Grécka filozofia — obohatila nejako kresťanstvo?

„Hoci kresťanstvo malo nepriateľský postoj k pohanskej gréckej a rímskej kultúre, v skutočnosti prijalo veľa z klasickej filozofie.“ — The Encyclopedia Americana.

K TÝM, ktorí mali na „kresťanské“ myslenie rozhodujúci vplyv, nesporne patrí „svätý“ Augustín. Podľa diela The New Encyclopædia Britannica Augustínova „myseľ bola tým taviacim kotlom, v ktorom bolo náboženstvo Nového zákona úplne zmiešané s platónskymi tradíciami gréckej filozofie, a bola tiež prostriedkom, ktorým bol produkt tohto zmiešania prenesený do kresťanstva stredovekého rímskeho katolicizmu a renesančného protestantizmu“.

Augustínovo dedičstvo skutočne pretrváva. Keď Douglas T. Holden hovoril o rozsahu, v akom grécka filozofia ovplyvnila kresťanstvo, uviedol: „Kresťanská teológia sa natoľko zmiešala s gréckou filozofiou, že vychovala ľudí, ktorých názory sú zmiešaninou, v ktorej na deväť dielov gréckeho myslenia pripadá jeden diel kresťanského myslenia.“

Niektorí učenci sú pevne presvedčení, že takýto vplyv filozofie skvalitnil kresťanstvo v jeho začiatkoch, obohatil jeho učenie a urobil ho presvedčivejším. Bolo to naozaj tak? Ako a kedy ovplyvnila grécka filozofia kresťanstvo? Bolo kresťanstvo týmto vplyvom skutočne obohatené, alebo ním bolo znečistené?

Objasníme si to, keď sa vydáme po stopách niekoľkých fáz vývoja od tretieho storočia pred n. l. do piateho storočia n. l. a keď preskúmame štyri zvláštne výrazy: 1. „helenizovaný judaizmus“, 2. „pokresťančený helenizmus“, 3. „helenizované kresťanstvo“ a 4. „kresťanská filozofia“.

„Helenizovaný judaizmus“

Prvý pojem — „helenizovaný judaizmus“ — je niečo skutočne rozporuplné. Pôvodné náboženstvo Hebrejov, ktoré založil pravý Boh, Jehova, nemalo byť znečistené falošnými náboženskými myšlienkami. (5. Mojžišova 12:32; Príslovia 30:5, 6) Čistotu uctievania však už od samého začiatku ohrozovali falošné náboženské praktiky a myslenie, ktoré ho obklopovalo — bol to napríklad vplyv z egyptských, kanaanskych a babylonských zdrojov. Žiaľ, Izrael dovolil, aby sa pravé uctievanie veľmi skazilo. — Sudcovia 2:11–13.

O stáročia neskôr, keď sa vo štvrtom storočí pred n. l. stala staroveká Palestína časťou Gréckej ríše pod vládou Alexandra Veľkého, dosiahla táto skazenosť oveľa väčšiu hĺbku než kedykoľvek predtým a zanechala trvalé a ničivé následky. Alexander verboval Židov do svojej armády. Kontakt medzi Židmi a ich novým dobyvateľom hlboko ovplyvnil židovské náboženské zmýšľanie. Helenistické myšlienky prenikli do židovského vyučovania. V roku 175 pred n. l. veľkňaz Jáson údajne založil grécku akadémiu v Jeruzaleme, aby podporil štúdium Homéra.

Je zaujímavé, že Samaritán, ktorý písal v druhej polovici druhého storočia pred n. l., sa usiloval predložiť biblickú históriu ako helenizovanú historiografiu. Židovské apokryfické knihy, ako Judit a Tobiáš, v skutočnosti nepriamo poukazujú na grécke ľúbostné legendy. Objavilo sa viacero židovských filozofov, ktorí sa snažili zosúladiť grécke myslenie so židovským náboženstvom i s Bibliou.

Najväčší podiel na tom sa pripisuje Filónovi, Židovi žijúcemu v prvom storočí n. l. Filón si privlastnil náuky Platóna (štvrté storočie pred n. l.), náuky pytagorejcov a stoikov. Židia boli Filónovými názormi veľmi hlboko ovplyvnení. Židovský pisateľ Max Dimont pri súhrnnom hodnotení tohto intelektuálneho prieniku gréckeho myslenia do židovskej kultúry hovorí: „Židovskí učenci obohatení platónskym myslením, aristotelovskou logikou a euklidovskou vedou pristupovali k Tóre s novými nástrojmi... Začali pripájať grécky rozum k židovskému zjaveniu.“

Grécku ríšu a s ňou i Jeruzalem časom ovládli Rimania. To otvorilo cestu ešte významnejším zmenám. V treťom storočí n. l. nadobudli filozofické a náboženské náuky mysliteľov, ktorí sa snažili rozvinúť a zjednotiť Platónove myšlienky, konečnú podobu, známu dnes pod spoločným názvom neoplatonizmus. Tento filozofický smer bol na najlepšej ceste hlboko pôsobiť na odpadlícke kresťanstvo.

„Pokresťančený helenizmus“

Počas prvých piatich storočí nášho letopočtu sa určití intelektuáli usilovali dokázať, že jestvuje istá spojitosť medzi gréckou filozofiou a zjavenou biblickou pravdou. Kniha A History of Christianity (Dejiny kresťanstva) uvádza: „Kresťanskí metafyzici vykresľovali Grékov žijúcich v desaťročiach pred Kristom ako ľudí, ktorí si odhodlane, ale naslepo razili cestu k poznaniu Boha a usilovali sa akoby vyčariť Ježiša z riedkeho aténskeho vzduchu a vo svojich biednych pohanských hlavách vymyslieť kresťanstvo.“

Plotinos (205–270 n. l.), predchodca takýchto mysliteľov, rozvinul systém, ktorý bol založený hlavne na Platónových myšlienkových teóriách. Plotinos zaviedol predstavu o duši oddelenej od tela. Profesor E. W. Hopkins o Plotinovi povedal: „Jeho teológia... mala nemalý vplyv na ideových vodcov kresťanstva.“

„Helenizované kresťanstvo“ a „kresťanská filozofia“

Od druhého storočia n. l. „kresťanskí“ myslitelia vynakladali rozhodné úsilie v snahe dostihnúť pohanských intelektuálov. Takí učitelia napriek skutočnosti, že apoštol Pavol jasne varoval pred ‚prázdnymi rečami, ktoré porušujú, čo je sväté,‘ a pred ‚rozpormi falošne nazývanými „poznaním“‘, zamiešali do svojho učenia filozofické prvky z okolitej helenistickej kultúry. (1. Timotejovi 6:20) Príklad Filóna zdanlivo naznačil, že by bolo možné zladiť Bibliu s platónskymi myšlienkami. — Porovnaj 2. Petra 1:16.

Skutočnou obeťou bola, prirodzene, biblická pravda. „Kresťanskí“ učitelia sa usilovali ukázať, že kresťanstvo je v súlade s grécko-rímskym humanizmom. Klement Alexandrijský a Origenes (druhé a tretie storočie n. l.) urobili neoplatonizmus základom neskoršej „kresťanskej filozofie“. Ambróz (339–397 n. l.), biskup milánsky, „prijal väčšinu moderného gréckeho učenia, väčšinu náuk kresťanstva, ako aj pohanstva — najmä diela... pohanského neoplatonistu Plotina“. Vzdelaným Rimanom sa snažil predložiť kresťanstvo v klasickom štýle. Augustín napodobnil jeho príklad.

O storočie neskôr sa Dionýz Areopagita (označovaný aj ako Pseudodenys), pravdepodobne sýrsky mních, pokúšal zjednotiť neoplatónsku filozofiu s „kresťanskou“ teológiou. Podľa jednej encyklopédie jeho „spisy zaviedli do veľkej časti stredovekých kresťanských náuk a duchovnosti jednoznačné neoplatónske zameranie... ktoré až dodnes určuje rôzne aspekty náboženského a liturgického charakteru týchto náuk“. Aký je to do očí bijúci výsmech varovaniu apoštola Pavla pred „filozofiou a prázdnym klamom podľa ľudskej tradície“! — Kolosanom 2:8.

Skazonosná nečistota

Uvádza sa, že „kresťanskí platonici kládli na prvé miesto zjavenie a platónsku filozofiu považovali za najlepší dostupný prostriedok na pochopenie a obhajobu biblického učenia a cirkevných tradícií“.

Platón bol presvedčený, že existuje nesmrteľná duša. Nie je bezvýznamné, že jednou z najvýznačnejších falošných náuk, ktorá sa vkradla do „kresťanskej“ teológie, je práve náuka o nesmrteľnosti duše. Prijatie tejto náuky nemožno nijako ospravedlniť tým, že to urobilo kresťanstvo príťažlivejším pre masy. Keď apoštol Pavol kázal v Aténach, v samotnom srdci gréckej kultúry, nevyučoval platónsku náuku o duši. Namiesto toho kázal kresťanskú náuku o vzkriesení, i keď pre mnohých jeho gréckych poslucháčov bolo ťažké prijať to, čo hovoril. — Skutky 17:22–32.

Na rozdiel od gréckej filozofie Písma jasne ukazujú, že duša nie je to, čo človek má, ale to, čím človek je. (1. Mojžišova 2:7) Pri smrti duša prestáva existovať. (Ezechiel 18:4) Kazateľ 9:5 nám hovorí: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič, ani už nemajú žiadnu mzdu, pretože sa zabudla ich pamiatka.“ Náuku o nesmrteľnosti duše Biblia neučí.

Ďalšia zavádzajúca náuka sa týka Ježišovho postavenia počas jeho predľudskej existencie; je ňou predstava, že bol rovný svojmu Otcovi. Kniha The Church of the First Three Centuries (Cirkev prvých troch storočí) hovorí: „Náuka o Trojici... pochádzala zo zdrojov úplne cudzích židovským a kresťanským Písmam.“ Aké to boli zdroje? Táto náuka „vyrástla a bola naštepená na kresťanstvo rukami Otcov ovplyvnených Platónom“.

Skutočne, ako čas plynul a ako boli cirkevní Otcovia stále viac ovplyvňovaní neoplatonizmom, trinitári získavali viac nasledovníkov. Neoplatónska filozofia tretieho storočia im zdanlivo umožňovala zladiť nezladiteľné — aby sa nejaký trojitý Boh javil ako jeden Boh. Vo svojich filozofických úvahách tvrdili, že je možné, aby tri osoby boli jedným Bohom a pritom si ponechali svoju osobnosť!

Biblická pravda však jasne ukazuje, že jedine Jehova je Všemocný Boh, že Ježiš Kristus je jeho nižšie postavený stvorený Syn a že svätý duch je Jehovova činná sila. (5. Mojžišova 6:4; Izaiáš 45:5; Skutky 2:4; Kolosanom 1:15; Zjavenie 3:14) Náuka o Trojici zneucťuje jediného pravého Boha a mätie ľudí, pričom ich odvracia od Boha, ktorého nemôžu pochopiť.

Za obeť neoplatónskemu vplyvu na myslenie kresťanov padla aj biblicky podložená nádej na Milénium. (Zjavenie 20:4–6) Origenes bol známy tým, že odsudzoval milénistov. Prečo tak odporoval tejto biblicky dobre podloženej náuke o Kristovej tisícročnej vláde? The Catholic Encyclopedia odpovedá: „Vzhľadom na neoplatonizmus, na ktorom sa zakladali jeho náuky... [Origenes] nemohol súhlasiť s milénistami.“

Pravda

Žiadna z uvedených fáz vývoja nemá nič spoločné s pravdou. Touto pravdou je celý súbor kresťanských náuk, ktoré sú obsiahnuté v Biblii. (2. Korinťanom 4:2; Títovi 1:1, 14; 2. Jána 1–4) Biblia je jediným zdrojom pravdy. — Ján 17:17; 2. Timotejovi 3:16.

No nepriateľ Jehovu, pravdy, ľudstva a večného života — Satan Diabol, „vrah“ a „otec lži“ — používa rôzne zavádzajúce spôsoby, aby túto pravdu znečistil. (Ján 8:44; porovnaj 2. Korinťanom 11:3.) Medzi najmocnejšie nástroje, ktoré používa, patria náuky pohanských gréckych filozofov — ktoré sú v skutočnosti odrazom jeho myslenia —, pričom sa snaží pozmeniť obsah a charakter kresťanských náuk.

Toto neprirodzené zmiešavanie kresťanského učenia s gréckou filozofiou je pokusom o zriedenie biblickej pravdy, o zmenšenie jej sily a príťažlivosti pre miernych, úprimných ľudí, ktorí hľadajú pravdu a chcú sa nechať poučiť. (1. Korinťanom 3:1, 2, 19, 20) Toto zmiešavanie tiež smeruje k znesväcovaniu čistoty krištáľovo čistých biblických náuk a spôsobuje, že sa zdá, akoby hranica medzi pravdou a lžou nebola jasná.

V dnešnej dobe bolo pod vedením Hlavy zboru, Ježiša Krista, obnovené pravé kresťanské učenie. A úprimní ľudia hľadajúci pravdu môžu veľmi ľahko spoznať pravý kresťanský zbor podľa jeho ovocia. (Matúš 7:16, 20) Jehovovi svedkovia majú túžbu i ochotu takým ľuďom pomáhať nájsť neznečistené vody pravdy a poskytovať im pomoc, aby mohli pevne uchopiť dedičstvo večného života, ktoré nám ponúka náš Otec, Jehova. — Ján 4:14; 1. Timotejovi 6:19.

[Obrázok na strane 11]

Augustín

[Pramene ilustrácií na strane 10]

Grécky text: Z knihy Ancient Greek Writers: Plato’s Phaedo, 1957, Ioannis N. Zacharopoulos, Atény; Platón: Musei Capitolini, Rím