Kresťanstvo v akcii uprostred nepokoja
VŠETKO sa začalo náhle jedného dňa v apríli 1994. Pri leteckom nešťastí zahynuli prezidenti Burundi a Rwandy. V priebehu niekoľkých hodín Rwandu zachvátilo násilie desivých rozmerov. Za niečo vyše troch mesiacov bolo mŕtvych viac než 500 000 Rwanďanov — mužov, žien i detí. Niektorí ľudia hovoria o tomto období ako o „genocíde“.
Polovica zo 7,5 milióna rwandských obyvateľov musela utiecť. Z toho 2,4 milióna ľudí hľadalo útočisko v susedných krajinách. Bol to najväčší a najrýchlejší utečenecký exodus v novodobých dejinách. V Zaire (teraz Konžská demokratická republika), v Tanzánii a v Burundi boli narýchlo zriadené utečenecké tábory. Niektoré z týchto táborov — najväčšie na svete — poskytli prístrešie 200 000 ľuďom.
Medzi utečencami bolo mnoho Jehovových svedkov, pokojamilovných ľudí, ktorí vo svojom živote uplatňujú biblické zásady. Nech žijú v ktorejkoľvek krajine, zachovávajú prísnu neutralitu a uplatňujú zásadu obsiahnutú v slovách Izaiáša 2:4: „Budú musieť prekovať svoje meče na radlice a svoje oštepy na záhradnícke nožnice. Národ nepozdvihne meč proti národu, ani sa už viac nebudú učiť vojne.“ Jehovovi svedkovia sú medzi širokou verejnosťou známi ako náboženská skupina, ktorá sa nezúčastňovala na genocíde v Rwande.
Ježiš Kristus povedal, že jeho nasledovníci „nie sú časťou sveta“. No keďže sú „vo svete“, nemôžu vždy uniknúť nepokojom v národoch. (Ján 17:11, 14) Počas genocídy v Rwande prišlo o život asi 400 svedkov. Okolo 2000 svedkov a ľudí prejavujúcich záujem o posolstvo o Kráľovstve sa stalo utečencami.
Keďže Jehovovi svedkovia nie sú časťou sveta, znamená to, že v prípade nejakej katastrofy nič nerobia? Nie. Božie Slovo hovorí: „Ak sú brat alebo sestra nahí a majú nedostatok jedla na ten deň, a niekto z vás im povie: ,Choďte v pokoji, zohrejte sa a dobre sa najedzte,‘ ale nedáte im čo potrebujú pre telo, aký je z toho úžitok? Tak aj viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jakub 2:15–17) Láska k blížnemu svedkov motivuje, aby pomáhali aj tým, ktorí nemajú rovnaké náboženské presvedčenie. — Matúš 22:37–40.
Hoci Jehovovi svedkovia na celom svete túžili pomôcť svojim spoluveriacim v Rwande, ktorí sa ocitli v katastrofálnej situácii, koordináciou núdzovej pomoci bola poverená západná Európa. V lete 1994 sa tím dobrovoľníkov spomedzi svedkov z Európy ponáhľal na pomoc svojim kresťanským bratom a sestrám v Afrike. Pre rwandských utečencov boli zriadené dobre organizované tábory a poľné nemocnice. Letecky alebo inak im boli dopravené obrovské množstvá oblečenia, prikrývok, potravín a biblickej literatúry. Z tejto núdzovej pomoci malo úžitok vyše 7000 postihnutých osôb — takmer trojnásobok vtedajšieho počtu Jehovových svedkov v Rwande. Do decembra toho roku sa tisíce utečencov vrátane väčšiny Jehovových svedkov vrátili do Rwandy, aby tam odznova začali svoj život.
Vojna v Kongu
V roku 1996 vypukli boje vo východnom regióne Konžskej demokratickej republiky. Táto oblasť hraničí s Rwandou a Burundi. Opäť tu dochádzalo k znásilňovaniu a zabíjaniu. Z horiacich dedín ľudia utekali pomedzi svištiace guľky, aby si zachránili život. V tomto zmätku sa ocitli aj Jehovovi svedkovia a asi 50 ich zomrelo. Niektorí boli zabití zablúdenými guľkami. Ďalší boli zavraždení, lebo patrili k určitej etnickej skupine alebo boli mylne považovaní za nepriateľov. Jedna dedina, kde žilo 150 svedkov, bola zničená ohňom. V ďalších dedinách boli spálené desiatky domov i niektoré sály Kráľovstva. Zbavení domova a majetku, utekali svedkovia do iných oblastí, kde im pomáhali ich spoluctitelia.
Po vojne prichádza hlad, lebo úroda je zničená, potravinové rezervy sú vyrabované a zásobovanie je prerušené. Dostupné jedlo je drahé. Kilogram zemiakov stál v Kisangani začiatkom mája 1997 asi tri doláre, čo vysoko presahovalo finančné možnosti väčšiny ľudí. Väčšina si mohla dovoliť len jedno jedlo denne. Samozrejme, následkom nedostatku potravín vznikajú choroby. Nedostatočná výživa oslabuje schopnosť tela odolávať malárii, hnačkovým ochoreniam a žalúdočným ťažkostiam. Postihnuté sú najmä deti a tie aj najčastejšie zomierajú.
Odhadnúť potrebu
Jehovovi svedkovia v Európe opäť rýchlo zareagovali na túto potrebu. V apríli 1997 priletel do krajiny tím núdzovej pomoci zložený zo svedkov, medzi ktorými boli dvaja lekári. Tím priniesol so sebou lieky a peniaze. Miestni svedkovia v Gome už zorganizovali výbory núdzovej pomoci, ktoré mali zhodnotiť situáciu a okamžite poskytnúť pomoc. Tím preskúmal mesto a okolité oblasti. Boli vyslaní poslovia, aby získali správy zo vzdialenejších miest. Informácie boli získané aj z Kisangani, ktoré sa nachádza asi 1000 kilometrov západne od Gomy. Miestni bratia pomáhali koordinovať núdzovú pomoc aj v Gome, kde žije asi 700 svedkov.
Jeden z kresťanských starších v Gome povedal: „Boli sme hlboko dojatí, keď sme videli našich bratov, ktorí prišli z takej diaľky, aby nám pomohli. Skôr ako prišli, pomáhali sme jeden druhému. Bratia z vidieka museli utiecť do Gomy. Niektorí prišli o domy a opustili svoje polia. Prichýlili sme ich vo svojich domoch a podelili sme sa s nimi o oblečenie a o tú trošku jedla, ktoré sme mali. V miestnych podmienkach sme toho nemohli urobiť veľa. Niektorí z nás trpeli podvýživou.
Bratia z Európy však priniesli peniaze, ktoré nám umožnili kúpiť si potraviny, ktorých bolo málo a boli veľmi drahé. Potraviny prišli v najvyšší čas, keď mnohí už nemali doma nič na jedenie. Jedlo sme rozdelili medzi svedkov i nesvedkov. Keby neprišla pomoc vtedy, keď prišla, zomreli by mnohí ďalší, najmä deti. Jehova zachránil svoj ľud. Na ľudí, ktorí nie sú svedkami, to hlboko zapôsobilo. Mnohí sa vyjadrovali o našej jednote a láske. Niektorí uznali, že máme pravé náboženstvo.“
Hoci boli nakúpené potraviny a chorí dostali lieky, bola potrebná ešte ďalšia pomoc. Bolo potrebné oblečenie a prikrývky a tiež väčšie zásoby potravín a liekov. Pomoc bola potrebná aj pri výstavbe domov, ktoré boli zničené.
Ľudia štedro dávajú
Bratia v Európe opäť túžili pomôcť. Kancelária Jehovových svedkov vo francúzskom Louviers poslala výzvu zborom v údolí rieky Rhône i v Normandii a niektorým zborom v Paríži. Tu bolo možné uplatniť ďalšiu biblickú zásadu: „Ten, kto seje skromne, bude aj skromne žať; a ten, kto seje štedro, bude aj štedro žať. Nech každý robí tak, ako sa rozhodol v svojom srdci, nie s nevôľou alebo z donútenia, lebo Boh miluje radostného darcu.“ — 2. Korinťanom 9:6, 7.
Tisíce svedkov sa s radosťou chopilo príležitosti dávať. Škatule a tašky s oblečením, topánkami a ďalšími vecami prúdili do sál Kráľovstva a odtiaľ boli prevezené do kancelárie odbočky Jehovových svedkov vo Francúzsku. Tam bolo pripravených 400 dobrovoľníkov, ktorí sa mali zúčastniť na ďalšom kroku akcie „Pomôž Zairu“. Ako darované veci prichádzali, títo dobrovoľníci triedili, skladali a balili oblečenie do škatúľ, ktoré boli po 30 kusov ukladané na palety. Deti mysleli na svojich malých bratov a sestry v Afrike a posielali hračky — vyleštené autíčka, vĺčiky, bábiky a medvedíkov. Tieto hračky boli pribaľované k veciam potrebným pre život. Celkovo bolo naplnených a do Konga odoslaných deväť 12-metrových kontajnerov.
Koľko materiálu núdzovej pomoci bolo odoslaného s pomocou tisícov svedkov z Belgicka, Francúzska a Švajčiarska do strednej Afriky? Do júna 1997 to bolo celkovo 500 kilogramov liekov, 10 ton suchárov s vysokým obsahom proteínov, 20 ton ďalších potravín, 90 ton oblečenia, 18 500 párov obuvi a 1000 prikrývok. Letecky prichádzala aj biblická literatúra. To všetko sa stretávalo s veľkým ocenením, prinášalo to utečencom útechu a pomáhalo im to vydržať ich skúšky. Cena zásob dosiahla celkovo takmer 1 000 000 dolárov. Takéto príspevky boli dokladom bratstva a lásky medzi tými, ktorí slúžia Jehovovi.
Distribúcia v Kongu
Keď veci začali prichádzať do Konga, dvaja bratia a jedna sestra prišli z Francúzska, aby pracovali s miestnymi výbormi núdzovej pomoci. O vďačnosti, ktorú prejavovali konžskí svedkovia, Joseline povedala: „Dostali sme mnoho listov ocenenia. Jedna chudobná sestra mi dala malachitovú ozdobu. Ďalší nám dávali svoje fotografie. Keď sme odchádzali, sestry ma bozkávali, objímali a plakali. Aj ja som plakala. Mnohí hovorili: ,Jehova je dobrý. Jehova na nás myslí.‘ Uvedomovali si, že zásluha za tieto dary patrí Bohu. Keď sme rozdeľovali potraviny, bratia a sestry chválili Jehovu piesňami Kráľovstva. Bolo to veľmi dojímavé.“
Členom tímu bol aj lekár menom Loic. Do sály Kráľovstva prišlo vyhľadať jeho pomoc mnoho ľudí a trpezlivo čakali, kým na nich príde rad. Jedna konžská sestra chcela tiež niečo urobiť, a preto upiekla a darovala asi 40 šišiek tým, čo čakali na lekára. Keďže čakalo asi 80 ľudí, každý dostal pol šišky.
Pomoc nesvedkom
Táto humanitárna pomoc nebola zameraná výlučne na Jehovových svedkov. Úžitok z nej mali aj iní, tak ako to bolo v prípade mnohých ľudí v roku 1994. Je to v súlade s Galaťanom 6:10, kde sa píše: „Kým máme na to príhodný čas, robme dobro všetkým, najmä však tým, čo sú nám príbuzní vo viere.“
Svedkovia dali lieky a oblečenie niekoľkým základným školám a jednému sirotincu blízko Gomy. Tento sirotinec je domovom 85 detí. Tím núdzovej pomoci navštívil sirotinec na jednej zo skorších prieskumných ciest a sľúbil, že tam pošle 50 škatúľ suchárov s vysokým obsahom proteínov, škatule s oblečením, 100 prikrývok, lieky a hračky. Deti sa na dvore postavili do radu a spievali návštevníkom pesničky. Potom vyslovili jednu zvláštnu prosbu — či by mohli dostať loptu, aby mohli hrať futbal.
O niekoľko týždňov neskôr tím núdzovej pomoci splnil svoj sľub a priviezol zásoby. Na riaditeľa sirotinca veľmi zapôsobila táto štedrosť i to, čo čítal v biblickej literatúre, ktorú dostal, a povedal, že je na najlepšej ceste stať sa Jehovovým svedkom. A dostali deti loptu? „Nie,“ odpovedal Claude, koordinátor tímu núdzovej pomoci z Francúzska. „Dali sme im dve lopty.“
Utečenecké tábory
Pomoc nebola obmedzená len na Kongo. Tisíce utečencov utekalo z vojnovej zóny do susednej krajiny, kde boli narýchlo zriadené tri utečenecké tábory. Pricestovali tam aj svedkovia, aby videli, čo sa dá robiť. V čase, keď sa pripravovala táto správa, tábory poskytovali prístrešie 211 000 utečencom, väčšinou z Konga. Asi 800 z nich boli svedkovia a ich deti a jednotlivci, ktorí sa zaujímajú o dobré posolstvo o Kráľovstve. Najväčším problémom v táboroch bol nedostatok potravín. V jednom tábore mali potraviny len na tri dni, a aj to medziiným fazuľu starú tri roky.
No svedkovia mali dobrého ducha. Hoci mali málo biblickej literatúry, pravidelne viedli pod holým nebom zhromaždenia, na ktorých sa duchovne budovali. Boli tiež zaneprázdnení kázaním dobrého posolstva o Božom Kráľovstve iným ľuďom v táboroch. — Matúš 24:14; Hebrejom 10:24, 25.
Prieskumný tím svedkov mal medzi sebou lekára. Hoci úrady im dovolili stráviť v každom tábore len niekoľko dní, tím organizoval lekársku pomoc. Kresťanským starším nechávali lieky a peniaze. Tak mohli bratia prežiť. Členovia tímu tiež dúfali, že svedkovia v táboroch sa budú môcť zakrátko vrátiť do svojej domovskej krajiny.
A čo budúcnosť? Ježiš Kristus predpovedal, že naša doba bude dobou veľkého nepokoja, časom, ktorý sa bude vyznačovať vojnami a nedostatkom potravín. (Matúš 24:7) Jehovovi svedkovia vedia, že len Božie Kráľovstvo skoncuje s utrpením, ktoré teraz existuje na zemi. Pod jeho vládou sa náš pozemský domov stane rajom pokoja, hojnosti a večného šťastia pre poslušné ľudstvo. (Žalm 72:1, 3, 16) Svedkovia budú zatiaľ hlásať dobré posolstvo o tomto nebeskom Kráľovstve a budú ďalej pomáhať spoluveriacim i iným v časoch núdze.
[Zvýraznený text na strane 4]
Od roku 1994 Jehovovi svedkovia len z Európy poslali do oblasti veľkých afrických jazier vyše 190 ton potravín, oblečenia, liekov a ďalších zásob
[Rámček na strane 6]
Kresťanská láska uplatnená v praxi
Medzi tými, ktorí sa vo Francúzsku horlivo zúčastňovali na projekte „Pomôž Zairu“, bola Ruth Dannerová. Ako dieťa bola pre svoju kresťanskú vieru väznená v nacistických koncentračných táboroch. Povedala: „Boli sme takí šťastní, že sme mohli niečo urobiť pre našich bratov a sestry v Afrike! Ale niečo z toho ma robilo dvojnásobne šťastnou. V roku 1945, keď sme sa vracali domov z Nemecka, nemali sme absolútne nič. Ešte aj oblečenie, ktoré sme mali na sebe, bolo požičané. Onedlho sme však dostali hmotnú pomoc od našich duchovných bratov z Ameriky. A tak núdzová pomoc pre Afriku mi umožnila vrátiť túto láskavosť, ktorá nám bola tak dávno preukázaná. Akou výsadou je byť súčasťou takej veľkej rodiny bratov, ktorí kresťanskú lásku uplatňujú v praxi!“ — Ján 13:34, 35.
[Obrázok na strane 7]
Čoskoro bude na zemi raj, kde bude hojnosť pre všetkých