List z Papuy-Novej Guiney
Koralový útes v oblakoch
JE SPARNÉ utorkové ráno v Lae v Papue-Novej Guinei. Je päť hodín a s manželkou sa chystáme na cestu do Lengbati na vrchu Rawlinson v provincii Morobe, aby sme tam navštívili skupinu Jehovových svedkov.
Náš let štvormiestnym jednomotorovým lietadlom trvá len asi pol hodiny. Počas takýchto letov často sedávam na sedadle pri pilotovi a ponad hučanie motora sa rozprávame cez interkom. Pilot ukazuje na všetky tie ručičky a prístroje na palubnej doske a vysvetľuje mi, na čo slúžia. Vtipkuje, že ak sa mu niečo stane, budem musieť pilotovať ja. Okamžite si spomeniem na zážitok iného cestujúceho služobníka spomedzi Jehovových svedkov tu v Papue-Novej Guinei. Keď ich pilot uprostred letu stratil vedomie, lietadlo krúžilo vo vzduchu so zapnutým autopilotom dovtedy, kým pilot znovu neprišiel k sebe a nebol schopný pristáť. Náš let je našťastie plynulý a pokojný.
Teraz letíme súbežne s horským hrebeňom. Naše lietadlo náhle zmení smer a preletí trhlinou v oblakoch. Špičku vrcholu míňame len asi o 100 metrov. Pred nami leží dedina Lengbati — skupinka domov postavených z materiálu, ktorý sa dá nájsť v buši, so strechami z hrubej vrstvy trávy. Keď letíme nad pristávacou dráhou, pilot zrakom kontroluje, v akom je stave a či na nej deti nehrajú futbal. Pozerá sa tiež, či tam prasce nevyryli diery, odkedy tam bol naposledy. Ako sa s lietadlom otáča späť do údolia, hovorí: „Vyzerá, že všetko je v poriadku. Pokúsime sa pristáť.“ Ešte raz zakrúžime vo vzduchu a klesáme na krátku pristávaciu dráhu. Miestni dedinčania ju vytesali do úbočia vrchu a nedávno ju pokryli drveným koralovým vápencom, získaným z neďalekého pohoria.
Pri predchádzajúcich návštevách som si prezeral kusy koralového vápenca a premýšľal som, aké staré je asi toto pohorie. Len si predstavte tú obrovskú silu, ktorá dokázala tento kedysi koralový útes dlhý stovky kilometrov vytlačiť z oceánu štyri kilometre do vzduchu! Vystupujeme z lietadla na niečo, čo by som nazval koralovým útesom v oblakoch.
Pri zvuku pristávajúceho lietadla sa dedinčania ako zvyčajne zbiehajú zo všetkých strán. Keď pilot vypína motor, z davu vystupuje jeden muž a kráča smerom k nášmu lietadlu. Je to Zung — jeden z mužov, ktorí tu majú na starosti týždenný vyučovací program, ktorý prebieha v zboroch Jehovových svedkov na celom svete. V dedine je známy ako poctivý a spoľahlivý človek, ktorý žije mravne čistým životom. Priznáva, že je taký vďaka tomu, že vo svojom živote uplatňuje biblické zásady. Po tom, čo sme sa so Zungom zvítali a podali si ruky, spolu s ním a s ďalšími svedkami schádzame z vrchu kúsok nižšie. Deti, ktoré idú za nami, sa horlivo dohadujú, ktoré z nich nám ponesie plecniaky.
Prichádzame do malého dreveného domčeka, ktorý miestni svedkovia postavili pre cestujúceho služobníka, ktorý sem prichádza asi každých šesť mesiacov. Hoci je Papua-Nová Guinea tropická krajina, v tejto nadmorskej výške býva dosť chladno. Keď si v noci zapaľujeme petrolejovú lampu, často vidím, ako do miestnosti pomedzi škáry v podlahe preniká opar, ktorý počas odpoludnia pomaly stúpal z údolia pod nami smerom k vrcholku. Je nám to trochu zvláštne, že si musíme obliecť lyžiarsku vetrovku a džínsy, aby sme sa zahriali, keď len pred niekoľkými hodinami sme sa dole na pobreží parili v tropickej horúčave.
V polovici osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia jeden tunajší muž študoval v Lae Bibliu s Jehovovými svedkami. Keď sa sem vrátil, spolu s niekoľkými ďalšími postavili budovu, kde sa mohli stretávať. Boli na ňu veľmi hrdí. Potom ju však miestny pastor luteránskej cirkvi spolu so svojimi prívržencami spálili do tla. Podpaľači hrdo vyhlasovali, že toto je výlučne luteránska oblasť. Odvtedy si už svedkovia aj napriek pretrvávajúcemu odporu postavili inú budovu na zhromaždenia a ich počet postupne vzrástol približne na 50 aktívnych zvestovateľov dobrého posolstva. Niektorí z tých, ktorí predtým dielu svedkov odporovali, sa doň teraz horlivo zapájajú.
Dnes sú miestni dedinčania často radi, keď k nim zavítajú Jehovovi svedkovia, ktorí ich učia z Biblie. Hoci len niekoľko dedinčanov vie čítať, väčšina miestnych svedkov sa to naučila, aby mohli iných oboznamovať s posolstvom Biblie. Každý týždeň prichádza na zhromaždenia do ich sály Kráľovstva až 200 ľudí.
Elektrinu tu nemajú. Večer sa všetci chúlime pri ohni v dome, kde sa varí jedlo. Spoločne jeme, rozprávame sa a smejeme. Z usmievavých tvárí našich priateľov, ožiarených mäkkým svetlom ohňa, sa dá ľahko vyčítať, že majú radosť zo služby Jehovovi. Keď už večer pokročil, niektorí si z ohňa zoberú bombom, čiže kus horiaceho palmového listu, ktorý ako dúfajú, nezhorí skôr, ako sa chodníkom v buši dostanú domov.
Na spiatočnej ceste do domu si vychutnávame to ticho, ktoré tu vládne. Obklopujú nás len zvuky prírody. Predtým ako sa uložíme na spánok, ešte raz sa zahľadíme na jasnú nočnú oblohu a žasneme, koľko hviezd vidieť v tejto výške.
Týždeň nám tu ubehol veľmi rýchlo a zajtra už má po nás prísť lietadlo. Ešte jedna chladná noc v oblakoch Lengbati a je tu návrat do horúčavy a sparna pobrežia.