Miestne kultúry a kresťanské zásady — sú zlučiteľné?
STEPHEN, svedok zo severnej Európy, bol pridelený ako misionár do jednej africkej krajiny. Keď s miestnym bratom prechádzali ulicami mesta, bol ohromený, keď ho brat chytil za ruku.
Pre Stephena bola predstava, že by sa mal prechádzať po rušnej ulici a držať sa pritom za ruku s iným mužom, šokujúca. V jeho kultúre má niečo také homosexuálny podtón. (Rimanom 1:27) No pre toho afrického brata bolo držanie sa za ruky iba priateľským gestom. Keby brat odmietol dať mu ruku, znamenalo by to odmietnutie priateľstva.
Prečo by nás mali zaujímať kultúrne rozdiely? Predovšetkým preto, lebo Jehovov ľud si horlivo plní božské poverenie ,robiť učeníkov z ľudí všetkých národov‘. (Matúš 28:19) Aby bolo možné splniť túto úlohu, niektorí sa presťahovali tam, kde je väčšia potreba služobníkov. Ak majú byť vo svojom novom prostredí úspešní, musia pochopiť odlišné kultúry, s ktorými sa stretávajú, a prispôsobiť sa im. Potom budú môcť harmonicky spolupracovať so svojimi bratmi a sestrami a byť aj účinnejšími v kazateľskej službe.
Okrem toho, v tomto nepokojnom svete mnohí ľudia z politických alebo z ekonomických príčin utekajú zo svojich krajín, kde je ťažká situácia, a usídľujú sa v iných krajinách. A tak je pravdepodobné, že sa pri zvestovaní týmto novým obyvateľom stretneme s novými zvykmi. (Matúš 22:39) Naše prvé stretnutie s odlišnými prejavmi môže viesť k tomu, že budeme z nových zvykov zmätení.
Jasne definované oblasti
Kultúra je neodmysliteľnou súčasťou života ľudskej spoločnosti. Preto by bolo zbytočné, aby sme sa stávali ,príliš spravodlivými‘ a podrobne skúmali každý menší zvyk v snahe zistiť, či je zlučiteľný s biblickými zásadami. — Kazateľ 7:16.
Na druhej strane je potrebné rozlíšiť, ktoré miestne zvyky sú v jasnom rozpore s Božími zásadami. Vo všeobecnosti to nie je ťažké, lebo Božie Slovo slúži „na nápravu vecí“. (2. Timotejovi 3:16) V niektorých krajinách je napríklad zvykom mať veľa manželiek, ale pre pravých kresťanov platí biblická norma, že muž má mať iba jednu žijúcu manželku. — 1. Mojžišova 2:24; 1. Timotejovi 3:2.
Tak aj niektoré pohrebné zvyky, ktorých cieľom je odohnať zlých duchov alebo ktoré sú založené na viere v nesmrteľnú dušu, budú pre pravého kresťana neprijateľné. Niektorí ľudia pália kadidlo alebo vyslovujú modlitby za zomrelých, aby zahnali zlých duchov. Ďalší bdejú v noci pri mŕtvom, alebo robia dokonca druhý pohreb, aby mu pomohli pripraviť sa na život ,na druhom svete‘. Biblia však učí, že keď človek zomrie, ,neuvedomuje si vôbec nič‘, a preto nemôže nikomu pomôcť ani uškodiť. — Kazateľ 9:5; Žalm 146:4.
Samozrejme, je veľa zvykov, ktoré sú zlučiteľné s Božím Slovom. Aké osviežujúce je, keď prichádzame do kontaktu s kultúrami, kde stále prekvitá duch pohostinnosti, kde si zvyk vyžaduje, aby bol aj cudzí človek srdečne privítaný a aby mu v prípade potreby boli otvorené dvere príbytku! Keď sám na sebe zažiješ takéto zaobchádzanie, nepodnieti ťa to napodobňovať taký príklad? Ak to urobíš, určite to skvalitní tvoju kresťanskú osobnosť. — Hebrejom 13:1, 2.
Kto z nás je rád, keď ho niekto nechá čakať? V niektorých krajinách sa to stáva zriedka, lebo dochvíľnosť sa tu považuje za niečo dôležité. Biblia hovorí, že Jehova je Bohom poriadku. (1. Korinťanom 14:33) Preto určil ,deň a hodinu‘, keď ukončí zlo, a uisťuje nás, že táto udalosť sa „neoneskorí“. (Matúš 24:36; Habakuk 2:3) Kultúry, ktoré podporujú rozumnú dochvíľnosť, nám pomáhajú, aby sme boli poriadni a prejavovali patričnú úctu k iným ľuďom a k ich času, čo je určite v súlade s biblickými zásadami. — 1. Korinťanom 14:40; Filipanom 2:4.
Ako je to s neškodnými zvykmi?
Zatiaľ čo niektoré zvyky sú zjavne zlučiteľné s kresťanským spôsobom života, iné nie sú. Ale ako je to s tými zvykmi, ktoré nemožno označiť ani za dobré, ani za zlé? Mnohé zvyky sú neškodné a náš postoj k nim môže prezrádzať, či sme duchovne vyrovnaní.
Napríklad existuje veľa foriem pozdravov — podanie ruky, úklon, bozk alebo aj objatie. Veľmi rozmanité sú aj zvyky, ktoré ovplyvňujú spôsob stolovania. V niektorých krajinách ľudia jedia zo spoločného taniera alebo nádoby. Rihanie je v niektorých krajinách prijateľným — dokonca žiaducim — vyjadrením ocenenia, zatiaľ čo inde je neprijateľné a považuje sa za vrchol zlých spôsobov.
Namiesto toho, aby si sa rozhodoval, ktoré z týchto neutrálnych zvykov sa tebe osobne páčia či nepáčia, sústreď sa na to, aby si k nim zaujal správny postoj. Nadčasová rada z Biblie odporúča, aby sme ,nerobili nič zo svárlivosti alebo zo sebectva, ale aby sme s pokorou mysle považovali ostatných za vyšších od seba‘. (Filipanom 2:3) Podobne aj Eleanor Boykinová v knihe This Way, Please—A Book of Manners (Takto, prosím — kniha dobrých spôsobov) hovorí: „To, čo potrebujete najviac, je láskavé srdce.“
Tento pokorný prístup nám zabráni znevažovať zvyky druhých. Bude nás motivovať k tomu, aby sme sa snažili dozvedieť, ako žijú iní ľudia, aby sme sa zúčastnili na ich zvykoch a ochutnali ich jedlá, a nie sa odťahovali alebo pozerali sa s podozrením na všetko, čo vyzerá nezvyčajne. Keď si zachováme otvorenú myseľ a budeme ochotní vyskúšať nové spôsoby, zložíme tým kompliment nášmu hostiteľovi alebo našim cudzokrajným susedom. Budeme mať z toho úžitok aj my sami, keďže si ,rozšírime‘ svoje srdce a svoj obzor. — 2. Korinťanom 6:13.
Ak zvyk bráni duchovnému pokroku
Čo ak sa stretneme so zvykmi, ktoré nie sú samy osebe nebiblické, ale nepodnecujú k duchovnému pokroku? Napríklad v niektorých krajinách ľudia veľmi často odkladajú veci na neskôr. Taký ľahkomyseľný prístup k životu môže síce znížiť stres, ale pravdepodobne s ním bude ťažšie „úplne“ dovŕšiť našu službu. — 2. Timotejovi 4:5.
Ako môžeme povzbudiť druhých, aby neodkladali dôležité veci na „zajtra“? Pamätajte, že „to, čo potrebujete najviac, je láskavé srdce“. Motivovaní láskou môžeme ísť príkladom a potom láskavo vysvetliť, aký úžitok plynie z toho, že veci, ktoré by sa mali urobiť dnes, neodkladáme na zajtra. (Kazateľ 11:4) Zároveň musíme byť opatrní, aby sme kvôli produktivite neobetovali vzájomnú dôveru. Ak druhí naše návrhy neprijímajú okamžite, nemali by sme nad nimi panovať ani im dávať pocítiť svoje sklamanie. Láska musí mať vždy prednosť pred výkonnosťou. — 1. Petra 4:8; 5:3.
Brať do úvahy miestny vkus
Mali by sme si byť istí, že každý náš návrh je opodstatnený a že to nie je len snaha presadiť svoj osobný vkus. Napríklad štýly oblečenia sa v jednotlivých krajinách veľmi líšia. V mnohých oblastiach je vhodné, aby mal muž pri kázaní dobrého posolstva kravatu, ale v niektorých tropických krajinách by to mohlo byť považované za prehnane formálne oblečenie. Užitočným vodidlom bude často miestny vkus, pokiaľ ide o vhodné oblečenie pre profesionála, ktorý prichádza do kontaktu s verejnosťou. Keď riešime citlivú otázku oblečenia, nevyhnutná je ,zdravá myseľ‘. — 1. Timotejovi 2:9, 10.
Čo ak sa nám nejaký zvyk nepáči? Mali by sme ho automaticky zavrhnúť? Nie je to nevyhnutné. Zvyk mužov držať sa za ruky, ktorý bol už spomenutý, bol v tamojšej africkej komunite úplne prijateľný. Keď si misionár všimol, že aj iní muži sa pri prechádzke držia za ruky, bol pokojnejší.
Apoštol Pavol na svojich rozsiahlych misionárskych cestách navštívil zbory, ktorých členovia pochádzali z rôzneho prostredia. Nepochybne sa tam kultúry často krížili. Preto sa Pavol prispôsoboval všetkým zvykom, ktorým mohol, no pritom sa pevne držal biblických zásad. „Ľuďom každého druhu som sa stal všetkým,“ povedal, „aby som každopádne niektorých zachránil.“ — 1. Korinťanom 9:22, 23; Skutky 16:3.
Niekoľko primeraných otázok nám môže pomôcť rozhodnúť sa, ako by sme mali reagovať na nové zvyky. Aký dojem vyvoláme v pozorovateľoch, ak prijmeme určitý zvyk — alebo ak ho odmietneme? Budú priťahovaní k posolstvu o Kráľovstve, lebo uvidia, že sa snažíme prispôsobiť ich kultúre? Naproti tomu, ak prijmeme nejaký miestny zvyk, mohol by byť ,na našej službe nájdený nedostatok‘? — 2. Korinťanom 6:3.
Ak túžime stať sa ,ľuďom každého druhu všetkým‘, možno budeme musieť zmeniť niektoré hlboko zakorenené názory, pokiaľ ide o to, čo je správne a čo nie. „Správny“ a „nesprávny“ spôsob, ako niečo urobiť, často závisí iba od toho, kde žijeme. Preto v jednej krajine je držanie sa mužov za ruky prejavom priateľstva, kým v mnohých iných krajinách by to iste odvádzalo pozornosť od posolstva o Kráľovstve.
Sú však aj iné zvyky, ktoré sú v niektorých oblastiach prijateľné a ktoré môžu byť vhodné aj pre kresťanov, a predsa musíme byť pri nich opatrní.
Daj si pozor, aby si neprekročil hranicu!
Ježiš Kristus povedal, že hoci jeho učeníci nemôžu byť vzatí zo sveta, nesmú sa stať „časťou sveta“. (Ján 17:15, 16) Niekedy však nie je ľahké rozlíšiť hranicu medzi tým, čo je naozajstnou časťou Satanovho sveta, a tým, čo je iba kultúrou. Napríklad hudba a tanec sú súčasťou takmer každej kultúry, hoci v niektorých krajinách je im pripisovaný väčší význam.
Nie je ťažké urobiť rozhodnutie založené skôr na tom, čo bolo prijateľné v prostredí, z ktorého pochádzame, ako na zdravých biblických dôvodoch. Alex, nemecký brat, dostal pridelenie slúžiť v Španielsku. V prostredí, v ktorom predtým žil, nebol tanec veľmi populárny, ale v Španielsku je to súčasť kultúry. Keď prvýkrát videl, ako jeden brat a sestra predvádzajú temperamentný miestny tanec, bol zmätený. Bolo toto tancovanie nesprávne, alebo dokonca svetské? Znížil by svoje normy, keby sa prispôsobil tomuto zvyku? Alex si uvedomil, že hoci tunajšia hudba a tanec sú iné ako v jeho krajine, nie je dôvod prísť k záveru, že jeho španielski bratia a sestry znižujú kresťanské normy. Jeho rozpaky spôsobila rozdielnosť kultúr.
Avšak Emilio, brat, ktorý má rád tradičný španielsky tanec, uznáva, že je tu isté nebezpečenstvo. „Všímam si, že mnoho foriem tanca si vyžaduje veľmi blízky kontakt dvojice,“ hovorí. „Ako slobodný človek si uvedomujem, že to môže ovplyvniť city najmenej jedného z partnerov. Niekedy tanec môže byť použitý ako zámienka na prejavenie náklonnosti niekomu, kto vás priťahuje. Preto bude ochranou, ak sa postaráte, aby hudba bola vhodná a aby bol telesný kontakt obmedzený na minimum. No musím pripustiť, že keď si skupina mladých slobodných bratov a sestier vyjde spolu zatancovať, je veľmi ťažké udržať teokratickú atmosféru.“
Určite by sme nechceli používať našu kultúru ako zámienku na oddávanie sa svetskému správaniu. Spev a tanec mali miesto aj v izraelskej kultúre, a keď boli Izraeliti oslobodení z Egypta pri Červenom mori, oslavovali to piesňou i tancom. (2. Mojžišova 15:1, 20) No ich forma hudby a tanca sa líšila od tej, ktorú mal pohanský svet okolo nich.
Žiaľ, keď Izraeliti čakali, kým sa Mojžiš vráti z vrchu Sinaj, začali byť netrpezliví, urobili si zlaté teľa, a keď sa najedli a napili, „vstali, aby sa zabávali“. (2. Mojžišova 32:1–6) Keď Mojžiš a Jozua počuli zvuk ich spevu, ihneď ich to znepokojilo. (2. Mojžišova 32:17, 18) Izraeliti prekročili „hranicu“ a forma ich spevu a tanca teraz odzrkadľovala pohanský svet okolo nich.
Tak aj dnes môžu byť hudba a tanec v našom okolí všeobecne prijateľné a nemusia urážať svedomie druhých. Ale ak sa stlmia svetlá, pridajú sa svetelné efekty alebo sa pustí hudba s odlišným rytmom, to, čo bolo predtým prijateľné, môže teraz odzrkadľovať ducha sveta. „Je to iba naša kultúra,“ mohli by sme namietať. Áron použil podobnú výhovorku, keď pristúpil na pohanskú formu zábavy a uctievania a chybne ju označil ako „sviatok Jehovovi“. Táto nepresvedčivá výhovorka bola neplatná. Veď ich správanie bolo považované dokonca za „potupu medzi ich protivníkmi“. — 2. Mojžišova 32:5, 25.
Kultúra má svoje miesto
Exotické zvyky nás spočiatku môžu šokovať, ale nie všetky musia byť neprijateľné. Ak si ,cvičíme vnímavosť‘, môžeme rozlíšiť, ktoré zvyky sú zlučiteľné s kresťanskými zásadami a ktoré nie sú. (Hebrejom 5:14) Keď prejavujeme láskavé srdce naplnené láskou k nášmu blížnemu, pri stretnutí s neškodnými zvykmi budeme reagovať vhodne.
Keď kážeme dobré posolstvo o Kráľovstve ľuďom v našej oblasti alebo vo vzdialenej krajine, vyrovnaný prístup ku kaleidoskopu kultúr nám umožní stať sa ,každému všetkým‘. A nepochybne zistíme, že keď vítame rôznorodosť kultúr, prispeje to k tomu, že náš život bude bohatý, pestrý a vzrušujúci.
[Obrázok na strane 20]
Kresťanské pozdravy možno vhodne vyjadriť mnohými spôsobmi
[Obrázok na strane 23]
Vyrovnaný pohľad na rozmanité kultúry môže viesť k bohatému a pestrému životu