Páčia sa žatevné slávnosti Bohu?

ŠŤAVNATÉ ovocie, nádherná zelenina a navŕšené snopy zdravého obilia vytvárajú príťažlivý obraz. Takéto výjavy zdobia v čase žatvy oltáre a kazateľnice kostolov po celom Anglicku. Začiatok i koniec obdobia žatvy v Európe aj na iných miestach sprevádzajú početné slávnosti.

Ľudia, ktorých živobytie závisí od pôdy, sú mimoriadne vďační za výnos zeme. V skutočnosti Boh vyzval staroveký národ Izraela, aby slávil tri výročné sviatky, ktoré boli úzko spojené so žatvou. Začiatkom jari počas Sviatku nekvasených chlebov Izraeliti predkladali Bohu snop prvých plodov žatvy jačmeňa. Na Sviatok týždňov (čiže na Letnice) neskoro na jar obetovali bochníky vyrobené z prvých plodov žatvy pšenice. Na jeseň prišiel Sviatok zberu úrody, ktorý označoval koniec poľnohospodárskeho roka v Izraeli. (2. Mojžišova 23:14–17) Tieto sviatky boli „svätými zhromaždeniami“ a časom radovania. — 3. Mojžišova 23:2; 5. Mojžišova 16:16.

Teda ako je to s novodobými žatevnými oslavami? Páčia sa Bohu?

Pohanské súvislosti

Roku 1843 sa istý anglikánsky duchovný v Cornwalle (Anglicko), rozrušený svetskou povahou tradičnej hostiny v čase žatvy a opíjaním sa spojeným s touto oslavou, rozhodol oživiť stredoveký žatevný zvyk. Vzal niečo z prvého zožatého obilia a urobil z toho chlieb na obrad prijímania vo svojom kostole. Tým zaviedol slávnosť Lammas — „kresťanskú“ oslavu, o ktorej niektorí hovoria, že má pôvod v starovekom uctievaní keltského boha Luga.a Teda táto novodobá anglikánska žatevná slávnosť má pohanský pôvod.

A ako je to s ďalšími oslavami, ktoré sa konajú koncom žatevného obdobia? Podľa diela Encyclopædia Britannica mnohé zo zvykov, ktorými sa tieto slávnosti vyznačujú, majú svoj pôvod v „animistickej viere v obilného ducha alebo v matku obilia“. Roľníci v niektorých oblastiach verili, že v poslednom snope obilia, ktoré sa malo zožať, prebýva duch. Aby tohto ducha vyhnali, pozrážali toto obilie na zem. Inde z niekoľkých obilných stebiel uplietli „obilnú bábiku“, ktorú mali schovanú pre „šťastie“ až do sejby v nasledujúcom roku. Potom zaorali tieto obilné klasy späť do zeme v nádeji, že to požehná novú úrodu.

Niektoré legendy spájajú čas žatvy s uctievaním babylonského boha Tammúza, manžela bohyne plodnosti Ištar. Odseknutie zrelého obilného klasu zodpovedalo Tammúzovej predčasnej smrti. Iné legendy dokonca spájajú čas žatvy s ľudskou obeťou — so zvykom, ktorý je Jehovovi Bohu odporný. — 3. Mojžišova 20:2; Jeremiáš 7:30, 31.

Aký je Boží pohľad?

Božie zaobchádzanie so starovekým Izraelom jasne odhaľuje, že Jehova, Stvoriteľ a Zdroj života, vyžadoval od svojich ctiteľov výlučnú oddanosť. (Žalm 36:9; Náhum 1:2) V dňoch proroka Ezechiela bol pre Jehovu zvyk oplakávať boha Tammúza ‚veľkou odpornou vecou‘. Tento zvyk spolu s ďalšími obradmi falošného náboženstva podnietil Boha, aby si zapchal uši pred modlitbami týchto falošných uctievateľov. — Ezechiel 8:6, 13, 14, 18.

Porovnajme to s tým, čo Jehova Boh prikázal Izraelu zachovávať v súvislosti so žatvou. Na Sviatok zberu úrody Izraeliti konali slávnostné zhromaždenie, počas ktorého mladí i starí, bohatí i chudobní bývali v dočasných obydliach ozdobených bujným lístím nádherných stromov. Bol to pre nich čas veľkého plesania, ale i čas na uvažovanie o tom, ako Boh oslobodil ich predkov v čase exodu z Egypta. — 3. Mojžišova 23:40–43.

Obete počas izraelských sviatkov boli predkladané Jehovovi, jedinému pravému Bohu. (5. Mojžišova 8:10–20) Pokiaľ ide o spomínanú animistickú vieru, Biblia nikde nehovorí o plodinách, ako sú snopy pšenice, tak, ako keby mali dušu.b A Písma jasne ukazujú, že modly zostávajú neživé, neschopné hovoriť, vidieť, počuť, čuchať, cítiť či nejako pomáhať tým, ktorí ich uctievajú. — Žalm 115:5–8; Rimanom 1:23–25.

Kresťania dnes nie sú pod zmluvou Zákona, ktorú Boh uzavrel so starovekým národom Izraela. Áno, Boh ‚ju odstránil z cesty tým, že ju pribil na Ježišov mučenícky kôl‘. (Kolosanom 2:13, 14) Jehovovi novodobí služobníci žijú podľa „Kristovho zákona“ a s ocenením reagujú na všetko, čo im Boh zaobstaráva. — Galaťanom 6:2.

Apoštol Pavol jasne povedal, že židovské sviatky boli „tieňom budúcich vecí“, a dodal: „Ale skutočnosť patrí Kristovi.“ (Kolosanom 2:16, 17) Preto praví kresťania prijímajú biblický argument: „Veci, ktoré obetujú národy, obetujú démonom, a nie Bohu... Nemôžete piť Jehovov pohár a pohár démonov.“ (1. Korinťanom 10:20, 21) Navyše, kresťania dbajú na príkaz: „Prestaňte sa dotýkať nečistého.“ Súvisia nejako žatevné slávnosti vo vašom okolí s pohanstvom alebo s falošným náboženstvom? Ak áno, praví kresťania sa môžu vyhnúť tomu, že by sa znepáčili Jehovovi, tým, že odmietnu mať účasť na takom poškvrnenom uctievaní. — 2. Korinťanom 6:17.

Keď vďačné dieťa dostáva dar od svojho otca, komu ďakuje? Úplne cudziemu človeku, alebo svojmu rodičovi? Boží ctitelia denne ďakujú v úprimnej modlitbe Jehovovi, svojmu nebeskému Otcovi, za jeho nesmiernu štedrosť. — 2. Korinťanom 6:18; 1. Tesaloničanom 5:17, 18.

[Poznámky pod čiarou]