S radosťou som prijímal Jehovovo vedenie
ROZPRÁVA ULYSSES V. GLASS
Bola to mimoriadna udalosť. V triede, ktorej graduácia práve prebiehala, bolo len 127 študentov. Ale publikum tvorilo 126 387 nadšených divákov, ktorí prišli z mnohých krajín. Bola to graduácia 21. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, a konala sa na newyorskom Yankee štadióne 19. júla 1953. Prečo to bola taká významná udalosť v mojom živote? Porozprávam vám, čo k tomu viedlo.
NARODIL som sa vo Vincennes v americkom štáte Indiana 17. februára 1912, teda asi dva roky pred zrodom mesiášskeho Kráľovstva, o ktorom sa píše v Zjavení 12:1–5. V predchádzajúcom roku začali moji rodičia študovať Bibliu spolu so zväzkami Štúdií Písiem. Každú nedeľu dopoludnia otecko čítal rodine z jednej z týchto kníh a potom sme sa o tom rozprávali.
Mamička používala to, čo sa učila, na formovanie myslenia svojich detí. Bola to veľmi milá žena — nesmierne láskavá a ochotná pomôcť. Boli sme štyria súrodenci, ale mamičkina láska bola taká široká, že sa z nej tešili aj iné deti z okolia. Trávila s nami čas. Rada nám rozprávala biblické príbehy a spievala s nami.
Pozývala k nám domov rôznych ľudí, ktorí boli v službe celým časom. Strávili u nás len deň alebo dva, ale často v našom dome usporadúvali stretnutia a prednášali prejavy. Mali sme radi najmä tých, ktorí používali znázornenia a rozprávali nám príbehy. Jedného dňa v roku 1919, asi rok po skončení prvej svetovej vojny, brat, ktorý bol u nás na návšteve, adresoval svoj prejav hlavne nám deťom. Hovoril o zasvätení — čo dnes presnejšie nazývame oddanosť — a pomohol nám pochopiť, ako to môže ovplyvniť náš život. Neskôr v ten večer, keď som išiel spať, pomodlil som sa k môjmu nebeskému Otcovi a povedal som mu, že mu chcem navždy slúžiť.
No po roku 1922 začali iné záujmy v mojom živote zatláčať toto rozhodnutie do úzadia. Sťahovali sme sa z jedného miesta na druhé a nemali sme žiadne spoločenstvo so zborom Jehovovho ľudu. Otecko bol z domu preč, lebo pracoval na železnici. Naše štúdium Biblie bolo nepravidelné. Začal som chodiť do školy s cieľom stať sa komerčným maliarom a plánoval som prihlásiť sa na nejakú prestížnu univerzitu.
Upravujem svoj životný cieľ
V polovici 30. rokov sa opäť začalo schyľovať k svetovej vojne. Žili sme vtedy v Clevelande v štáte Ohio, a tam na naše dvere zaklopal jeden Jehovov svedok. Začali sme vážnejšie premýšľať o tom, čo sme sa dozvedeli ako deti. Najmä môj starší brat Russell bol hĺbavý človek a ako prvý sa dal pokrstiť. Ja som bol trochu ľahkovážnejší, ale 3. februára 1936 som sa dal pokrstiť aj ja. Stále viac som chápal, čo znamená oddanosť Jehovovi, a učil som sa prijímať Jehovovo vedenie. V tom istom roku sa dali pokrstiť aj moje dve sestry Kathryn a Gertrude. Všetci sme sa ujali služby celým časom ako priekopníci.
To však neznamenalo, že sme nikdy nemysleli na nič iné. Naťahoval som uši, keď mi švagriná rozprávala o veľmi peknom dievčati menom Ann, ktoré sa „priam vznáša“, odkedy počulo o pravde, a ktoré malo začať chodiť na zhromaždenia k nám domov. V tom čase Ann pracovala ako sekretárka v jednej právnickej kancelárii a za rok sa dala pokrstiť. Neplánoval som oženiť sa, ale bolo zrejmé, že Ann je na 100 percent za pravdu. Chcela byť plne zapojená do Jehovovej služby. Nikdy nepovedala: „Dá sa to urobiť?“ Naopak, vždy sa pýtala: „Akým najlepším spôsobom by som to mohla urobiť?“ A bola odhodlaná to uskutočniť. Tento pozitívny prístup sa mi páčil. Okrem toho bola veľmi pekná, a ešte stále je. Stala sa mojou manželkou a čoskoro aj mojou partnerkou v priekopníckej službe.
Cenné školenie v priekopníckej službe
Ako priekopníci sme sa naučili tajomstvu, ako byť spokojní, keď máme málo prostriedkov i keď máme hojnosť. (Filipanom 4:11–13) Jedného dňa sa schyľovalo k večeru a my sme nemali nič na jedenie. Mali sme len päť centov. Išli sme do mäsiarstva a ja som sa mäsiara opýtal: „Mohli by ste nám dať z bolonskej salámy za päť centov?“ Pozrel sa na nás a potom odkrojil štyri kolieska. Som si istý, že toho bolo viac ako za päť centov, a trochu nám to pomohlo.
Pri našej službe nebolo ničím nezvyčajným, keď sme sa stretli so silným odporom. V jednom meste blízko Syracuse v štáte New York sme na ulici rozširovali pozvánky a nosili sme na sebe plagáty upozorňujúce na mimoriadne verejné zhromaždenie. Vtom ma schmatli dvaja mocní muži a hrubo so mnou zaobchádzali. Jeden z nich bol policajt, ale nemal na sebe uniformu a nereagoval na moju žiadosť, aby mi ukázal preukaz. Hneď nato sa tam objavil Grant Suiter z brooklynského Bételu a povedal, že pôjdeme na policajnú stanicu a vec vyriešime. Potom telefonoval do kancelárie Spoločnosti v Brooklyne a my s manželkou sme dostali pokyn ten istý deň opäť vyjsť von na ulicu s plagátmi a pozvánkami, aby sme mali podklad pre skúšobný prípad. Ako sa dalo čakať, boli sme zatknutí. No keď sme policajtom povedali, že bude na nich podaná žaloba za nezákonné uväznenie, prepustili nás.
Na druhý deň vtrhla na miesto nášho zhromaždenia banda vyčíňajúcich teenagerov poštvaných kňazom a polícia sa ani neukázala. Chuligáni udierali baseballovými pálkami o drevenú podlahu, vyhodili niektorých prítomných z miesta a vybehli na pódium, kde vztýčili americkú zástavu a vykrikovali: „Zdravte ju! Zdravte ju!“ Potom začali spievať populárnu americkú polku. Zhromaždenie úplne prerušili. Na vlastnej koži sme zažili to, čo mal Ježiš na mysli, keď povedal: „Keďže však nie ste časťou sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“ — Ján 15:19.
Táto verejná prednáška bola vlastne nahrávkou prednášky J. F. Rutherforda, vtedajšieho prezidenta spoločnosti Watch Tower. Spolu s Ann sme v tomto meste zostali ešte niekoľko dní a ponúkali sme ľuďom možnosť vypočuť si túto prednášku v ich vlastnom dome. Niekoľkí ponuku prijali.
K dispozícii pre službu v zahraničí
Časom sa začali otvárať nové príležitosti na službu. Môj brat Russell a jeho manželka Dorothy boli ako dvojica v roku 1943 pozvaní do prvej triedy školy Gileád a boli vyslaní ako misionári na Kubu. Moja sestra Kathryn bola vo štvrtej triede. Aj ona bola pridelená na Kubu. Neskôr bola pridelená do Dominikánskej republiky a potom do Portorika. A čo my s Ann?
Keď sme počuli o škole Gileád a o tom, že Spoločnosť chce vysielať misionárov do iných krajín, cítili sme, že aj my by sme sa chceli dať k dispozícii pre službu v zahraničí. Spočiatku sme uvažovali, že pôjdeme sami, hoci do Mexika. Ale potom sme sa rozhodli, že by bolo asi lepšie počkať a po absolvovaní školy Gileád sa nechať Spoločnosťou niekam prideliť. Uvedomovali sme si, že je to usporiadanie, ktoré používa Jehova.
Boli sme pozvaní do štvrtej triedy školy Gileád. Ale krátko pred začatím kurzu N. H. Knorr, ktorý bol vtedy prezidentom spoločnosti Watch Tower, si začal viac všímať obmedzenia, ktoré mala Ann následkom detskej obrny. Rozprával sa so mnou o tom a rozhodol, že by nebolo múdre poslať nás slúžiť do inej krajiny.
Asi o dva roky, keď som pracoval na príprave zjazdu, ma opäť uvidel brat Knorr a opýtal sa ma, či máme ešte stále záujem navštevovať Gileád. Povedal mi, že nedostaneme zahraničné pridelenie; mal v pláne niečo iné. A tak keď bola 26. februára 1947 zapísaná deviata trieda, boli sme medzi študentmi aj my.
Dni strávené v Gileáde boli skutočne nezabudnuteľné. Vyučovanie bolo bohaté na duchovný pokrm. Nadviazali sme celoživotné priateľstvá. Ale tým sa moja spolupráca s touto školou neskončila.
Medzi Washingtonom a Gileádom
Škola Gileád bola ešte pomerne nová. Vláda Spojených štátov nebola dostatočne oboznámená s cieľom tejto školy, a tak vznikalo mnoho otázok. Spoločnosť chcela mať vo Washingtone, D. C., nejakého zástupcu. A práve tam sme boli poslaní niekoľko mesiacov po absolvovaní Gileádu. Mal som pomáhať s vybavovaním víz pre tých, ktorí boli pozvaní do Gileádu z iných krajín, a s vybavovaním právnych dokumentov, aby absolventi mohli byť poslaní do zahraničia slúžiť ako misionári. Niektorí úradníci boli veľmi čestní a ochotní pomôcť. Iní zas prejavovali negatívny postoj voči svedkom. Niektorí s vyhranenými politickými názormi tvrdili, že máme kontakty so živlami, ktoré považovali za nežiaduce.
Jeden muž, ktorého kanceláriu som navštívil, nás ostro kritizoval za to, že nezdravíme zástavu ani nejdeme na vojnu. Keď už nejaký čas o tom rečnil, povedal som mu: „Chcem vám povedať, a vy to aj viete, že Jehovovi svedkovia sa nezapájajú do vojny s nikým na svete. Nezapájame sa do záležitostí sveta. Nezapájame sa do vojen, do politiky. Sme úplne neutrálni. My sme už vyriešili problémy, s ktorými vy stále zápasíte; v našej organizácii je jednota... Čo teda od nás chcete? Chcete, aby sme sa vrátili k vášmu spôsobu konania a vzdali sa nášho spôsobu?“ Potom už nepovedal nič.
Dva celé dni v týždni som mal vyhradené na spoluprácu s vládnymi úradníkmi. Okrem toho sme slúžili ako zvláštni priekopníci. Vtedy to znamenalo stráviť vo zvestovateľskej službe každý mesiac 175 hodín (neskôr sa to zmenilo na 140 hodín), preto sme často boli v službe do neskorého večera. Bolo nám dobre. Viedli sme veľa krásnych štúdií s celými rodinami, ktoré robili pekné pokroky. S Ann sme sa rozhodli, že nebudeme mať deti, ale duchovne povedané, máme nielen deti, ale aj vnúčatá a pravnúčatá. Akú radosť prinášajú nášmu srdcu!
Koncom roku 1948 som dostal ďalšie pridelenie. Brat Knorr mi povedal, že brat Schroeder, tajomník a jeden z inštruktorov školy Gileád, dostal inú dôležitú prácu, ktorá mu zaberie veľa času, a preto som bol požiadaný, aby som v prípade potreby vyučoval v Gileáde. Srdce mi búšilo až kdesi v krku, keď som sa 18. decembra aj s Ann vrátil do Gileádu v South Lansingu v štáte New York. Spočiatku sme boli v Gileáde vždy len niekoľko týždňov a potom sme sa vrátili do Washingtonu. Nakoniec som už trávil viac času v Gileáde ako vo Washingtone.
Práve v tomto období, ako som už spomenul, sa na Yankee štadióne v New Yorku konala graduácia 21. triedy Gileádu. Ako jeden z inštruktorov som mal výsadu zúčastniť sa na programe tejto graduácie.
Služba vo svetovom ústredí
Dvanásteho februára 1955 sme začali slúžiť v novom pridelení. Stali sme sa členmi rodiny Bétel vo svetovom ústredí Jehovovej viditeľnej organizácie. Čo to znamenalo? V podstate byť ochotní robiť všetko, čo je nám pridelené, a pracovať na úlohách, ktoré si vyžadujú spoluprácu s druhými. Samozrejme, to sme robili aj predtým, ale teraz sme boli časťou oveľa väčšej skupiny — rodiny Bétel v ústredí. S radosťou sme prijali toto nové pridelenie ako dôkaz Jehovovho vedenia.
Moja práca z väčšej časti súvisela s oznamovacími prostriedkami. V tlači, ktorá túžila po senzáciách a informácie získavala zo zaujatých zdrojov, sa objavilo niekoľko nepekných článkov o Jehovových svedkoch. Snažili sme sa túto situáciu napraviť.
Brat Knorr chcel zaistiť, aby sme všetci mali dostatok práce, a tak som dostával aj ďalšie pridelenia. V niektorých som využil svoje znalosti komerčného maliara. Ďalšie úlohy sa týkali rozhlasovej stanice Spoločnosti WBBR. Pracoval som aj na filmoch, ktoré vyrobila Spoločnosť. Teokratická história bola, samozrejme, súčasťou vyučovania v Gileáde, ale teraz sa začalo pracovať na rôznych projektoch, ktoré mali viacerých z Jehovovho ľudu oboznámiť s detailmi histórie novodobej teokratickej organizácie a umožniť to aj verejnosti. Ďalšou stránkou školenia v Gileáde bolo verejné rečníctvo a bolo potrebné urobiť opatrenia na to, aby sa bratia v zboroch viac oboznámili so základmi verejného rečníctva. Práce teda bolo hojnosť.
Stála práca v Gileáde
V roku 1961, keď sa pripravovalo školenie cestujúcich dozorcov a pracovníkov odbočiek, bola škola Gileád presťahovaná do Brooklynu, kde má spoločnosť Watch Tower svoje hlavné kancelárie. Opäť som bol v učebni — tentoraz nie ako zastupujúci inštruktor, ale ako riadny učiteľ. Aká veľká výsada! Som pevne presvedčený, že škola Gileád je dar od Jehovu, dar, ktorý priniesol a prináša úžitok celej jeho viditeľnej organizácii.
V Brooklyne mali triedy Gileádu príležitosti, o akých sa študentom v predchádzajúcich triedach ani nesnívalo. Mali viac hosťujúcich rečníkov, mali blízke spoločenstvo s vedúcim zborom a rozsiahly kontakt s rodinou Bétel v ústredí. Študenti sa tiež mohli školiť v pracovných postupoch v kanceláriách, v prevádzke domova Bétel a v rôznych druhoch práce v tlačiarni.
V priebehu rokov sa počet študentov i počet inštruktorov menil. Niekoľkokrát sa menilo aj miesto školy. Teraz sa škola nachádza v krásnom prostredí v Pattersone v štáte New York.
Práca so študentmi
Učiť v tejto škole bolo pre mňa naozajstnou radosťou! Sú to mladí ľudia, ktorí nemajú záujem dosiahnuť niečo v tomto starom systéme. Opúšťajú svoju rodinu, priateľov, domov a ľudí, ktorí hovoria ich jazykom. Podnebie, strava — všetko bude pre nich iné. Nevedia ani to, do ktorej krajiny pôjdu, ale ich cieľom je byť misionármi. Takých ľudí nemusíte motivovať.
Keď som išiel do učebne, mojím cieľom bolo vždy to, aby sa študenti cítili uvoľnene. Nikto sa neučí dobre, keď cíti napätie a je vystrašený. Bol som síce inštruktorom, ale vedel som, aké je to byť študentom. Aj ja som raz sedel na ich mieste. Samozrejme, oni usilovne študovali a veľa sa v Gileáde naučili, ale ja som chcel, aby sa tu aj dobre cítili.
Vedel som, že keď idú na miesto svojho pridelenia, na to, aby boli úspešní, niečo potrebujú. Potrebujú silnú vieru. Potrebujú pokoru, veľa pokory. Potrebujú naučiť sa vychádzať s druhými ľuďmi, vedieť sa zmieriť s určitými situáciami, veľkoryso odpúšťať. Potrebujú si ďalej pestovať ovocie ducha. Potrebujú aj milovať ľudí a milovať prácu, ktorú boli poslaní robiť. To sú veci, ktoré som sa neustále snažil zdôrazňovať študentom, kým ešte boli v Gileáde.
Naozaj neviem, koľko študentov som učil. Ale viem, čo k nim cítim. Po piatich mesiacoch strávených spoločne v učebni som k nim jednoducho musel priľnúť. Potom, keď som videl, ako v deň graduácie kráčajú po pódiu a dostávajú diplomy, vedel som, že úspešne dokončili školu a že čoskoro odídu. Bolo to, akoby odchádzala časť mojej rodiny. Ako by ste mohli nemilovať ľudí, ktorí sú ochotní dať sa plne k dispozícii a robiť prácu, ktorú budú robiť títo mladí ľudia?
Po rokoch, keď prichádzajú späť na návštevu, počúvam, ako rozprávajú o svojich radostných zážitkoch v službe, a viem, že sú ešte stále na mieste svojho pridelenia a robia to, na čo boli vyškolení. Čo vtedy cítim? Hovorím vám, je to dobrý pocit.
Pozerám sa do budúcnosti
Moje oči sú teraz už zakalené a ja prežívam frustráciu, ktorú to so sebou prináša. Už nemôžem vyučovať v škole Gileád. Spočiatku to bola pre mňa tvrdá zmena, ale v živote som sa naučil prijímať rôzne situácie a žiť s nimi. Často myslím na apoštola Pavla a na jeho ‚osteň v tele‘. Pavol sa trikrát modlil, aby toto trápenie pominulo, ale Pán mu povedal: „Moja nezaslúžená láskavosť je dostatočná pre teba; lebo moja moc sa zdokonaľuje v slabosti.“ (2. Korinťanom 12:7–10) Pavol s tým ďalej žil. Ak to mohol dokázať on, mal by som sa o to snažiť aj ja. Hoci už nemôžem viesť vyučovanie, som vďačný za to, že sa môžem so študentmi každý deň stretávať. Niekedy sa s nimi môžem porozprávať, a keď myslím na vynikajúceho ducha, akého prejavujú, prináša to môjmu srdcu radosť.
Je krásne uvažovať o tom, čo pre nás chystá budúcnosť. Základ pre to je kladený už dnes. A Gileád má na tom významný podiel. Po veľkom súžení, keď budú otvorené zvitky, o ktorých sa hovorí v Zjavení 20:12, bude nasledovať tisícročie ďalšieho intenzívneho školenia v Jehovových cestách. (Izaiáš 11:9) Ale ani to ešte nie je koniec. To je iba začiatok. Po celú večnosť sa budeme môcť stále učiť o Jehovovi a budeme mať stále prácu, keď sa budú pred našimi očami odkrývať Jehovove predsavzatia. Som pevne presvedčený, že Jehova splní všetky veľkolepé sľuby, ktoré dal, a chcel by som pri tom byť a prijímať aj potom Jehovovo vedenie.
[Obrázok na strane 26]
Graduácia Gileádu na newyorskom Yankee štadióne v roku 1953
[Obrázok na strane 26]
Gertrude, ja, Kathryn a Russell
[Obrázok na strane 26]
S N. H. Knorrom (úplne vľavo) a M. G. Henschelom pri organizácii zjazdu
[Obrázok na strane 26]
Vo vysielacom štúdiu WBBR
[Obrázok na strane 29]
V učebni Gileádu
[Obrázok na strane 31]
S Ann prednedávnom