Vyše 40 rokov komunistického zákazu

ROZPRÁVA MICHAIL VASILIEVIČ SAVICKIJ

Strážna veža z 1. apríla 1956 (angl.) oznámila, že 1., 7. a 8. apríla 1951 došlo k „veľkej čistke“ Jehovových svedkov. „Na tieto dátumy Jehovovi svedkovia v Rusku nemôžu zabudnúť,“ napísala Strážna veža. „V týchto troch dňoch všetkých Jehovových svedkov, ktorých bolo možné nájsť na západnej Ukrajine, v Bielej Rusi [Bielorusku], Besarábii, Moldavsku, Lotyšsku, Litve a Estónsku — viac než sedemtisíc mužov a žien... naložili na vozy, odviezli na železničnú stanicu, tam ich dali do vozňov pre dobytok a poslali ich veľmi ďaleko.“

DŇA 8. apríla 1951 vzali moju manželku, môjho osemmesačného syna, mojich rodičov, môjho mladšieho brata a mnohých ďalších svedkov z ich domovov v ukrajinskom Ternopoli a okolí. Naložili ich do vozňov pre dobytok, v ktorých cestovali asi dva týždne. Nakoniec vystúpili v sibírskej tajge (subarktickom lesnatom kraji) západne od Bajkalského jazera.

Prečo som nebol s nimi pri tejto čistke? Skôr ako vám poviem, kde som v tom čase bol a čo sa potom s nami všetkými stalo, dovoľte mi porozprávať, ako som sa stal Jehovovým svedkom.

Dostáva sa k nám biblická pravda

V septembri 1947, keď som mal ešte len 15 rokov, prišli do nášho domu v malej dedine Slaviatin vzdialenej asi 50 kilometrov od Ternopoľa dve Jehovove svedkyne. Už keď sme s matkou sedeli a počúvali tieto mladé ženy — z ktorých jedna sa volala Maria —, uvedomil som si, že to nie je len iné náboženstvo. Vysvetlili nám, čomu veria, a jasne nám zodpovedali naše biblické otázky.

Veril som, že Biblia je Božie Slovo, ale bol som sklamaný cirkvou. Starý otec hovorieval: „Kňazi strašia ľudí, keď hovoria o pekelných mukách, ale sami sa neboja ničoho. Len okrádajú a podvádzajú chudobných.“ Pamätám sa na násilné činy a prípady podpaľačstva namierené proti poľským obyvateľom našej dediny na začiatku druhej svetovej vojny. Je šokujúce, že tieto útoky organizoval gréckokatolícky kňaz. Potom som videl desiatky zavraždených obetí a snažil som sa dozvedieť dôvod takého krutého zaobchádzania.

Ako som študoval so svedkami Bibliu, začal som tomu rozumieť. Spoznal som základné biblické pravdy vrátane skutočnosti, že neexistuje žiadne horiace peklo a že Satan Diabol využíva falošné náboženstvo na podporovanie vojen a krviprelievania. Zvykol som si pravidelne prerušiť svoje osobné štúdium a zo srdca ďakovať Jehovovi v modlitbe za to, čo som sa dozvedal. Začal som sa o tieto biblické pravdy deliť s mojím mladším bratom Stachom a bol som veľmi šťastný, keď ich prijal aj on.

Uplatňujem to, čo som sa naučil

Uvedomil som si, že musím urobiť osobné zmeny, a ihneď som prestal fajčiť. Pochopil som tiež, že je potrebné pravidelne sa zhromažďovať s inými a organizovane študovať Bibliu. Preto som chodieval pešo cez les asi 10 kilometrov na tajné miesto, kde sa konali zhromaždenia. Občas mohlo prísť na zhromaždenie len niekoľko žien, a tak napriek tomu, že som ešte nebol pokrstený, bol som požiadaný, aby som štúdium viedol.

Vlastniť biblickú literatúru bolo riskantné, a keď bol s ňou niekto prichytený, mohlo to znamenať až 25 rokov väzenia. Napriek tomu som túžil mať vlastnú knižnicu. Jeden z našich susedov študoval s Jehovovými svedkami, ale zo strachu prestal študovať a svoju literatúru zakopal v záhrade. Ako som ďakoval Jehovovi, keď potom všetky svoje knihy a časopisy vykopal a súhlasil, že si ich môžem zobrať! Skryl som ich v otcových úľoch, kde by nikoho nenapadlo hľadať ich.

V júli 1949 som oddal svoj život Jehovovi a na znak svojej oddanosti som bol pokrstený. Bol to najšťastnejší deň v mojom živote. Svedok, ktorý viedol zhromaždenie pri tomto tajnom krste, zdôrazňoval, že nie je ľahké byť pravým kresťanom a že máme pred sebou ešte mnoho skúšok. Čoskoro som spoznal, aké pravdivé boli jeho slová! Jednako sa môj život pokrsteného svedka začal radostne. Dva mesiace po krste som sa oženil s Mariou, jednou z tých dvoch sestier, prostredníctvom ktorých sme s matkou spoznali pravdu.

Prvá skúška prichádza náhle

Dňa 16. apríla 1950, keď som sa vracal domov z malého mestečka Podgajcy, ma zrazu zastavili vojaci a našli u mňa biblickú literatúru, ktorú som si niesol na naše skupinové štúdium. Bol som zatknutý. Počas prvých niekoľkých dní vo väzení ma bili palicou a nedovolili mi jesť ani spať. Prikázali mi urobiť sto drepov s rukami nad hlavou, no bol som príliš vyčerpaný, než aby som ich mohol toľko urobiť. Potom ma na 24 hodín hodili do chladnej, vlhkej pivnice.

Zlým zaobchádzaním chceli oslabiť môj odpor a ľahšie zo mňa dostať nejaké informácie. „Kde si dostal túto literatúru a komu si ju niesol?“ pýtali sa ma. Odmietol som čokoľvek prezradiť. Potom mi prečítali časť zákona, podľa ktorého som mal byť súdený. Uvádzalo sa v ňom, že rozširovanie a vlastnenie protisovietskej literatúry sa trestá popravou alebo 25-ročným väzením.

„Ktorý trest uprednostníš?“ spýtali sa.

„Ani jeden,“ odpovedal som, „ale dôverujem v Jehovu a s jeho pomocou prijmem čokoľvek, čo pripustí.“

Na moje prekvapenie ma po siedmich dňoch pustili. Táto skúsenosť mi pomohla pochopiť pravdivosť Jehovovho sľubu: „Určite ťa neopustím a určite ťa nezanechám.“ — Hebrejom 13:5.

Keď som sa vrátil domov, bol som veľmi chorý, ale otec ma zobral k lekárovi a zakrátko som sa uzdravil. Hoci otec nemal také náboženské presvedčenie ako ostatní členovia rodiny, podporoval nás v našom uctievaní.

Väzenie a vyhnanstvo

O niekoľko mesiacov som bol povolaný slúžiť v sovietskej armáde. Vysvetlil som, že odmietam vojenskú službu z dôvodu svedomia. (Izaiáš 2:4) Napriek tomu som bol vo februári 1951 odsúdený na štyri roky a bol som poslaný do väznice v Ternopoli. Neskôr som bol premiestnený do väznice v Ľvove, čo je väčšie mesto vzdialené asi 120 kilometrov. Kým som bol vo väzení, dozvedel som sa, že mnoho svedkov bolo deportovaných na Sibír.

V lete 1951 som bol s jednou skupinou poslaný až za Sibír na Ďaleký východ. Cestovali sme asi mesiac — približne 11 000 kilometrov — cez 11 časových pásiem! Zastavili sme len raz, po vyše dvoch týždňoch strávených vo vlaku, aby sme sa mohli okúpať. Bolo to pri veľkej budove s verejnými umyvárňami v Novosibirsku na Sibíri.

Tam som uprostred veľkého zástupu väzňov začul jedného muža nahlas povedať: „Kto je tu z rodiny Jonadába?“ Výraz „jonadáb“ sa v tom čase používal na označenie tých, ktorí majú nádej na večný život na zemi. (2. Kráľov 10:15–17; Žalm 37:11, 29) Niekoľkí väzni ihneď dali najavo, že sú svedkovia. S akou radosťou sme sa navzájom vítali!

Duchovná činnosť vo väzení

V Novosibirsku sme si dohodli heslo, aby sme po príchode do cieľa našej cesty mohli rozpoznať jeden druhého. Všetci sme sa dostali do toho istého väzenského tábora na ostrove v Japonskom mori neďaleko Vladivostoku. Tam sme si zorganizovali pravidelné zhromaždenia, na ktorých sme študovali Bibliu. Spoločenstvo so zrelými staršími bratmi odsúdenými na dlhý čas väzenia ma skutočne duchovne posilňovalo. Striedali sa pri vedení našich zhromaždení, používali biblické texty a predkladali myšlienky, ktoré si pamätali z časopisov Strážna veža.

Kládli sme otázky a bratia nám na ne odpovedali. Mnohí z nás si z prázdnych vriec od cementu nastrihali kúsky papiera a robili si na ne poznámky. Tieto poznámky sme si odkladali, zväzovali sme ich a potom používali ako svoju osobnú knižnicu pri vyhľadávaní informácií. Po niekoľkých mesiacoch boli tí, ktorí boli odsúdení na dlhý čas, poslaní do táborov ďaleko na sever Sibíri. Traja z nás mladších bratov sme boli preložení do Nachodky, neďalekého mesta vzdialeného menej ako 650 kilometrov od Japonska. V tejto väznici som strávil dva roky.

Občas sa k nám dostal výtlačok Strážnej veže. Vždy nám slúžil ako duchovný pokrm niekoľko mesiacov. Časom sme začali dostávať aj listy. Pri prvom, ktorý som dostal od svojej rodiny (ktorá bola vtedy už vo vyhnanstve), sa mi tisli slzy do očí. Písalo sa v ňom, ako uvádzala Strážna veža citovaná v úvode, že domy svedkov boli prepadnuté a rodiny dostali len dve hodiny na to, aby odišli.

Opäť s rodinou

Hoci som bol odsúdený na štyri roky, po dvoch rokoch, v decembri 1952, som bol prepustený. Išiel som k svojej rodine, ktorá bola deportovaná do malej dediny Gadalej neďaleko Tuluna na Sibíri. Samozrejme, bolo úžasné byť opäť s rodinou — môj syn Ivan mal už takmer tri roky a dcéra Anna skoro dva roky. Moja sloboda však bola relatívna. Miestne úrady mi zabavili cestovný pas a prísne ma sledovali. Nemohol som cestovať ďalej než do vzdialenosti troch kilometrov od domu. Neskôr mi dovolili dochádzať na koni na trh do Tuluna. S obozretnosťou som sa tam stretával s inými svedkami.

Vtedy sme už mali dve dievčatá, Annu a Naďu, a dvoch chlapcov, Ivana a Koľu. V roku 1958 sa nám narodil ďalší syn, Voloďa. A neskôr, v roku 1961, ďalšia dcéra, Gaľa.

Príslušníci KGB (bývalý Výbor štátnej bezpečnosti) ma často zadržali a vypočúvali. Ich cieľom nebolo dosiahnuť len to, aby som im prezradil nejaké informácie o zbore, ale aj vyvolať podozrenie, že s nimi spolupracujem. Preto ma brávali do prvotriednej reštaurácie a snažili sa ma odfotografovať, ako sa usmievam a ako sa s nimi cítim príjemne. Ale rozpoznal som ich pohnútku a vedome som sa usiloval stále sa tváriť zamračene. Vždy, keď som bol zadržaný, presne som bratom povedal, čo sa udialo. A tak nikdy nepochybovali o mojej lojálnosti.

Kontakt s tábormi

Počas rokov boli vo väzenských táboroch stovky svedkov. V tom čase sme s našimi uväznenými bratmi udržiavali pravidelný kontakt a zásobovali sme ich literatúrou. Ako sa to robilo? Keď boli bratia alebo sestry z tábora prepustení, dozvedeli sme sa od nich, akým spôsobom by sa tam mohla literatúra napriek prísnym kontrolám tajne dostávať. Asi desať rokov sme dokázali zásobovať našich bratov v týchto táboroch výtlačkami časopisov a kníh, ktoré sme získavali z Poľska a z iných krajín.

Mnohé naše kresťanské sestry trávili mnoho hodín zdĺhavým odpisovaním literatúry čo najdrobnejším písmom, aby sa celý časopis dal skryť do niečoho takého malého, ako je zápalková škatuľka! V roku 1991, keď bol zákaz zrušený a dostávali sme už krásne farebné časopisy, jedna naša sestra povedala: „Teraz sa na nás zabudne.“ Mýlila sa. Aj keď ľudia môžu zabudnúť, Jehova nikdy nezabudne na prácu týchto lojálnych ľudí! — Hebrejom 6:10.

Presťahovanie sa a tragédie

Koncom roku 1967 mal môj brat žijúci v Irkutsku domovú prehliadku. Našli uňho film a výtlačky biblickej literatúry. Brat bol usvedčený a odsúdený na tri roky väzenia. No pri prehliadke nášho domu sa nič nenašlo. Napriek tomu úrady boli presvedčené, že s ním spolupracujeme, a tak musela moja rodina z tejto oblasti odísť. Presťahovali sme sa asi 5000 kilometrov na západ do mesta Nevinnomyssk na Kaukaze. Tam sme aktívne neformálne vydávali svedectvo.

V prvý deň školských prázdnin v júni 1969 nás postihla tragédia. Náš 12-ročný syn Koľa si išiel po loptu do blízkosti vysokonapäťového elektrického transformátora a dostal silný zásah elektrickým prúdom. Mal popálených vyše 70 percent tela. V nemocnici sa ku mne obrátil a spýtal sa: „Budeme môcť opäť ísť spolu na ostrov?“ (Hovoril o ostrove, ktorý sme radi navštevovali.) „Áno, Koľa,“ povedal som, „znovu pôjdeme na ten ostrov. Keď ťa Ježiš Kristus vzkriesi opäť k životu, určite na ten ostrov pôjdeme.“ Hoci už nebol celkom pri vedomí, stále si spieval jednu zo svojich obľúbených piesní Kráľovstva, ktorú rád hrával na trúbke v zborovom orchestri. O tri dni zomrel s pevnou nádejou na vzkriesenie.

Nasledujúci rok bol náš 20-ročný syn Ivan povolaný do vojenskej služby. Keď odmietol nastúpiť, bol zatknutý a strávil tri roky vo väzení. V roku 1971 som bol povolaný aj ja a opäť mi hrozilo uväznenie, keďže som odmietol nastúpiť. Môj prípad sa ťahal niekoľko mesiacov. Medzitým moja manželka ochorela na rakovinu a potrebovala mimoriadnu starostlivosť. Riešenie môjho prípadu bolo preto prerušené. Maria v roku 1972 zomrela. Bola mi vernou spoločníčkou a bola lojálna Jehovovi až do smrti.

Naša rodina sa rozchádza na rôzne miesta

V roku 1973 som sa oženil s Ninou. Keď sa v roku 1960 stala svedkyňou, jej otec ju vyhodil z domu. Bola horlivou služobníčkou a patrila k tým sestrám, ktoré usilovne pracovali na odpisovaní časopisov pre tých, ktorí boli v táboroch. Aj moje deti si ju obľúbili.

Úrady boli znepokojené našou aktivitou v Nevinnomyssku a vyvíjali na nás nátlak, aby sme odtiaľ odišli. A tak som sa v roku 1975 presťahoval s manželkou a dcérami do Gruzínska na južnej strane Kaukazu. V tom istom čase sa moji synovia, Ivan a Voloďa, presťahovali do Džambulu na južnej hranici Kazachstanu.

V Gruzínsku bola činnosť Jehovových svedkov len v začiatkoch. Neformálne sme vydávali svedectvo v mestách Gagra a Suchumi a v ich okolí na brehu Čierneho mora a po roku sa dalo v rieke v horách pokrstiť desať nových svedkov. Zanedlho začali úrady trvať na tom, aby sme z tej oblasti odišli, a tak sme sa presťahovali na východ Gruzínska. Tam sme zintenzívnili svoje úsilie pri hľadaní ľudí podobných ovciam a Jehova nám žehnal.

Stretávali sme sa v malých skupinách. Problémom bol však jazyk, pretože sme nevedeli po gruzínsky a niektorí Gruzínci nevedeli dobre hovoriť po rusky. Najprv sme študovali len s Rusmi. Zakrátko však začalo napredovať aj kázanie a vyučovanie v gruzínskom jazyku a teraz sú v Gruzínsku tisíce hlásateľov Kráľovstva.

V roku 1979 mi zamestnávateľ pod tlakom KGB povedal, že už viac nie som v tejto krajine vítaný. Práve vtedy moja dcéra Naďa aj so svojou malou dcérkou zahynuli pri autonehode. Rok predtým v Nevinnomyssku zomrela moja matka, verná Jehovovi, a môj otec a brat zostali sami. A tak sme sa rozhodli, že sa vrátime k nim.

Požehnanie za vytrvalosť

V Nevinnomyssku sme pokračovali vo výrobe biblickej literatúry v podzemí. Raz, keď som bol v polovici 80. rokov predvolaný na úrad, povedal som, že sa mi snívalo, ako skrývam naše časopisy. Úradníci sa smiali. Keď som odchádzal, jeden z nich povedal: „Kiež by si už nemal žiadne sny o tom, ako skrývaš vašu literatúru.“ Na záver dodal: „Čoskoro budeš mať literatúru vyloženú na policiach a budeš chodiť na zhromaždenia spoločne so svojou manželkou a s Bibliou v ruke.“

V roku 1989 sme boli veľmi zarmútení, keď moja dcéra Anna zomrela na aneuryzmu v mozgu. Mala len 38 rokov. V ten istý rok v auguste si svedkovia v Nevinnomyssku prenajali vlak a cestovali do Poľska do Varšavy na medzinárodný zjazd. Bolo tam 60 366 prítomných vrátane tisícov ľudí zo Sovietskeho zväzu. Skutočne sme mali pocit, že sa nám sníva! Ani nie o dva roky, 27. marca 1991, som mal ako jeden z piatich dlhoročných zborových starších v Sovietskom zväze výsadu podpísať v Moskve historický dokument, ktorým dostala náboženská organizácia Jehovových svedkov zákonné uznanie!

Som rád, že moje deti, ktoré prežili, verne slúžia Jehovovi. A teším sa na Boží nový svet, keď budem môcť opäť uvidieť Annu, Naďu s dcérkou, ako aj Koľu. Keď bude Koľa vzkriesený, dodržím svoj sľub a zoberiem ho na ten ostrov, na ktorý sme pred mnohými rokmi tak radi spolu chodievali.

Akou radosťou je zatiaľ pozorovať, ako sa biblická pravda v tejto obrovskej krajine rýchlo šíri! Napriek svojmu životnému údelu som skutočne šťastný a ďakujem Jehovovi za to, že mi umožnil stať sa jeho svedkom. Som presvedčený o pravdivosti Žalmu 34:8: „Okúste a viďte, že Jehova je dobrý; šťastný je telesne schopný muž, ktorý ho robí svojím útočišťom.“

[Obrázok na strane 25]

V roku, keď som sa pripojil k svojej rodine v Tulune

[Obrázky na strane 26]

Hore: Môj otec a moje deti pred naším domom v Tulune na Sibíri

Vpravo hore: Moja dcéra Naďa so svojou dcérkou, ktoré zomreli pri autonehode

Vpravo: Rodinná fotografia, 1968