‚Urobili sme to, čo sme mali urobiť‘
ROZPRÁVA GEORGE COUCH
Po dopoludní strávenom v službe z domu do domu môj spoločník vybral dva sendviče. Keď sme ich dojedli, vytiahol som si cigaretu, že si pofajčím. „Ako dlho si v pravde?“ Opýtal sa ma. „Včera večer som bol na zhromaždení prvý raz,“ povedal som mu.
NARODIL som sa 3. marca 1917 na farme vzdialenej asi 50 kilometrov východne od Pittsburghu (Pennsylvánia, USA), neďaleko mestečka Avonmore. Tu rodičia vychovávali okrem mňa aj mojich štyroch bratov a sestru.
Neboli sme nejako zvlášť nábožensky vychovávaní. Kedysi moji rodičia chodievali do kostola, ale ešte keď sme my deti boli malé, prestali doň chodiť. V Stvoriteľa sme však verili a ako rodina sme sa držali základných zásad, ktoré sú v Biblii.
Najlepšie školenie, ktoré mi rodičia dali, sa týkalo zodpovednosti — ako sa jej ujať a ako si ju spĺňať. K životu na farme totiž patrilo veľa zodpovedností. Náš život však nebol naplnený len prácou. Tešili sme sa zo zdravej zábavy, napríklad z basketbalu, bejzbalu, jazdy na koni a plávania. Peňazí bolo v tých dňoch málo, no napriek tomu bol život na farme príjemný. Na základnú školu sme chodili do budovy, v ktorej bola len jedna miestnosť, a na strednú školu sme chodili do mesta.
Raz večer som sa so svojím priateľom prechádzal po meste. Z jedného domu vyšlo pekné dievča a pozdravilo ho. Nato ma priateľ zoznámil s Fern Prughovou. Bolo výhodné, že bývala na tej istej ulici, kde stála budova strednej školy. Keď som prechádzal okolo jej domu, Fern mala často nejakú prácu vonku. Bolo jasné, že je usilovná, čo na mňa zapôsobilo. Rozvinul sa medzi nami blízky vzťah a láska a v apríli 1936 sme sa zobrali.
Dozvedám sa o biblickej pravde
Ešte skôr ako som sa narodil, žila v meste jedna staršia žena, ku ktorej sa ľudia pre jej náboženstvo zle správali. Moja matka ju navštevovala, keď išla v sobotu do mesta nakupovať. Upratovala jej dom a pomáhala jej pri vybavovaní potrebných vecí, a to až kým táto žena nezomrela. Verím, že Jehova požehnával matku za to, že bola taká láskavá k tejto žene, ktorá bola Bádateľkou Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia.
Potom mojej tete náhle v mladom veku zomrela dcéra. Náboženstvo jej neposkytlo dostatočnú útechu, no poskytla jej ju jedna suseda, ktorá bola Bádateľkou Biblie. Táto Bádateľka Biblie jej vysvetlila, čo sa stane, keď niekto zomrie. (Jób 14:13–15; Kazateľ 9:5, 10) To bolo pre ňu zdrojom veľkej útechy. Teta potom povedala o nádeji na vzkriesenie mojej matke. To podnietilo matkin záujem, pretože jej rodičia zomreli, ešte keď bola mladá, a tak veľmi túžila vedieť, čo sa stane s človekom pri smrti. Táto skúsenosť mi vštepila, aké je dôležité vždy využívať príležitosti na neformálne vydávanie svedectva.
V tridsiatych rokoch začala matka počúvať nedeľné ranné rozhlasové vysielania Josepha F. Rutherforda, vtedajšieho prezidenta Watch Tower Bible and Tract Society. V tých rokoch začali svedkovia pracovať z domu do domu aj tam, kde sme bývali. Obyčajne umiestnili u nás na dvore v tieni stromu prenosný gramofón a púšťali nahraté kázne brata Rutherforda. Tieto nahrávky a časopisy Strážna veža a Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!) udržiavali matkin záujem živý.
O niekoľko rokov, v roku 1938, boli odberateľom Strážnej veže rozposlané korešpondenčné lístky s pozvaním na zvláštne zhromaždenie v súkromnom dome vzdialenom od nás asi 25 kilometrov. Matka tam chcela ísť, a tak sme ju s Fern a s dvoma mojimi bratmi sprevádzali. John Booth a Charles Hessler, cestujúci dozorcovia Jehovových svedkov, tu predniesli asi desiatim ľuďom prednášky. Potom chceli zorganizovať, aby skupina išla nasledujúce dopoludnie do služby. Nikto sa neprihlásil, že pôjde s nimi, a tak si brat Hessler vybral mňa a opýtal sa ma: „Prečo nejdeš s nami?“ Nevedel som presne, čo chcú robiť, ale nevedel som ani o žiadnom dôvode, prečo by som im nemohol pomôcť.
Až do obeda sme chodili z domu do domu a potom brat Hessler vybral tie dva sendviče. Sadli sme si pred kostol na schody a začali sme jesť. Potom som vytiahol tú cigaretu, a tak sa brat Hessler dozvedel, že som bol len na jednom zhromaždení. Ponúkol sa, že ešte v ten večer príde k nám na večeru, a požiadal nás, aby sme pozvali na rozhovor o Biblii aj našich susedov. Po večeri s nami viedol biblické štúdium a predniesol asi desiatim, ktorí prišli, prednášku. Povedal nám, že biblické štúdium by sme mali mať každý týždeň. Naši susedia s tým nesúhlasili, no Fern a ja sme si dohodli týždenné domáce biblické štúdium.
Pokroky v pravde
Krátko nato sme s Fern išli do zvestovateľskej služby. Sedeli sme vzadu v aute a práve sme si zapálili cigaretu, keď sa k nám obrátil môj brat a povedal: „Nedávno som sa dozvedel, že svedkovia nefajčia.“ Fern okamžite vyhodila cigaretu von oknom — ja som svoju dofajčil. Napriek tomu, že sme fajčili radi, už sme si nikdy cigaretu nezapálili.
Po našom krste v roku 1940 sme boli s Fern na zhromaždení, kde sa preberal článok povzbudzujúci do priekopníckej služby, ako sa nazýva kazateľská služba celým časom. Cestou domov sa ma jeden brat opýtal: „Prečo sa s Fern neprihlásite do priekopníckej služby? Nič vám v tom nebráni.“ Nemohli sme s ním nesúhlasiť, a tak sme sa dali k dispozícii. Dal som v zamestnaní 30-dňovú výpoveď a zariadili sme si potrebné veci, aby sme mohli slúžiť ako priekopníci.
Poradili sme sa so spoločnosťou Watch Tower o tom, kde by sme mali slúžiť, a potom sme sa presťahovali do Baltimoru v Marylande. Tam bol domov priekopníkov, v ktorom sa za ubytovanie a stravu platilo 10 dolárov mesačne. Mali sme nejaké úspory a mysleli sme si, že s nimi ľahko vystačíme do Armagedonu. (Zjavenie 16:14, 16) Veď sme si vždy mysleli, že Armagedon je priamo predo dvermi. A tak keď sme začali s priekopníckou službou, vzdali sme sa nášho domova a upustili sme i od všetkých ostatných vecí.
V Baltimore sme slúžili ako priekopníci od roku 1942 do roku 1947. V tých rokoch sa vystupňoval odpor proti dielu Jehovových svedkov. K tým, s ktorými sme študovali Bibliu, sme niekedy nešli svojím autom, ale nás tam niekto zaviezol. Bolo to preto, aby nám niekto neprepichol pneumatiky. Nikoho neteší taký odpor, ale môžem povedať, že zo zvestovateľskej služby sme mali vždy radosť. V skutočnosti sme sa tešili na trochu vzrušenia pri konaní Pánovho diela.
Zanedlho sme minuli všetky peniaze, ktoré sme mali ušetrené. Pneumatiky na aute už boli ojazdené a aj oblečenie a topánky sme mali už obnosené. Dva či tri razy sme na dlhší čas ochoreli. Nebolo ľahké pokračovať, ale nikdy sme ani nepomysleli na to, že by sme skončili. Nikdy sme o tom ani nehovorili. Zriekli sme sa ešte ďalších vecí v našom živote, aby sme mohli zostať v priekopníckej službe.
Zmeny pridelenia
V roku 1947 sme išli na zjazd do Los Angeles v Kalifornii. Tam sme s mojím bratom Williamom dostali list, že sme vymenovaní za cestujúcich dozorcov, máme navštevovať zbory a pomáhať im. Nedostali sme vtedy žiadne zvláštne školenie na túto prácu. Jednoducho sme išli. Nasledujúcich sedem rokov sme s Fern slúžili v Ohiu, Michigane, Indiane, Illinois a New Yorku. V roku 1954 sme boli pozvaní do 24. triedy školy Gileád, kde sú školení misionári. Tam Fern dostala obrnu. Našťastie sa uzdravila a boli sme pridelení do krajskej služby do New Yorku a Connecticutu.
Keď sme slúžili v Stamforde v Connecticute, Nathan H. Knorr, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, nás pozval, aby sme s ním a jeho manželkou Audrey strávili víkend. Pripravili pre nás na večeru chutný rezeň s bohatou prílohou. S Knorrovcami sme sa zoznámili už predtým a brata Knorra som poznal dosť dobre na to, aby som vedel, že mu nejde len o spoločenstvo a večeru. Neskôr v ten večer sa ma spýtal: „Ako by sa ti páčilo prísť do Bételu?“
„Nie som si celkom istý; o živote v Bételi toho veľa neviem,“ odpovedal som.
Keď sme si to po niekoľkých týždňoch rozmysleli, povedali sme bratovi Knorrovi, že ak si to praje, prídeme. Nasledujúci týždeň sme dostali list, aby sme sa v Bételi prihlásili 27. apríla 1957, v deň nášho 21. výročia svadby.
Hneď prvý deň v Bételi mi brat Knorr jasne povedal, čo sa odo mňa očakáva. Povedal: „Už viac nie si krajským dozorcom; si tu, aby si pracoval v Bételi. Toto je pre teba najdôležitejšia práca a chceme, aby si venoval čas a energiu uplatneniu školenia, ktoré tu v Bételi dostaneš. Chceme, aby si tu zostal.“
Zmysluplný život v Bételi
Najprv som bol pridelený do oddelenia časopisov a pošty. Neskôr, asi o tri roky, mi brat Knorr odkázal, aby som prišiel do jeho kancelárie. Vtedy mi povedal, že skutočným dôvodom, prečo som bol pozvaný do Bételu, bola práca v domove. Jeho pokyny boli veľmi priame: „Si tu na to, aby si sa staral o domov Bétel.“
Spravovať domov Bétel mi pripomenulo to, čo ma učili moji rodičia, keď som vyrastal na farme. Domov Bétel je v mnohom podobný bežnej domácnosti. Je potrebné prať šaty, pripravovať jedlo, umývať riad, ustieľať a tak ďalej. Účelom organizovania prác v domove je, aby bol Bétel príjemným miestom na bývanie, takým, ktorý môže človek nazývať svojím domovom.
Myslím si, že rodiny by sa mohli veľa naučiť z toho, ako pracuje Bétel. Vstávame zavčasu ráno a začíname deň duchovnými myšlienkami pri rozbore denného biblického textu. Očakáva sa od nás, že budeme usilovne pracovať a že budeme viesť vyrovnaný, no aktívny život. Bétel nie je ako kláštor, ako si niektorí azda myslia. Organizovaným spôsobom života môžeme veľa dosiahnuť. Mnohí sa vyjadrili, že školenie, ktoré tu dostali, im neskôr pomohlo ujať sa zodpovednosti vo svojich rodinách a v kresťanskom zbore.
Mladí muži a ženy, ktorí prídu do Bételu, môžu byť pridelení pomáhať pri upratovaní, pracovať v práčovni alebo v tlačiarni. Svet azda chce, aby sme si mysleli, že takáto fyzická práca je ponižujúca a že je pod našu dôstojnosť. No mladí v Bételi pochopili, že takéto pracovné úlohy sú potrebné pre správny chod a šťastie našej rodiny.
Svet azda presadzuje tiež názor, že na to, aby si bol naozaj šťastný, potrebuješ získať významné postavenie. To je chybný názor. Keď robíme to, čo je nám pridelené, ‚robíme to, čo máme robiť‘, a dostávame Jehovovo požehnanie. (Lukáš 17:10) Naozaj spokojní a šťastní môžeme byť len vtedy, keď pamätáme na účel našej práce — konať Jehovovu vôľu a podporovať záujmy Kráľovstva. Ak to máme stále na mysli, akékoľvek pridelenie môže byť pre nás príjemné a uspokojujúce.
Výsada podieľať sa na rozširovaní priestorov
V roku 1942, vyše desať rokov pred naším príchodom do Bételu, mal brat Knorr na zjazde v Clevelande v Ohiu prednášku „Mier — môže byť trvalý?“ Objasnil, že druhá svetová vojna, ktorá vtedy ešte prebiehala, sa skončí a že nastane čas mieru, ktorý nám umožní rozsiahlu kazateľskú kampaň. V roku 1943 bola zriadená škola Gileád na školenie misionárov a teokratická škola kazateľskej služby, kde sa bratia zdokonaľovali vo verejných prejavoch. Boli usporadúvané aj veľké zjazdy. Zvlášť významné boli zjazdy v 50. rokoch na Yankee štadióne v New Yorku. Na týchto zjazdoch v rokoch 1950 a 1953 som mal príležitosť pomôcť vytvoriť obrovské stanové mestečko, kde boli na osem dní počas každého z oboch zjazdov ubytované desaťtisíce ľudí.
Po týchto zjazdoch, vrátane najväčšieho zjazdu zo všetkých v roku 1958, nastal veľký vzrast v počte zvestovateľov Kráľovstva. To malo priamy vplyv na našu prácu v Bételi. Koncom 60. a začiatkom 70. rokov sme sa ocitli v dosť zúfalej situácii, pokiaľ ide o priestor a izby na ubytovanie pracovníkov. Pre našu rastúcu rodinu sme potrebovali viac izieb, kuchýň i jedální.
Brat Knorr požiadal brata Maxa Larsona, dozorcu tlačiarne, a mňa, aby sme našli vhodný pozemok na rozšírenie našich priestorov. Keď som v roku 1957 prišiel do Bételu, naša asi 500-členná rodina bývala v jednej veľkej obytnej budove. Ale počas rokov Spoločnosť kúpila a zrenovovala tri neďaleké veľké hotely — Towers, Standish a Bossert —, ako aj mnoho menších obytných budov. V roku 1986 Spoločnosť kúpila pozemok, na ktorom predtým stál hotel Margaret, a prerobila krásnu novú budovu, ktorá tam bola postavená, na domov asi pre 250 ľudí. Potom začiatkom 90. rokov bola postavená 30-podlažná obytná budova, aby mohlo byť ubytovaných ďalších 1000 pracovníkov. V Bételi v Brooklyne je teraz miesto na ubytovanie a stravovanie pre vyše 3300 členov našej rodiny.
Bol kúpený aj pozemok vo Wallkille v štáte New York, ktorý je od brooklynského Bételu vzdialený asi 160 kilometrov. Od konca 60. rokov tam boli počas rokov postavené obytné budovy a veľká tlačiareň. Teraz tam býva a pracuje asi 1200 členov našej rodiny Bétel. V roku 1980 sa začalo s hľadaním asi 250-hektárového pozemku bližšie k mestu New York, ku ktorému by bol ľahký prístup po hlavných cestách. Zástupca realitnej kancelárie sa zasmial a povedal: „Kde chcete nájsť taký pozemok? To jednoducho nie je možné.“ Ale na druhý deň dopoludnia nám zavolal a povedal: „Našiel som pre vás pozemok.“ Dnes je toto miesto známe ako Vzdelávacie stredisko Watchtower v Pattersone v New Yorku. Prebiehajú tu školenia a je tu rodina pozostávajúca z vyše 1300 služobníkov.
Čo som sa naučil
Naučil som sa, že dobrým dozorcom je ten, kto vie získať cenné informácie od iných. Na väčšinu nápadov, ktoré som mal výsadu zrealizovať ako dozorca Bételu, prišli iní.
Keď som prišiel do Bételu, mnohí boli starší, ako som ja dnes. Väčšina z nich tu teraz už nie je. Kto nahradí tých, ktorí zostarnú a zomrú? Nie sú to vždy tí, ktorí majú na to najlepšie schopnosti. Sú to tí, ktorí sú tu, ktorí verne pracujú a dávajú sa k dispozícii.
Ďalšou dôležitou vecou, ktorú treba spomenúť, je hodnota dobrej manželky. Podpora mojej drahej manželky Fern mi bola veľkou pomocou pri spĺňaní si teokratických úloh. Manželia majú zodpovednosť uisťovať sa, či sa ich manželka teší zo svojho pridelenia. Snažím sa plánovať niečo, čo s Fern radi robíme. Nemusí to byť niečo nákladné, len zmena činnosti. Manžel má zodpovednosť starať sa o to, aby bola jeho manželka šťastná. Čas, ktorý s ňou trávi, je vzácny a rýchlo ubieha, preto je potrebné, aby ho využil čo najlepšie.
Som rád, že žijem v posledných dňoch, o ktorých hovoril Ježiš. Je to najúžasnejší čas v celej ľudskej histórii. Môžeme vidieť očami viery, ako Pán pripravuje svoju organizáciu na sľúbený nový svet. Keď sa obzriem späť na svoj život v službe Jehovovi, vidím, že Jehovovu organizáciu nevedú ľudia, ale Jehova. Sme len jeho služobníci. Ako služobníci sa vždy musíme obracať k nemu o vedenie. Keď nám raz ukáže, čo máme robiť, mali by sme sa hneď do toho pustiť a konať to spoločne s ostatnými.
Dávaj sa organizácii k dispozícii, a tvoj život bude určite uspokojujúci a šťastný. Nech robíš čokoľvek — či pracuješ ako priekopník, krajský dozorca, či slúžiš so zborom ako zvestovateľ, pracuješ v Bételi, alebo si misionárom — drž sa pokynov, ktoré si dostal, a váž si svoje pridelenie. Snaž sa, ako len môžeš, aby si sa tešil z každého pridelenia a z každého dňa stráveného v Jehovovej službe. Niekedy sa budeš cítiť unavený a azda prepracovaný alebo skľúčený. Práve vtedy musíš pamätať na dôvod, prečo si zasvätil svoj život Jehovovi. Bolo to preto, aby si konal jeho vôľu, nie svoju.
Nebol taký deň, v ktorom by som sa netešil z toho, čo som v práci mohol vykonať. Prečo? Pretože keď pracujeme pre Jehovu celou dušou, cítime uspokojenie, lebo vieme, že sme ‚urobili to, čo sme mali urobiť‘.
[Obrázok na strane 19]
Oddelenie časopisov
[Obrázok na strane 19]
Stanové mestečko, 1950
[Obrázok na strane 19]
Ako priekopník v Baltimore, 1946
[Obrázok na strane 19]
S Fern v stanovom mestečku, 1950
[Obrázok na strane 22]
S Audrey a Nathanom Knorrovcami
[Obrázok na strane 23]
Vzdelávacie stredisko Watchtower v Pattersone v New Yorku
[Obrázok na strane 24]
S Fern dnes