Životný príbeh

Služba celou dušou napriek skúškam

ROZPRÁVA RODOLFO LOZANO

Narodil som sa 17. septembra 1917 v Mexiku v meste Gómez Palacio v štáte Durango. Mexická revolúcia bola v tom čase v plnom prúde. Hoci sa v roku 1920 skončila, v oblasti, v ktorej sme bývali, nepokoje pokračovali ešte celé roky, čo veľmi sťažovalo život.

RAZ, keď sa matka dozvedela, že sa chystá zrážka medzi vojskami vzbúrencov a armádou, držala mňa, mojich troch bratov a dve sestry niekoľko dní v dome. Jedla sme mali málo a pamätám si, že sme sa s mladšou sestrou skrývali pod posteľou. Potom sa matka rozhodla, že nás deti vezme do Spojených štátov, kam neskôr za nami prišiel aj otec.

Do Kalifornie sme prišli v roku 1926, krátko predtým ako Spojené štáty postihla veľká hospodárska kríza. Podľa toho, kde sme našli prácu, sme sa sťahovali na také miesta ako údolie rieky San Joaquin, Santa Clara, Salinas a King City. Učili sme sa pracovať na poliach a zbierať všetky druhy ovocia a zeleniny. V mladosti som ťažko pracoval, no napriek tomu to bolo veľmi príjemné obdobie môjho života.

Oslovuje ma biblická pravda

V marci 1928 nás navštívil jeden Bádateľ Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. Bol to starší, po španielsky hovoriaci muž a volal sa Esteban Rivera. Názov i obsah brožúrky „Kde sú mŕtvi?“, ktorú nám nechal, ma zaujali. Hoci som bol malý, venoval som sa štúdiu Biblie a stretával som sa s Bádateľmi Biblie. Časom sa aj moja matka a sestra Aurora stali horlivými ľuďmi chváliacimi Jehovu.

V polovici 30. rokov 20. storočia bola pre anglicky hovoriaci zbor v San Jose postavená sála Kráľovstva. Keďže na farmách v tej oblasti pracovalo mnoho španielsky hovoriacich ľudí, začali sme im kázať a usporadúvať štúdium Strážnej veže. Pomáhali nám v tom španielsky hovoriaci svedkovia zo San Francisca, vzdialeného asi 80 kilometrov. Časom na naše zhromaždenia v španielčine chodilo do sály Kráľovstva v San Jose okolo 60 ľudí.

Napokon som 28. februára 1940 na zjazde v San Jose symbolizoval oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Nasledujúci rok som bol vymenovaný za priekopníka, čiže služobníka celým časom. Potom v apríli 1943 som bol vyzvaný presťahovať sa do Stocktonu, mesta vzdialeného asi 130 kilometrov, aby som tam vytvoril španielsky hovoriaci zbor. V tom čase som slúžil ako predsedajúci dozorca anglického zboru v San Jose a mal som na starosti aj tamojších španielsky hovoriacich svedkov. Do Stocktonu som sa presťahoval, keď som zariadil, aby sa o tieto úlohy starali iní.

Skúška rýdzosti

Začiatkom roku 1940 som bol opakovane predvolávaný pred odvodovú komisiu, ale členovia tejto komisie zakaždým rešpektovali môj postoj odpierača z dôvodu svedomia. Krátko po tom, ako sa Spojené štáty v decembri 1941 zapojili do druhej svetovej vojny, sa však tlak zo strany odvodovej komisie zintenzívnil. Napokon som bol v roku 1944 uväznený. Kým som čakal na rozsudok, držali ma v akomsi suteréne so zločincami. Keď sa títo zločinci dozvedeli, že som Jehovov svedok, mnohí z nich sa ma pýtali, aký vplyv budú mať zločiny, ktoré spáchali, na ich postavenie pred Bohom.

Svedkovia zo San Jose za mňa zaplatili kauciu, aby som mohol byť do skončenia súdneho konania prepustený. Môjho prípadu sa bezplatne ujal istý právnik z Los Angeles, zastupujúci obžalovaných v prípadoch, ktoré sa týkali občianskych práv. Sudca rozhodol o mojom prepustení pod podmienkou, že prestanem slúžiť ako priekopník, prijmem svetskú prácu a každý mesiac sa budem hlásiť federálnym úradom. Tento rozsudok som neprijal, a tak som bol odsúdený na dva roky väzenia vo väznici McNeil Island v štáte Washington. Tam som trávil čas intenzívnym štúdiom Biblie. Navyše som sa naučil písať na stroji. Za dobré správanie som bol prepustený po necelých dvoch rokoch. Okamžite som zariadil, aby som mohol pokračovať v priekopníckej službe.

Rozšírená činnosť

V zime roku 1947 som bol spolu s jedným priekopníkom pridelený pracovať medzi španielsky hovoriacich ľudí v Colorade City v štáte Texas. Ale bolo tam tak zima, že sme sa išli zohriať do San Antonia. Tam zase tak pršalo, že nám to narušilo službu z domu do domu. Čoskoro sa nám minuli peniaze. Celé týždne sme sa živili sendvičmi so surovou kapustou a lucernovým čajom. Môj spoločník sa vrátil domov, ale ja som zostal. Keď sa anglicky hovoriaci svedkovia dozvedeli o mojich hmotných potrebách, začali mi pomáhať.

Na jar som sa vrátil na miesto pridelenia v Colorade City a napokon tam bol vytvorený malý španielsky hovoriaci zbor. Potom som sa presťahoval do mesta Sweetwater (Texas), kde som pomáhal pri vytváraní ďalšieho španielsky hovoriaceho zboru. Počas pobytu v meste Sweetwater som dostal list s pozvaním do 15. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower pre misionárov, ktorá sa začala 22. februára 1950. Po graduácii, ktorá bola v lete na medzinárodnom zjazde na Yankee štadióne v New Yorku, som tri mesiace zostal vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne. Tu som dostal školenie pre úlohu v kancelárii odbočky v Mexiku.

Práca v Mexiku

Do mesta Mexiko som prišiel 20. októbra 1950. Asi o dva týždne som bol vymenovaný za dozorcu odbočky a túto úlohu som vykonával štyri a pol roka. Skúsenosti, ktoré som získal v priekopníckej službe, vo väzení, v Gileáde a v Brooklyne, mi boli veľmi užitočné. Po príchode do Mexika som rýchlo rozpoznal, aké je potrebné budovať duchovnosť našich mexických bratov a sestier. Zvlášť bolo potrebné pomôcť im pridržiavať sa vysokých mravných noriem Božieho Slova.

V krajinách Latinskej Ameriky vrátane Mexika bolo zvykom, že dvojice žili spolu bez toho, aby právne uzavreli manželstvo. Náboženstvá kresťanstva, predovšetkým rímskokatolícka cirkev, dovolili, aby tento nebiblický zvyk prevládol. (Hebrejom 13:4) Tak sa niektorí stali členmi zborov Jehovových svedkov, hoci neboli zákonne zosobášení. Teraz bolo prijaté opatrenie, aby títo jednotlivci dostali na nápravu tejto záležitosti šesť mesiacov. Inak už nebudú považovaní za Jehovových svedkov.

Dať si takto do poriadku život bolo pre mnohých jednoduché. Potrebovali len legalizovať svoj existujúci vzťah tým, že uzavrú manželstvo. Ďalší však mali oveľa zložitejšiu situáciu. Napríklad niektorí vstúpili do manželstva dvakrát alebo aj trikrát bez toho, aby dosiahli právny rozvod. Keď bola situácia Jehovovho ľudu týkajúca sa manželstva konečne v súlade s učením Božieho Slova, zbory začali zažívať pozoruhodné duchovné požehnania. — 1. Korinťanom 6:9–11.

V tých časoch bola úroveň svetského vzdelania v Mexiku vo všeobecnosti nízka. Už pred mojím príchodom v roku 1950 začala kancelária odbočky organizovať v zboroch triedy čítania a písania. Teraz boli tieto triedy zreorganizované a boli urobené opatrenia, aby vláda tieto triedy zaregistrovala. Odkedy sa v roku 1946 začali o tom uchovávať záznamy, v kurzoch vedených svedkami sa v Mexiku naučilo čítať a písať viac ako 143 000 ľudí!

Pokiaľ ide o náboženstvo, zákony boli v Mexiku veľmi obmedzujúce. V posledných rokoch však došlo v tomto ohľade k významným zmenám. V roku 1992 bol prijatý nový zákon týkajúci sa náboženských otázok, a tak boli v roku 1993 Jehovovi svedkovia v Mexiku zaregistrovaní ako náboženská organizácia.

Tieto zmeny boli pre mňa zdrojom veľkej radosti, lebo predtým by som také niečo považoval za nemožné. Mnoho rokov som opakovane navštevoval vládne úrady a stretával som sa s dosť nedôverčivým postojom. Je však vynikajúce vidieť, ako právne oddelenie našej odbočky zvládlo tieto záležitosti, takže v kazateľskej činnosti sa teraz stretávame len s relatívne malým zasahovaním.

Služba s manželkou misionárkou

Keď som prišiel do Mexika, bolo tu už mnoho absolventov skorších tried Gileádu. Jednou z nich bola Esther Vartanianová, arménska svedkyňa, ktorá začala priekopnícku službu v meste Vallejo (Kalifornia) v roku 1942. Zobrali sme sa 30. júla 1955 a pokračovali sme v našom pridelení v Mexiku. Esther zostala v misionárskej službe v meste Mexiko a ja som ďalej slúžil v odbočke, kde sme aj bývali.

Esther prišla do svojho prvého misionárskeho pridelenia v Monterrey (Nuveo León, Mexiko) v roku 1947. V Monterrey bol len jeden zbor so 40 svedkami, ale keď sa v roku 1950 presťahovala do mesta Mexiko, boli tam už štyri zbory. V našej odbočke neďaleko mesta Mexiko sú teraz dvaja mladí potomkovia rodín, s ktorými Esther študovala Bibliu, keď slúžila v Monterrey.

V roku 1950 patrila do zvestovateľského obvodu misionárov v meste Mexiko väčšia časť mesta. Prideleným obvodom prechádzali pešo alebo vo veľmi starých autobusoch natlačených ľuďmi. Keď som sem v roku 1950 prišiel, bolo tu sedem zborov. V súčasnosti sa rozrástli asi na 1600 zborov s viac ako 90 000 zvestovateľmi Kráľovstva a minulý rok sa v tomto meste Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti zúčastnilo viac ako 250 000 ľudí! Za tie roky sme mali s Esther výsadu slúžiť v mnohých z týchto zborov.

Keď s Esther zavádzame nejaké biblické štúdium, vždy sa snažíme zaujať otca tej rodiny, aby sa potom zapojila celá rodina. Tak sme videli, ako mnoho celých veľkých rodín začína slúžiť Jehovovi. Som presvedčený, že jedným z dôvodov rýchleho rastu čistého uctievania v Mexiku je to, že často sa k pravému uctievaniu pripájajú spoločne celé rodiny.

Jehova toto dielo žehná

Od roku 1950 sa v Mexiku dosahuje pozoruhodný pokrok, aj pokiaľ ide o počty, aj pokiaľ ide o zmeny v organizácii. Je skutočným potešením môcť malou mierou prispievať k tomuto vzrastu a pritom spolupracovať s takými pohostinnými a radostnými ľuďmi.

Pred niekoľkými rokmi nás navštívil Karl Klein, člen vedúceho zboru Jehovových svedkov, ktorý tu bol spolu s manželkou Margaret na dovolenke. Brat Klein chcel pocítiť pulz diela v našom mexickom obvode, a tak spolu s Margaret prišiel do zboru v komunite San Juan Tezontla neďaleko Mexika, ktorý sme v tom čase navštevovali. Naša sála bola malá, široká asi 4,5 metra a dlhá asi 5,5 metra. Keď sme prišli, bolo tam už asi 70 prítomných a takmer už nebolo ani kam sa postaviť. Vekom starší sedeli na stoličkách, mladší na laviciach a malé deti na tehlách alebo na podlahe.

Na brata Kleina veľmi zapôsobilo, že všetky deti mali pripravenú Bibliu a spolu s rečníkom si vyhľadávali biblické texty. Po verejnej prednáške hovoril brat Klein o myšlienkach z Matúša 13:19–23 a povedal, že v Mexiku je mnoho „znamenitej pôdy“, o ktorej sa zmienil Ježiš. V dnešnej dobe sedem z detí, ktoré boli v ten deň prítomné, pracuje na obrovskom projekte rozširovania priestorov našej odbočky blízko Mexika. Ďalší slúži v Bételi a niektoré sú priekopníčkami!

Keď som prišiel do mesta Mexiko, v našej odbočke pracovalo len 11 ľudí. Teraz máme asi 1350 členov a z nich asi 250 stavia nové budovy odbočky. Keď bude táto práca hotová, možno v roku 2002, budeme v našich rozšírených priestoroch môcť ubytovať asi 1200 ďalších ľudí. A len si pomyslite, že v roku 1950 sme mali v celej krajine ani nie 7000 zvestovateľov Kráľovstva, ale teraz ich máme vyše 500 000! Srdce mi prekypuje radosťou, keď vidím, ako Jehova žehná úsilie našich pokorných mexických bratov, ktorí tak usilovne pracujú, aby mu prinášali chválu.

Vyrovnávam sa s veľmi náročnou situáciou

Jednou z najnáročnejších veci je pre mňa v poslednom čase choroba. Vo všeobecnosti som zdravý, ale v novembri 1988 som mal mozgovú príhodu, ktorá ma po telesnej stránke veľmi postihla. Vďaka Jehovovi som sa pomocou cvičenia a iných spôsobov liečby do istej miery zotavil, ale časti môjho tela nereagujú tak, ako by som si želal. Ďalej sa liečim a som pod lekárskym dohľadom, aby som sa vyhol intenzívnym bolestiam hlavy a ďalším následkom, ktoré ešte pretrvávajú.

Hoci už nemôžem robiť toľko, koľko by som si želal, uspokojenie nachádzam vo vedomí, že som mnohým ľuďom pomohol spoznať Jehovove predsavzatia a stať sa jeho oddanými služobníkmi. Rád sa tiež rozprávam s čo najväčším množstvom kresťanských bratov a sestier, keď prídu na návštevu našej odbočky; cítim, že sa vzájomne povzbudíme.

Vedomie, že Jehova si našu službu cení a že to, čo sme urobili a čo robíme, nie je márne, ma veľmi posilňuje. (1. Korinťanom 15:58) Napriek mojim obmedzeniam a chorobe si stále beriem k srdcu slová Kolosanom 3:23, 24: „Nech robíte čokoľvek, pracujte na tom celou dušou ako pre Jehovu, a nie pre ľudí, lebo viete, že od Jehovu dostanete patričnú odmenu, dedičstvo.“ V zhode s týmto nabádaním som sa naučil napriek skúškam slúžiť Jehovovi celou dušou.

[Obrázok na strane 24]

Ako priekopník v roku 1942

[Obrázok na strane 24]

Moja manželka začala svoje misionárske pridelenie v Mexiku v roku 1947

[Obrázok na strane 24]

S Esther dnes

[Obrázky na strane 26]

Vľavo hore: Naša mexická rodina Bétel v roku 1952; som vpredu

Hore: Na oblastnom zjazde v roku 1999 sa na štadióne v hlavnom meste stretlo viac ako 109 000 ľudí

Vľavo dole: Nové priestory našej odbočky, ktoré sú teraz tesne pred dokončením