Biblickú pravdu som spoznala v Rumunsku

ROZPRÁVA GOLDIE ROMOCEANOVÁ

V roku 1970 som takmer po 50 rokoch prvýkrát navštívila členov svojej rodiny v Rumunsku. Ľudia tu žili pod tvrdým komunistickým režimom a mňa opakovane napomínali, aby som si dávala pozor na to, čo poviem. Potom, keď som stála v našej rodnej dedine na úrade vlády, ma úradník nútil okamžite opustiť krajinu. Kým vysvetlím prečo, dovoľte mi povedať, ako som v Rumunsku spoznala biblickú pravdu.

NARODILA som sa 3. marca 1903 v dedine Ortelec na severozápade Rumunska, blízko mesta Zalău. Bývali sme v prekrásnom prostredí. Voda a vzduch boli čisté. Dopestovali sme si vlastné potraviny a po hmotnej stránke sme v ničom nemali nedostatok. V mojich prvých rokoch života bola krajina v mieri.

Ľudia boli veľmi nábožní. Naša rodina v skutočnosti patrila do troch rôznych náboženstiev. Jedna stará matka bola ortodoxná katolíčka, druhá bola adventistka a moji rodičia boli baptisti. Keďže som nesúhlasila ani s jedným z týchto náboženstiev, rodina o mne hovorila, že sa stanem ateistkou. ‚Ak existuje jeden Boh,‘ uvažovala som, ‚malo by existovať len jedno náboženstvo — a nie tri náboženstvá v jednej rodine.‘

Znepokojovali ma veci, ktoré som videla v náboženstve. Kňaz napríklad navštevoval domy, aby vyzbieral cirkevné poplatky. Keď ľudia nemali peniaze, namiesto peňazí im zobral ich najlepšie vlnené prikrývky. V katolíckom kostole som sa pozerala na to, ako si stará matka k modlitbe kľaká pred obrazom Márie. ‚Prečo sa máme modliť k obrazu?‘ uvažovala som.

Ťažké časy

V roku 1912 otec odišiel do Spojených štátov zarobiť peniaze na vyplatenie dlhu. Onedlho nato vypukla vojna a muži z našej dediny odišli bojovať — doma zostali len ženy, deti a starci. Naša dedina sa nakrátko dostala pod maďarskú nadvládu, ale potom sa rumunskí vojaci vrátili a dedinu dobyli späť. Prikázali nám, aby sme okamžite odišli. Avšak v tom zhone a zmätku pri nakladaní majetku a detí do voza ťahaného volmi sa na mňa zabudlo. Viete, bola som najstaršia z piatich detí.

Utekala som k susedovi, starému mužovi, ktorý neodišiel, a ten mi povedal: „Choď domov. Zamkni dvere a nikoho nepúšťaj dnu.“ Rýchlo som poslúchla. Zjedla som trochu kuracej polievky a plnenej kapusty, ktorá v tom zhone pri odchode zostala doma, kľakla som si k posteli a modlila som sa. Čoskoro som upadla do hlbokého spánku.

Keď som otvorila oči, bolo už denné svetlo a ja som povedala: „Och, vďaka ti, Bože! Som nažive!“ Steny boli plné dier po guľkách, keďže sa tu celú noc strieľalo. Keď matka zistila, že nie som s nimi vo vedľajšej dedine, poslala mladého Georgea Romoceana, ktorý ma našiel a priviedol ma k nim. Bolo to krátko predtým, ako sme sa mohli vrátiť do našej rodnej dediny a ďalej tam žiť.

Moja túžba po biblickej pravde

Moja matka chcela, aby som sa dala pokrstiť ako baptistka, ale ja som nechcela, pretože som nemohla uveriť tomu, že by milujúci Boh nechal ľudí navždy horieť v pekle. Matka sa mi to pokúšala vysvetliť a povedala: „Nuž, keď sú zlí.“ Ale ja som odpovedala: „Ak sú zlí, nech sú usmrtení, ale nech nie sú mučení. Ja by som nemučila ani psa alebo mačku.“

Spomínam si, že v jeden nádherný jarný deň, keď som mala 14 rokov, mi matka kázala, aby som išla pásť kravy. Ako som ležala na tráve pri rieke s lesom v pozadí, pozrela som sa na oblohu a povedala som: „Bože, viem, že si tam; ale nepáči sa mi ani jedno z tých náboženstiev. Musíš mať jedno dobré.“

Skutočne verím, že Boh moju modlitbu vypočul, pretože práve v to leto roku 1917 prišli do našej dediny dvaja Bádatelia Biblie (ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia). Boli to kolportéri čiže služobníci celým časom a prišli do baptistického kostola počas bohoslužby, ktorá sa tam konala.

V Rumunsku sa šíri biblická pravda

Niekoľko rokov predtým, v roku 1911, sa Károly Szabó a József Kiss, ktorí sa stali Bádateľmi Biblie v Spojených štátoch, vrátili do Rumunska, aby tu predkladali biblickú pravdu. Usadili sa v Tîrgu-Mureşi, necelých stošesťdesiat kilometrov juhovýchodne od našej dediny. V priebehu niekoľkých rokov doslova stovky ľudí zareagovali na posolstvo o Kráľovstve a chopili sa kresťanskej služby. — Matúš 24:14.

Teda keď títo dvaja mladí Bádatelia Biblie vošli do baptistického kostola v našej dedine Ortelec, George Romocean, hoci mal len 18 rokov, práve viedol bohoslužbu a pokúšal sa vysvetliť význam Rimanom 12:1. Napokon sa jeden z mladých kolportérov postavil a povedal: „Bratia, priatelia, čo nám tu chce Pavol povedať?“

Keď som to počula, bola som taká vzrušená! Pomyslela som si: ‚Títo muži musia vedieť, ako vysvetľovať Bibliu.‘ Ale väčšina prítomných kričala: „Falošní proroci! My vieme, kto ste!“ Nastal rozruch. Ale potom sa postavil Georgeov otec a povedal: „Buďte všetci ticho! Aký je to duch — či to nie je duch, ktorý pochádza z vína? Ak títo muži majú niečo, čo nám chcú povedať, a vy nechcete počúvať, pozývam ich do svojho domu. Každý, kto chce prísť, je vítaný.“

Vzrušene som bežala domov a povedala som matke, čo sa stalo. Bola som jednou z tých, ktorí prijali pozvanie do Romoceanovho domu. Aká som bola v ten večer vzrušená, keď som sa z Biblie dozvedela, že neexistuje horiace peklo, a keď som vo svojej rumunskej Biblii uvidela Božie meno Jehova! Kolportéri zariadili, aby nás jeden Bádateľ Biblie prišiel vždy v nedeľu vyučovať do Romoceanovho domu. Nasledujúce leto, vo veku 15 rokov, som bola pokrstená, čím som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi.

Po čase prakticky celá rodina Prodanovcov a rodina Romoceanovcov prijala biblickú pravdu a oddala svoj život Jehovovi. Urobili tak aj mnohí ďalší z našej dediny vrátane mladých manželov, ktorých dom predtým slúžil ako baptistický kostol. Potom ho zmenili na miesto, kde sa stretávali na štúdium Bádatelia Biblie. Biblická pravda sa rýchlo šírila do blízkych dedín a do roku 1920 bolo v Rumunsku asi 1800 zvestovateľov Kráľovstva!

Do Spojených štátov

Túžili sme sa podeliť o to, čo sme sa naučili, s mojím otcom Petrom Prodanom. Čo však bolo úžasné, skôr než sme mu stihli napísať, dostali sme od neho list, v ktorom nám oznamoval, že sa stal pokrsteným služobníkom Jehovu. S Bádateľmi Biblie študoval v Akrone v Ohiu a chcel, aby sme všetci prišli za ním do Spojených štátov. Matka však nechcela opustiť Rumunsko. A tak som v roku 1921 prišla za otcom do Akronu, použijúc peniaze, ktoré mi poslal. George Romocean a jeho brat sa presťahovali do Štátov už predchádzajúci rok.

Keď som prišla loďou na Ellis Island v New Yorku, imigračný úradník nevedel, ako preložiť moje meno Aurelia do angličtiny, a tak povedal: „Voláš sa Goldie.“ To bolo odvtedy moje meno. Krátko nato, 1. mája 1921, som sa vydala za Georgea Romoceana. Asi o rok sa môj otec vrátil do Rumunska a v roku 1925 priviedol do Akronu moju mladšiu sestru Mary. Potom sa otec vrátil do Rumunska, aby bol s matkou a ostatnou rodinou.

Začiatky našej služby v Spojených štátoch

George bol veľmi lojálny, oddaný služobník Jehovu. V rokoch 1922 až 1932 sme boli požehnaní štyrmi milými dcérkami — Esther, Anne, Goldie Elizabeth a Irene. V Akrone bol založený rumunský zbor a spočiatku sa zhromaždenia konali v našom dome. Napokon každých šesť mesiacov navštívil náš zbor jeden zástupca z ústredia Bádateľov Biblie v Brooklyne v New Yorku a býval u nás.

Mnoho nedieľ sme zasvätili kazateľskej práci. Zbalili sme si aktovky s knihami a nejaký obed, posadili sme dievčatá do nášho Fordu model T a celý deň sme strávili kázaním na dedinách. Večer sme sa zúčastnili štúdia Strážnej veže. Naše dievčatá si túto kazateľskú prácu obľúbili. V roku 1931 som bola v meste Columbus v štáte Ohio, keď Bádatelia Biblie prijali jedinečné meno Jehovovi svedkovia.

Náprava, ktorú som potrebovala

O niekoľko rokov som sa rozhnevala na Josepha F. Rutherforda, vtedajšieho prezidenta Biblickej a traktátnej spoločnosti Watch Tower. Jeden nový svedok mal pocit, že brat Rutherford s ním zaobchádzal nespravodlivo, keďže si ho dôkladne nevypočul. Myslela som si, že brat Rutherford nekonal správne. No a v jednu nedeľu nás prišla navštíviť moja sestra Mary a jej manžel Dan Pestrui. Po obede Dan povedal: „Pripravme sa na zhromaždenie.“

„My už viac na zhromaždenie nepôjdeme,“ povedala som. „Sme nahnevaní na brata Rutherforda.“

Dan si dal ruky za chrbát a začal chodiť hore-dolu. Potom sa spýtal: „Poznala si brata Rutherforda, keď si sa dala pokrstiť?“

„Samozrejme, že nie,“ odpovedala som. „Vieš, že som bola pokrstená v Rumunsku.“

„Prečo si sa dala pokrstiť?“ spýtal sa.

„Pretože som sa dozvedela, že Jehova je pravý Boh, a chcela som mu zasvätiť svoj život a slúžiť mu,“ odpovedala som.

„Nikdy na to nezabudni!“ povedal mi. „Čo ak brat Rutherford opustí pravdu, opustíš ju aj ty?“

„Nikdy, nikdy!“ povedala som. To mi pomohlo spamätať sa a povedala som: „Všetci sa pripravíme na zhromaždenie.“ A odvtedy sme naň chodiť neprestali. Aká som bola Jehovovi vďačná za láskyplnú nápravu od môjho švagra!

Hospodárenie v čase krízy

Obdobie hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch bolo veľmi ťažké. Jedného dňa George prišiel domov z práce veľmi skľúčený. Povedal mi, že ho prepustili z práce v gumárenskej továrni. „Neboj sa,“ povedala som, „v nebi máme bohatého Otca a on nás neopustí.“

V ten istý deň stretol George jedného priateľa, ktorý mal veľký kôš húb. Keď George zistil, kde ich priateľ nazbieral, prišiel domov s hromadou húb. Potom minul naše posledné tri doláre na malé košíky. „Ako si to mohol urobiť,“ povedala som, „veď naše dievčatká potrebujú mlieko!“

„Nerob si starosti,“ odpovedal, „len rob to, čo ti poviem.“ Nasledujúce týždne sme mali doma malú továreň; čistili sme huby a balili sme ich. Predávali sme ich do lepších reštaurácií a domov sme denne prinášali 30 až 40 dolárov, čo bol vtedy pre nás celý majetok. Farmár, ktorý nám dovolil zbierať huby na svojom pozemku, povedal, že tam žije 25 rokov, ale nikdy predtým nevidel tak veľa húb. Gumárenská továreň onedlho zavolala Georgea späť do práce.

Zachovávame si vieru

V roku 1943 sme sa presťahovali do Los Angeles v Kalifornii a o štyri roky sme sa usadili v Elsinore. Otvorili sme si tam obchod s potravinami a celá naša rodina tam pracovala na smeny. Vtedy bolo Elsinore len mestečko asi s 2000 obyvateľmi a na kresťanské zhromaždenia sme museli cestovať 30 kilometrov do druhého mesta. Aká som bola šťastná, keď sa v roku 1950 vytvoril v Elsinore malý zbor! Teraz je v tej istej oblasti 13 zborov.

V roku 1950 naša dcéra Goldie Elizabeth (dnes väčšinou známa ako Beth) absolvovala v South Lansingu v New Yorku Gileád, biblickú školu Watchtower, a ako misionárka bola pridelená do Venezuely. V roku 1955 naša najmladšia dcéra Irene a jej manžel boli pozvaní, aby slúžili ako cestujúci služobníci v krajskej službe. Potom v roku 1961, po absolvovaní školy služby Kráľovstva v South Lansingu v New Yorku, boli poslaní do Thajska. Niekedy mi moje dcéry tak veľmi chýbali, že som plakala, ale potom som si pomyslela: ‚Robia práve to, čo som chcela.‘ Tak som si zobrala svoju aktovku s knihami a išla som do kazateľskej služby. Vždy som sa vrátila domov šťastná.

V roku 1966 ranila môjho drahého manžela Georgea mŕtvica. Beth, ktorá sa pre zdravotné ťažkosti vrátila z Venezuely, pomáhala starať sa oňho. Nasledujúci rok George zomrel a mojou útechou bolo, že zostal verný Jehovovi a dostal nebeskú odmenu. Potom Beth odišla do Španielska slúžiť tam, kde bola väčšia potreba kazateľov Kráľovstva. Moja najstaršia dcéra Esther dostala rakovinu a v roku 1977 zomrela; a v roku 1984 zomrela Anne na leukémiu. Obe boli celý svoj život vernými služobníčkami Jehovu.

Do Anninej smrti sa Beth a Irene vrátili zo svojich zahraničných kazateľských pridelení. Pomáhali pri opatere svojich sestier a všetky sme prežívali hlboký zármutok. Po istom čase som dievčatám povedala: „Dobre, už dosť! Iných sme utešovali drahocennými biblickými sľubmi. Teraz musíme dovoliť, aby sme aj my dostali útechu. Satan nás chce obrať o radosť zo služby Jehovovi, ale my sa mu nesmieme dať.“

Naša verná rodina v Rumunsku

V roku 1970 sme so sestrou Mary podnikli tú pamätnú cestu a navštívili sme našu rodinu v Rumunsku. Jedna naša sestra zomrela, ale mohli sme navštíviť nášho brata Johna a našu sestru Lodovicu. Obaja stále bývali v dedine Ortelec. Otec aj matka boli v čase našej návštevy už mŕtvi, zostali však Jehovovi verní. Mnohí nám povedali, že otec bol pilierom zboru. Dokonca aj niektoré jeho pravnúčatá v Rumunsku sú teraz svedkovia. Navštívili sme aj mnohých príbuzných z manželovej strany, ktorí zostali pevní v biblickej pravde.

V roku 1970 bolo Rumunsko pod krutým komunistickým režimom Nicolae Ceaušesca a Jehovovi svedkovia boli prudko prenasledovaní. Flore, syn môjho brata Johna, tak ako aj ďalší moji príbuzní, strávil pre svoju kresťanskú vieru mnoho rokov v koncentračných táboroch, rovnako aj bratranec môjho manžela Gábor Romocean. Keďže sme boli poverené doručiť poštu do ústredia Jehovových svedkov v New Yorku, nečudo, že naši rumunskí bratia povedali, že si vydýchnu, až keď budú vedieť, že sme sa bezpečne dostali z krajiny!

Keď sme si uvedomili, že naše víza sú už neplatné, išli sme na úrad vlády v Ortelci. Bolo piatkové popoludnie a službu mal len jeden úradník. Keď sa dozvedel, koho sme boli navštíviť a že náš synovec bol v koncentračnom tábore, povedal: „Dámy, okamžite odíďte!“

„Ale dnes nejde žiaden vlak,“ odpovedala moja sestra.

„Na tom nezáleží,“ povedal neústupne. „Choďte autobusom. Choďte vlakom. Choďte taxíkom. Choďte pešo. Len odtiaľto odíďte tak rýchlo, ako môžete!“

Keď sme už boli na odchode, zavolal nás späť a povedal, že o 18.00 prechádza tade vojenský vlak, ktorý nie je v cestovnom poriadku. Aké sa to ukázalo prezieravé! Keby sme boli cestovali pravidelným vlakovým spojom, opakovane by nám kontrolovali doklady, no keďže sa v tomto vlaku viezli vojaci a my sme boli jediné civilné osoby, nikto si od nás nepýtal pas. Možno sa domnievali, že sme staré matky niektorých dôstojníkov.

Do Temešváru sme prišli nasledujúce ráno a s pomocou priateľa jedného príbuzného sme dostali víza. Nasledujúci deň sme krajinu opustili. Domov sme si priniesli mnoho milých a nezabudnuteľných spomienok na našich lojálnych kresťanských bratov a sestry v Rumunsku.

V ďalších rokoch po našej návšteve Rumunska sme o kazateľskej činnosti spoza železnej opony počuli len málo. No boli sme si istí, že naši kresťanskí bratia a sestry zostanú nášmu Bohu lojálni — nech sa deje čokoľvek. A oni iste zostali! Akou radosťou bolo dozvedieť sa, že Jehovovi svedkovia boli v apríli roku 1990 v Rumunsku zákonne uznaní ako náboženská organizácia! Nasledujúce leto sme boli potešení správami o zjazdoch, ktoré sa konali v Rumunsku. V ôsmich mestách bolo prítomných vyše 34 000 ľudí a pokrstených bolo 2260 osôb! Teraz sa ich na kazateľskom diele v Rumunsku podieľa vyše 35 000 a posledný rok sa Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti zúčastnilo 86 034 osôb.

Pravda je pre mňa stále drahocenná

Na niekoľko rokov som na Pamätnej slávnosti prestala prijímať symboly. Všimla som si veľmi schopných bratov, ktorí ich neprijímali, a uvažovala som: ‚Prečo by mi Jehova poskytol výsadu byť spoludedičom s jeho Synom v nebi, keď iní sú takí vynikajúci rečníci?‘ Ale keď som symboly neprijímala, bola som veľmi znepokojená. Bolo to, akoby som niečo zavrhla. Po tom, čo som veľa študovala a vrúcne sa modlila, som opäť začala symboly prijímať. Môj pokoj a radosť sa vrátili, a pociťujem ich stále.

Hoci už mám slabý zrak a nemôžem čítať, každý deň počúvam nahrávky Biblie a časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! Stále sa tiež zúčastňujem na kazateľskom diele. Každý mesiac obyčajne rozšírim 60 až 100 časopisov, ale keď sme mali minulý rok v apríli zvláštnu kampaň s časopisom Prebuďte sa!, rozšírila som 323 kusov. Pomocou mojich dcér môžem mať účasť aj na teokratickej škole kazateľskej služby. Som šťastná, že môžem naďalej povzbudzovať iných. Skoro každý v sále Kráľovstva ma volá stará mama.

Keď sa pozerám späť na takmer 79 rokov oddanej služby Jehovovi, každý deň mu ďakujem, že mi dovolil spoznať jeho drahocennú pravdu a využiť svoj život v jeho službe. Som taká vďačná, že som počas svojho života mohla vidieť splnenie úžasných biblických proroctiev, ktoré predpovedali, že v posledných dňoch Boh zhromaždí svoj ľud podobný ovciam. — Izaiáš 60:22; Zechariáš 8:23.

[Obrázok na strane 23]

Moja sestra Mary a otec stoja; ja s Georgeom a našimi dcérami Esther a Anne

[Obrázok na strane 24]

S dcérami Beth a Irene, Ireniným manželom a ich dvoma synmi; všetci verne slúžia Jehovovi