Múry, ktoré bránia komunikácii

ROBERT je misionárom spoločnosti Watch Tower, ktorý žije v Sierre Leone v západnej Afrike. V jeden deň, krátko po svojom príchode do krajiny, keď išiel po ceste, spozoroval, že miestne deti pokrikujú: „Beloch! Beloch!“ Robert, ktorý je čiernym Američanom, sa poobzeral dookola po bielom mužovi, ale nikto iný tam nebol. Potom zistil, že deti pokrikovali naňho!

V ich pokrikovaní nebola žiadna zlomyseľnosť. Deti len vyjadrovali svoje zistenie, že Robert prišiel z kultúry, ktorá sa líši od tej ich. To, že nazývali Roberta beloch, bol najlepší spôsob, aký mohli vymyslieť na vyjadrenie tejto odlišnosti.

Ako kultúra ovplyvňuje to, čím sme

Kultúra je všeobecne definovaná ako „súbor spoločných predstáv... zvykov, presvedčení a poznania, ktorý charakterizuje spôsob života“. Mnohým kultúrnym hodnotám sa učíme prostredníctvom priamej výučby, ale mnoho absorbujeme bez toho, že by sme si to vôbec uvedomovali. Jeden výskumník povedal: „Od okamihu, keď sa [dieťa] narodí, zvyky, do ktorých sa narodilo, formujú jeho zážitky a správanie. Hneď ako vie rozprávať, je malým výtvorom svojej kultúry, a keď je dospelé a je schopné mať podiel na jej činnostiach, jej zvyky sa stanú jeho zvykmi, jej názory jeho názormi a to, čo je neprijateľné [v jeho kultúre], sa stane neprijateľným aj preň.“

Kultúra nám život v mnohých ohľadoch uľahčuje. Ako deti sa rýchlo naučíme, ako sa zapáčiť svojim rodičom. Poznanie toho, čo je v našej spoločnosti prípustné a čo nie, nás usmerňuje, keď sa rozhodujeme o tom, ako konať, čo si obliekať a ako vychádzať s druhými.

Samozrejme, to, čím sme ako jednotlivci, nezávisí len od nášho kultúrneho zázemia. V každej kultúre sú rôzni ľudia. To, kým sme, je tiež dané geneticky, našimi skúsenosťami v živote a množstvom ďalších faktorov. A predsa, kultúra je šošovkou, cez ktorú sa pozeráme na svet.

Naša kultúra napríklad nerozhoduje len o tom, akým jazykom hovoríme, ale tiež ako to hovoríme. V častiach Stredného východu si ľudia cenia schopnosť vyjadrovať sa obratne a mnohými slovami, používajúc opakovanie a metaforu. A naopak, medzi ľuďmi v niektorých krajinách Ďalekého východu je ústna komunikácia minimálna. Jedno japonské príslovie odráža tento postoj: „Tvoje ústa ťa môžu zničiť.“

Naša kultúra tiež určuje, ako sa pozeráme na čas. Ak sa vo Švajčiarsku oneskoríte o 10 minút, očakáva sa od vás, že sa ospravedlníte. V iných krajinách môžete meškať hodinu alebo dve a sotva by sa od vás očakávalo ospravedlnenie.

Naša kultúra nás učí tiež hodnotám. Uvažujte, ako by ste sa cítili, ak by vám niekto povedal: „Dosť priberáš. Skutočne tučnieš!“ Ak ste vyrastali v africkej kultúre, kde sa mohutnosť cení, pravdepodobne by ste sa pri tejto poznámke cítili šťastní. Ale ak ste vyrastali v západnej kultúre, kde sa vysoko cení štíhlosť, táto otvorená poznámka by vás asi rozrušila.

‚Náš spôsob je najlepší!‘

To, čo tak často bráni komunikácii medzi ľuďmi rôznych kultúr, je, že všade majú ľudia sklon považovať svoju kultúru za lepšiu. Väčšina z nás si myslí, že naše názory, hodnoty, tradície, štýl obliekania a ponímanie krásy je správne, vhodné a lepšie než ktorékoľvek iné. Máme tiež sklon posudzovať inú kultúru podľa hodnôt, ktoré sa uznávajú v našej kultúre. Takéto uvažovanie sa nazýva etnocentrizmus. The New Encyclopædia Britannica poznamenáva: „O etnocentrizme... sa dá povedať, že je skoro všeobecný. Členovia takmer všetkých svetových kultúr považujú svoj spôsob života za nadradený nad spôsob života dokonca aj blízkych susedov.“

Pred dvesto rokmi to jeden anglický šľachtic vyjadril proste: „[Podľa toho, čo] vidím, cudzinci sú hlupáci.“ Vydavateľ knihy výrokov, medzi ktorými sa tieto slová objavili, napísal: „Zo všetkých výrokov, ktoré boli kedy vyslovené, má [tento] určite najbližšie k všeobecnému postoju.“

Príkladov netolerancie voči tým, ktorí patria k inej kultúre, je mnoho. Nasledujúci výrok, hoci ho pôvodne napísal istý nemecký románopisec v 30. rokoch nášho storočia, je často pripisovaný nacistickému vodcovi Hermannovi Göringovi: „Keď počujem slovo kultúra, siaham po revolveri.“

Silný etnocentrický postoj môže viesť k diskriminácii, čo ďalej môže viesť k nepriateľstvu a ku konfliktom. Richard Goldstone je prokurátorom Medzinárodného kriminálneho tribunálu, vyšetrujúcim vojnové zločiny v Rwande a v bývalej Juhoslávii. O barbarských skutkoch v oboch konfliktoch povedal: „Niečo také sa môže stať kdekoľvek. Tu máte dve rozdielne krajiny s odlišnými kultúrami a históriou, a predsa [v oboch] sa sused voči susedovi dopúšťa podobných zverstiev. Tento druh brutálnej etnickej alebo náboženskej vojny je diskrimináciou, ktorá len prešla do násilnej fázy. Prenasledovaná skupina je dehumanizovaná a démonizovaná. Len čo sa to stane, zbaví to obyčajných ľudí morálnych zábran, ktoré by im normálne bránili robiť také hrozné veci.“

Rozšíriť si rozhľad

Obyčajne ľudia, ktorých si vyberáme za svojich priateľov, sú viac-menej takí ako my, ľudia, ktorí majú rovnaký postoj ako my a uznávajú rovnaké hodnoty ako my. Dôverujeme im a rozumieme im. Cítime sa v ich spoločnosti uvoľnene. Keď správanie iných považujeme za divné alebo za nenormálne, naši priatelia pravdepodobne súhlasia s nami, pretože naši priatelia majú rovnaké predsudky.

Čo teda môžeme dosiahnuť komunikáciou s druhými, ktorí sa od nás odlišujú kultúrnym zázemím? Dobrá komunikácia nám predovšetkým pomôže porozumieť príčinám, prečo iní zmýšľajú a konajú určitým spôsobom. Kunle, Západoafričan, hovorí: „Mnohé deti v Afrike sú dôrazne vedené k tomu, aby pri jedle nerozprávali. V niektorých európskych krajinách je však konverzácia počas jedla podporovaná. Čo sa stane, keď Európan s Afričanom jedia spolu? Európan sa čuduje, prečo Afričan pri jedle sedí ticho ako kvočka na vajciach. A Afričan sa čuduje, prečo Európan stále melie.“ V takýchto situáciách vzájomné porozumenie kultúrneho zázemia určite môže veľa urobiť na odstránenie spoločenských predsudkov.

Tým, že spoznávame ľudí iných kultúr, nielenže sa učíme lepšie rozumieť druhým, ale tiež lepšie rozumieme sami sebe. Jeden antropológ napísal: „Poslednou vecou, ktorú by obyvateľ hlbín oceánu objavil, by bola voda. Uvedomil by si jej existenciu, len ak by bol nejakou náhodou vynesený na povrch a spoznal by vzduch... Schopnosť vidieť kultúru svojej vlastnej spoločnosti ako celok... si vyžaduje určitú mieru objektívnosti, čo je zriedkakedy, ak vôbec niekedy, dosiahnuteľné.“ No keď sa zoznámime s inými kultúrami, sme ako obyvateľ oceánu, ktorý spoznal vzduch; začneme si uvedomovať kultúrne „vody“, v ktorých žijeme. Pisateľ Thomas Abercrombie to pekne vyjadril: „Ten, kto nikdy nebol zlákaný cudzou kultúrou, nemôže nikdy pochopiť obmedzenia, ktoré má jeho kultúra.“

Stručne povedané, ocenenie iných kultúr môže obohatiť náš život rozšírením nášho rozhľadu, takže lepšie porozumieme sami sebe aj druhým. Aj keď kultúrne dedičstvo a etnocentrické myslenie môžu brániť komunikácii ako múry, nemusí to tak byť. Tieto múry môžu byť prelomené.

[Zvýraznený text na strane 6]

„Členovia takmer všetkých svetových kultúr považujú svoj spôsob života za nadradený nad spôsob života dokonca aj blízkych susedov.“ — The New Encyclopædia Britannica

[Obrázok na strane 7]

Môžeme sa naučiť tešiť sa z dobrých vecí iných kultúr

[Prameň ilustrácie na strane 6]

Zemeguľa: Mountain High Maps® Copyright © 1995 Digital Wisdom, Inc.