom diele. Bolo mi potešením slúžiť s nespočetným množstvom mladých ľudí v tlačiarni a tešilo ma i to, že som ich mohol školiť v ich pridelených úlohách. Snažil som sa k nim správať tak, ako keby to boli moji synovia. Ich horlivosť a nesebeckosť je pre mňa zdrojom veľkého povzbudenia.
Ďalšou mojou výsadou bolo tešiť sa počas tých rokov zo spoločenstva s výbornými spolubývajúcimi. Pravda, rozdielnosť osobností niekedy spôsobuje problémy. Naučil som sa však neočakávať od druhých dokonalosť. Snažil som sa nerobiť z krtincov vrchy a nebrať sám seba príliš vážne. Keď sa dokážem zasmiať na svojich chybách, pomáha mi to znášať chyby iných.
Ďalšou mojou drahocennou výsadou, z ktorej som sa tešil, bola možnosť zúčastniť sa veľkých medzinárodných zjazdov v Spojených štátoch. Jeden z nich, s názvom „Večné dobré posolstvo“, sa konal na Yankee štadióne v New Yorku v roku 1963 a druhý medzinárodný zjazd, s názvom „Mier na zemi“, sa konal na tom istom mieste v roku 1969. Vtedy som mal možnosť tešiť sa tiež z toho, že som navštívil neďaleké svetové ústredie Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku.
Desať rokov som mal výsadu predsedať — striedavo s ďalšími bratmi — pri rannom uctievaní rodiny Bétel. No mojou najväčšou výsadou, ktorá mi prináša veľkú radosť a povzbudenie, je prinášať posolstvo o Kráľovstve ľuďom čestného srdca, tak ako to robil náš Pán, Ježiš Kristus.
V posledných rokoch sa vyrovnávam s náročnosťou života s Parkinsonovou chorobou. Láskyplná starostlivosť bratov a sestier v ošetrovni Bételu je pre mňa zdrojom stálej pomoci a útechy. S úplnou dôverou sa modlím, aby mi Jehova dával silu ďalej robiť pre jeho pravé uctievanie všetko, čo len budem môcť.
[Obrázok na strane 23]
S manželkou, ktorá v roku 1945 zomrela
[Obrázky na strane 23]
Brazílska odbočka, kde teraz žijem