Videl som, ako sa „z malého“ stáva „mocný národ“
ROZPRÁVA WILLIAM DINGMAN
Písal sa rok 1936; Miesto: Salem (Oregon, USA). Bol som na zhromaždení Jehovových svedkov. Padla tam otázka: „Kde je ten veľký zástup?“ (Zjavenie 7:9) Bol som jediný nový človek v zbore, a tak všetci ukázali na mňa a povedali: „Tam je!“
V POLOVICI 30. rokov bolo medzi Jehovovými svedkami relatívne málo tých, ktorí mali biblickú nádej na večný život v Raji na zemi. (Žalm 37:29; Lukáš 23:43) Odvtedy sa situácia dramaticky zmenila. Dovoľte mi však porozprávať o udalostiach, ktoré viedli k tomu, že som bol na spomínanom zhromaždení v Saleme (Oregon).
Môj otec bol predplatiteľom Zlatého veku, čo bol skorší názov časopisu Prebuďte sa! Ako dospievajúci som ho rád čítaval a nadobudol som presvedčenie, že obsahuje dôležitú biblickú pravdu. A tak som jedného dňa odoslal kupón, ktorý bol vytlačený na zadnej strane Zlatého veku. Kupón ponúkal čitateľovi 20 brožúrok, jednu knihu a možnosť dozvedieť sa názov najbližšieho zboru Jehovových svedkov. Len čo som tú literatúru dostal, chodil som z domu do domu a rozšíril som všetky brožúrky aj knihu.
V tom čase so mnou Bibliu nikto neštudoval. Vlastne som sa nikdy nerozprával so žiadnym Jehovovým svedkom. Ale teraz, keď som mal v ruke adresu najbližšej sály Kráľovstva, zaviezol som sa asi 40 kilometrov do Salemu (Oregon), aby som navštívil zhromaždenie. Práve tam ma vo veku iba 18 rokov označili ako „veľký zástup“.
Hoci som nebol takmer nijako pripravený na službu, začal som kázať so salemským zborom. Bol som povzbudený, aby som do svojho vydávania svedectva zahrnul tri základné body. Po prvé, Jehova je Boh; po druhé, Ježiš Kristus je jeho ustanovený Kráľ a po tretie, Kráľovstvo je jedinou nádejou pre svet. Pokúšal som sa deliť o toto posolstvo pri každých dverách.
Po dvoch rokoch stretávania sa s Jehovovými svedkami v Saleme som bol 3. apríla 1938 pokrstený. Svedkovia v Saleme sa potešili, keď videli niekoľkých z nás z „veľkého zástupu“, ako sa dávame pokrstiť. Vo februári 1939 som sa stal priekopníkom, služobníkom celým časom. V decembri toho roku som prijal pozvanie presťahovať sa do Arizony, kde bola väčšia potreba hlásateľov Kráľovstva.
Priekopnícka služba v Arizone
Dielo Jehovových svedkov bolo v Arizone nové a okolo nás tam vládlo mnoho nepochopenia, takže keď Spojené štáty vstúpili do druhej svetovej vojny, zažili sme veľa prenasledovania. Napríklad keď som v roku 1942 slúžil v Stafforde (Arizona), hovorilo sa o tom, že jedna skupina mormónov chystá proti nám davovú akciu. Spolu s mojimi spoločníkmi v priekopníckej službe sme náhodou bývali blízko domu jedného mormónskeho biskupa, ktorý si nás vážil a povedal: „Keby mormónski misionári boli takí aktívni, ako sú svedkovia, potom by sa mormónska cirkev niekam dostala.“ Preto v kostole otvorene povedal: „Počúvam, že sa rozpráva o davovej akcii proti chlapcom z radov svedkov. Nuž, bývam blízko tých chlapcov, a ak dôjde k davovej akcii, priamo spoza plota bude namierená brokovnica. Tá brokovnica bude použitá — nie však proti svedkom. Bude použitá proti výtržníkom. Takže ak chcete davovú akciu, viete, čo môžete očakávať.“ Dav nikdy neprišiel.
V priebehu troch rokov, čo som bol v Arizone, sme boli niekoľkokrát zatknutí a uväznení. Raz ma držali vo väzbe 30 dní. Na boj proti obťažovaniu v službe zo strany polície sme vytvorili takzvaný lietajúci oddiel. Svedok, ktorý bol poverený vedením, nám povedal: „Sme práve takí, aký je náš názov. Začneme o piatej alebo o šiestej ráno, pri každých dverách necháme traktát alebo brožúrku a potom odletíme.“ Náš „lietajúci oddiel“ prepracoval dosť veľkú časť štátu Arizona. Ale napokon bol rozpustený, pretože táto forma kázania nám nedovoľovala poskytovať pomoc tým, ktorí mali záujem.
Škola Gileád a zvláštna služba
V decembri 1942 som patril k niekoľkým priekopníkom v Arizone, ktorí dostali pozvanie do novej misionárskej školy zriadenej Jehovovými svedkami. Škola bola pôvodne nazvaná Gileád, biblické kolégium Watchtower. Neskôr bol jej názov zmenený na Gileád, biblická škola Watchtower. Areál školy bol vzdialený takmer 4800 kilometrov, nachádzal sa blízko mesta Ithaca v štáte New York.
Po krátkej návšteve Oregonu v januári 1943 niekoľkí z nás priekopníkov opustili autobusom spoločnosti Greyhound horúčavu arizonskej púšte. O niekoľko dní sme dorazili do cieľa našej cesty a ocitli sme sa uprostred zimy v zasneženom štáte New York. Škola bola otvorená 1. februára 1943 inauguračným prejavom jej prezidenta Nathana H. Knorra k sto študentom, v ktorom povedal: „Účelom tohto kolégia NIE JE vyzbrojiť vás, aby ste boli ordinovanými služobníkmi. Vy už ste služobníkmi a boli ste činní v službe celé roky... Osobitným účelom študijného kurzu tohto kolégia je pripraviť vás, aby ste boli spôsobilejšími služobníkmi na územiach, kam idete.“
Keďže som mal nízke svetské vzdelanie, sprvu som sa cítil v Gileáde nesvoj. Ale inštruktori mali pre mňa veľké pochopenie a ja som sa začal zo štúdia veľmi tešiť. Naša trieda absolvovala školu po piatich mesiacoch intenzívneho školenia. Potom niekoľkých z nás poslali do svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku, kde sme dostali ďalšie školenie, ktoré nás malo pripraviť na službu krajských dozorcov. Mojím prvým pridelením bola služba v Severnej a Južnej Karolíne.
V tých raných dňoch bol krajský dozorca skoro stále v pohybe. V malom zbore sme zostávali jeden deň, alebo ak to bol veľký zbor, tak dva dni. Väčšina zborov v tom čase bola malá. Takže nasledujúce ráno po tom, čo som celý deň často až takmer do polnoci strávil návštevami a odpovedaním na otázky, bol som hore už asi o piatej, aby som sa mohol vydať na cestu do ďalšieho zboru. V krajskom diele som slúžil asi rok a potom som nejaký čas slúžil ako priekopník v štátoch Tennessee a New York.
Na Kubu a ďalej na Portoriko
V máji 1945 ma spolu s niekoľkými ďalšími poslali na miesto môjho prvého zahraničného misionárskeho pridelenia, na Kubu! Večer, keď sme prišli do Havany, hlavného mesta Kuby, vyšli sme do služby s časopismi. V Havane sme zostali dovtedy, kým sme si nenašli bývanie v meste Santa Clara. Mesačný príspevok na všetky nevyhnutné veci vrátane jedla a nájomného bol pre každého iba 25 dolárov. Postele a nábytok sme si vyrobili z materiálu, ktorý bol dostupný, a ako bielizník sme použili debny od jabĺk.
Nasledujúci rok som bol pridelený do krajskej služby. V tom čase bola celá Kuba jeden kraj. Keďže krajský dozorca predo mnou mal dlhé nohy a rád chodil, bratia a sestry museli doslova bežať, aby mu stačili. Zjavne si mysleli, že ja budem taký istý, a tak mali na moju návštevu všetko naplánované. Nevychádzali do služby všetci v ten istý deň, ale rozdelili sa do skupín a v spolupráci so mnou sa striedali. Prvý deň ma jedna skupina vzala do vzdialeného obvodu, nasledujúci deň ma vzala ďalšia skupina do iného takého obvodu a tak ďalej. Na konci návštevy som bol vyčerpaný, ale mal som z nej radosť. Rád na ten zbor spomínam.
Do roku 1950 sme mali na Kube vyše 7000 zvestovateľov, približne rovnaký počet ako v Mexiku. V júli toho roku som navštívil medzinárodný zjazd Vzrast teokracie na Yankee štadióne v New Yorku. Potom som dostal nové misionárske pridelenie na Portoriko. Medzi novými misionármi z 12. triedy Gileádu boli aj Estelle a Thelma Weakleyové, ktoré cestovali spolu so mnou lietadlom na Portoriko.
O osem rokov neskôr sme boli s Estelle zosobášení počas skromného obradu v Bayamóne (Portoriko), ktorý prebehol na pódiu cez prestávku nášho krajského zjazdu. Pred našou svadbou i po nej som slúžil v krajskom diele. V priebehu vyše desiatich rokov na Portoriku sme s Estelle videli veľký vzrast — z menej než 500 zvestovateľov na vyše 2000. Mnohým ľuďom sme mohli pomôcť dospieť k oddanosti a krstu a podieľali sme sa na založení niekoľkých nových zborov.
V decembri 1960 navštívil Portoriko Milton Henschel zo svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku a hovoril s misionármi. Opýtal sa, či by sa niekto nedal k dispozícii pre iné pridelenie. Medzi tými, ktorí sa prihlásili, sme boli aj my s Estelle.
Náš domov v Dominikánskej republike
Naším novým pridelením bola Dominikánska republika a dátum presunu sme si stanovili na 1. jún 1961. No 30. mája bol zavraždený dominikánsky diktátor Rafael Trujillo a lety do tejto krajiny boli zrušené. Zakrátko však boli obnovené a my sme mohli letieť do Dominikánskej republiky 1. júna, ako sme plánovali.
Keď sme tam prišli, v krajine prebiehal prevrat a bola tam dosť veľká vojenská aktivita. Panovali obavy z revolúcie a vojaci na ceste každého prehľadávali. Zastavili nás na niekoľkých kontrolných stanovištiach a na každom nám prehľadali batožinu. Z kufrov nám vybrali všetko, i tie najmenšie predmety. Také bolo naše zoznámenie sa s Dominikánskou republikou.
Niekoľko týždňov sme zostali v hlavnom meste Santo Domingo, kým sme neodišli na miesto nášho prvého pridelenia v meste La Romana. Počas Trujillovej diktatúry bola verejnosť informovaná, že Jehovovi svedkovia sú komunisti a že je to ten najhorší druh ľudí. Preto boli svedkovia veľmi prenasledovaní. Postupne sme však dokázali takéto predsudky prekonať.
Po krátkom období práce v La Romane sme znovu začali slúžiť v krajskom diele. Potom, v roku 1964, sme boli pridelení ako misionári do mesta Santiago. Nasledujúci rok Dominikánska republika zažila revolúciu a krajina bola opäť v stave zmätku. Počas tohto konfliktu sme boli preložení do San Francisca de Macorís, známeho svojím politickým aktivizmom. Napriek tomu sme kázali slobodne, bez toho, že by nám v tom niekto bránil. Dokonca sme napriek politickým nepokojom založili nový zbor. V rokoch, ktoré nasledovali, sme zažili ďalšie zmeny pridelenia, kým sme neboli opäť pridelení do nášho súčasného domova v Santiagu.
Nepochybne sme videli, ako Jehova požehnáva dielo v Dominikánskej republike. Keď sme sem v roku 1961 prišli, bolo tu asi 600 svedkov a 20 zborov. Teraz je tu skoro 20 000 zvestovateľov, ktorí kážu dobré posolstvo o Božom Kráľovstve vo viac než 300 zboroch. Vyhliadky na ďalší vzrast sú ohromné, o čom svedčí 69 908 prítomných na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti v roku 1996. To je asi triapolnásobok počtu zvestovateľov!
Teraz mocný národ
Hoci sa scéna sveta neustále mení, biblické posolstvo, ktoré kážu Jehovovi svedkovia, zostáva rovnaké. (1. Korinťanom 7:31) Jehova je stále Boh, Kristus je stále Kráľ a teraz je zjavnejšie než kedykoľvek predtým, že Kráľovstvo je jedinou nádejou pre svet.
Odvtedy, čo som asi pred 60 rokmi bol na tom zhromaždení v Saleme (Oregon), medzi Jehovovým ľudom došlo k úžasnej zmene. Veľký zástup sa naozaj stal veľkým, prevyšujúc počet päť miliónov. Je to práve tak, ako Jehova predpovedal o svojom ľude: „Z maličkého sa stane tisíc a z malého mocný národ. Ja, Jehova, to urýchlim v patričnom čase.“ — Izaiáš 60:22.
Po takmer 60 rokoch v službe celým časom som šťastný, že môžem s radosťou ďalej kázať a vyučovať vo svojom misionárskom pridelení. Akou znamenitou výsadou je mať účasť na tomto diele a vidieť, ako sa „z malého“ stáva „mocný národ“!
[Obrázok na strane 21]
S manželkou v Dominikánskej republike