Bioetika a bezkrvná chirurgia
V POSLEDNÝCH rokoch svet videl nebývalý pokrok na poli medicíny. Ale zatiaľ čo pokrok rieši lekárske problémy, niekedy vytvára etické problémy.
Lekári musia premýšľať napríklad o takýchto dilemách: Malo by sa niekedy upustiť od radikálnej liečby, aby pacient mohol zomrieť dôstojne? Mal by lekár zmeniť pacientovo rozhodnutie, ak si myslí, že je to v najlepšom záujme pacienta? Ako má byť rovnomerne poskytovaná lekárska starostlivosť, keď nákladná liečba nie je dostupná pre každého?
Takéto zložité otázky urobili stredobodom pozornosti lekársku disciplínu nazvanú bioetika. Tento špeciálny odbor má za cieľ pomáhať lekárom a vedcom poradiť si s etickými aspektmi biologického výskumu a pokroku v medicíne. Keďže mnohé najťažšie rozhodnutia sa robia v nemocniciach, veľa nemocníc zriadilo bioetické výbory. Členovia takýchto výborov — vrátane lekárov a právnikov — zvyčajne chodia na semináre bioetiky, kde sa analyzujú etické problémy medicíny.
K otázkam, ktoré sú na takýchto seminároch často nastolené, patria aj tieto: Do akej miery by mali lekári rešpektovať presvedčenie Jehovových svedkov, ktorí predovšetkým z náboženských dôvodov odmietajú prijať transfúziu krvi? Mal by lekár dať pacientovi transfúziu proti jeho vôli, ak sa to z lekárskeho hľadiska javí ako „rozumné“? Bolo by etické urobiť to bez pacientovho vedomia, ako keby platilo: ‚čo oči nevidia, srdce nebolí‘?
Aby mohli lekári primerane vyriešiť takéto otázky, potrebujú objektívne porozumieť názoru svedkov. Pokiaľ ide o Jehovových svedkov, tí radi vysvetľujú lekárom svoj postoj a uvedomujú si, že vzájomné porozumenie môže poslúžiť na to, aby sa vyhli konfliktu.
Výmena názorov
Profesor Diego Gracia, významná španielska autorita v oblasti bioetiky, si želal, aby jeho skupina viedla takýto dialóg. „Je to nanajvýš správne, aby vám [Jehovovým svedkom] bola daná príležitosť vyjadriť svoje záujmy... vzhľadom na ťažkosti, ktoré ste mali v súvislosti s transfúziami krvi,“ povedal profesor.
A tak 5. júna 1996 boli traja zástupcovia Jehovových svedkov pozvaní na Univerzitu Complutense v Madride (Španielsko), aby vysvetlili svoje stanovisko. Bolo tam prítomných asi 40 lekárov a ďalších odborníkov.
Svedkovia sa krátko prezentovali a potom im mohli byť kladené otázky. Všetci prítomní súhlasili s tým, že dospelý pacient má mať právo odmietnuť konkrétnu liečbu. Skupina bola presvedčená aj o tom, že transfúzia by nikdy nemala byť podaná bez informovaného súhlasu pacienta. A predsa ich zaujímali niektoré stránky postoja svedkov.
Jedna otázka sa týkala peňazí. Bezkrvná chirurgia si niekedy vyžaduje špeciálne zariadenie, napríklad zariadenie na operovanie laserom, a tiež drahé lieky, ako je erytropoetín, ktorý sa používa na stimuláciu tvorby červených krviniek. Jeden lekár chcel vedieť, či po odmietnutí menej nákladnej možnosti (homológnej krvi) môžu svedkovia očakávať, že im zdravotnícke organizácie poskytnú osobitné privilégiá.
Zástupca svedkov uznal, že peniaze sú rozhodne faktorom, ktorý lekári musia zvažovať, no zároveň poukázal na publikované štúdie, ktoré analyzujú skryté náklady transfúzií homológnej krvi. Medzi ne patria náklady na liečbu komplikácií súvisiacich s transfúziou, ako aj pokles príjmu následkom takýchto komplikácií. Ako príklad uviedol jednu obsiahlu štúdiu zo Spojených štátov, ktorá ukázala, že aj keď priemerná jednotka krvi pôvodne stála iba 250 dolárov, v skutočnosti zapríčinila výdavky vyše 1300 dolárov — čo je vyše päťnásobok pôvodnej sumy. Teda keď sa berú do úvahy všetky činitele, zdôraznil zástupca svedkov, bezkrvná chirurgia je ekonomická. Okrem toho, väčšinu takzvaných mimoriadnych nákladov pri bezkrvnej chirurgii predstavuje zariadenie, ktoré možno používať opakovane.
Ďalšia otázka, ktorú si kládlo niekoľko lekárov, sa týkala tlaku zo strany skupiny. Pýtali sa, čo by sa stalo, keby dajaký svedok zakolísal a prijal by transfúziu. Vylúčila by ho spoločnosť svedkov zo svojho stredu?
Reakcia by závisela od konkrétnych okolností, lebo neposlúchnutie Božieho zákona je iste vážna záležitosť, ktorú musia preskúmať zboroví starší. Svedkovia by chceli pomôcť každému, kto v súvislosti s operáciou, pri ktorej bol ohrozený jeho život, zažil traumatickú skúsenosť a prijal transfúziu. Taký svedok by sa pravdepodobne cítil veľmi zle a robil by si starosti o svoj vzťah k Bohu. Taký človek azda potrebuje pomoc a pochopenie. Keďže základom kresťanstva je láska, starší by chceli, ako vo všetkých právnych prípadoch, zmierňovať svoju pevnosť milosrdenstvom. — Matúš 9:12, 13; Ján 7:24.
„Nebudete zakrátko prehodnocovať svoj etický postoj?“ opýtal sa istý profesor zaoberajúci sa bioetikou, ktorý tam bol na návšteve zo Spojených štátov. „Iné náboženstvá to v posledných rokoch urobili.“
Dostal odpoveď, že postoj svedkov, pokiaľ ide o posvätnosť krvi, je skôr náukovým presvedčením než etickým názorom podliehajúcim periodickej revízii. Jasný biblický príkaz nenecháva priestor na kompromis. (Skutky 15:28, 29) Porušovať takýto božský zákon by bolo pre svedka rovnako neprijateľné, ako prehliadať modlárstvo či smilstvo.
Jehovovi svedkovia si veľmi vážia ochotu lekárov — takých, ako boli lekári prítomní na bioetickom seminári v Madride — rešpektovať ich rozhodnutie hľadať alternatívnu liečbu, ktorá je v súlade s ich presvedčením založeným na Biblii. Bioetika nepochybne bude hrať dôležitú úlohu pri zlepšovaní vzťahov medzi lekármi a pacientmi a pri podpore toho, aby sa bral väčší ohľad na želania pacienta.
Podľa zaznamenaných slov jedného známeho španielskeho lekára musia lekári vždy pamätať na to, že „pracujú s nedokonalými nástrojmi a využívajú prostriedky, ktoré môžu zlyhať“. Preto potrebujú „presvedčenie, že láska by mala vždy siahať tam, kam nemôže dosiahnuť poznanie“.