Stavanie na pohanských základoch
JEDNOU z mnohých pôsobivých pamiatok, ktorú navštevujú turisti v Ríme, je Panteón. Toto majstrovské dielo rímskej architektúry je tu jednou z mála stavieb, ktoré zostali v podstate také, aké boli v staroveku. Panteón postavil Agrippa okolo roku 27 pred n. l. a zrekonštruoval ho Hadrián asi v roku 120 n. l. Pozoruhodnou črtou tejto budovy je obrovská kupola s priemerom 43 metrov, ktorej rozmery sa podarilo prekonať až v dnešnej dobe. Panteón bol pôvodne pohanským chrámom — „miestom pre všetkých bohov“, čo je význam pôvodného gréckeho slova. Dnes je to rímskokatolícky kostol. Ako je možné, že došlo k takej prekvapujúcej premene?
V roku 609 n. l. pápež Bonifác IV. vysvätil tento dlho nepoužívaný chrám ako „kresťanský“ kostol. Vtedy dostal meno Santa Maria Rotunda. Jeho konkrétnym účelom, ktorý mal Bonifác na mysli, bolo podľa jedného článku uverejneného v roku 1900 v talianskom jezuitskom časopise La Civiltà Cattolica „oslavovať všetkých mučeníkov kresťanstva súčasne alebo, presnejšie povedané, všetkých svätých, ale v prvom rade a predovšetkým Panenskú Matku Božiu“. Tento nebiblický zámer odrážajú aj mená, ktoré dnes používa na Panteón rímskokatolícka cirkev — Santa Maria ad Martyres, prípadne Santa Maria Rotunda. — Porovnaj Skutky 14:8–15.
Na prispôsobenie Panteónu jeho novému účelu „bolo treba urobiť len veľmi málo,“ pokračuje tento článok ďalej. „Bonifác sa riadil jednoduchými a veľkorysými pravidlami, ktoré zaviedol už sv. Gregor Veľký [pápež Gregor I.], jeho predchodca, majster a vzor v prispôsobovaní pohanských chrámov na účely kresťanského uctievania.“ Aké to boli pravidlá?
V liste misionárom, ktorí mali namierené do pohanskej Británie, dal v roku 601 n. l. Gregor tieto pokyny: „Chrámy zasvätené modlám v krajine, o ktorej hovoríme, nemajú byť zničené; len modly, ktoré v nich azda sú... Ak sú spomínané chrámy v dobrom stave, majú byť zmenené z chrámov, v ktorých sú uctievaní diabli, na chrámy pre službu pravému Bohu.“ Gregor si myslel, že pohania budú ochotnejší ďalej chodiť do svojich niekdajších chrámov, keď uvidia, že neboli zničené. Keďže pohania „zabíjali mnoho volov ako obeť démonom,“ napísal pápež, teraz sa očakávalo, že „už nebudú obetovať zvieratá diablovi, ale budú ich zabíjať na to, aby sa najedli, a mohli tak chváliť Boha“.
Rímsky katolicizmus „rušil“ pohanské uctievanie aj tak, že v tesnej blízkosti bývalých chrámov staval kostoly zasvätené „kresťanským“ patrónom. Staroveké oslavy boli prevzaté a bol im daný „kresťanský“ význam. Ako napísal časopis La Civiltà Cattolica: „Skutočnosť, že niektoré zvyky a náboženské obrady týchto raných kresťanov boli úzko späté s určitými pohanskými praktikami a spôsobmi, je dnes známa všetkým učencom. Boli to praktiky, ktoré boli ľuďom veľmi drahé, zvyky, ktoré boli hlboko zakorenené a boli neoddeliteľnou súčasťou verejného a súkromného života starovekého sveta. Matka cirkev, láskavá a múdra, nemala dojem, že by ich mala vykoreňovať; namiesto toho ich pretvorila, dala im kresťanský význam a pozdvihla ich k novej ušľachtilosti a k novému životu, zvíťazila nad nimi prostriedkami, ktoré sú mocné, a predsa jemné, aby si tak bez rozruchu získala pre seba duše más i vzdelaných ľudí.“
Dobre známym príkladom prijatia pohanského sviatku sú, prirodzene, Vianoce. Dvadsiaty piaty december bol v skutočnosti dňom, keď starovekí Rimania slávili dies natalis Solis Invicti čiže „narodeniny nepremožiteľného Slnka“.
Cirkev túžila získať si srdcia pohanov, a preto sa nepridržiavala pravdy. Ospravedlňovala synkretické praktiky, prijímanie pohanských náuk a praktík „drahých masám“. Výsledkom bola hybridná, odpadlícka cirkev, ďaleko vzdialená učeniu pravého kresťanstva. Vo svetle týchto skutočností ani veľmi neprekvapuje, že sa bývalý rímsky chrám zasvätený „všetkým bohom“ — Panteón — stal rímskokatolíckym kostolom zasväteným Márii a všetkým „svätým“.
No malo by byť zrejmé, že zmena zasvätenia chrámu alebo názvu sviatku nestačí na to, aby sa ‚uctievanie diablov zmenilo na službu pravému Bohu‘. „Či je v zhode Boží chrám s modlami?“ pýtal sa apoštol Pavol. „‚Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa,‘ hovorí Jehova, ‚a prestaňte sa dotýkať nečistého‘; ‚a ja vás prijmem.‘ ‚A budem vám Otcom a vy mi budete synmi a dcérami,‘ hovorí Jehova, Všemohúci.“ — 2. Korinťanom 6:16–18.