Ako môžeme pomáhať rozvedeným spolukresťanom

Zrejme poznáš niekoho, kto je rozvedený. Nie je to nič prekvapujúce, lebo rozvod je dnes bežným javom. Napríklad z jedného prieskumu v Poľsku vyplynulo, že najčastejšie sa rozvádzajú tridsiatnici, ktorí žijú v manželstve tri až šesť rokov. Rozvod sa však netýka iba tejto vekovej skupiny.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky v roku 2012 vstúpilo do manželstva 26 006 párov a rozviedlo sa 11 650 párov. Podobná situácia je v mnohých vyspelých krajinách.

ZMIETANÍ NEGATÍVNYMI EMÓCIAMI

Hoci rozvod je každodennou realitou, prináša smútok a bolesť. Istá skúsená manželská poradkyňa z východnej Európy vysvetľuje: „Rozvodom sa len oficiálne potvrdí to, čo sa už stalo — rozpad vzťahu a následné odlúčenie. Emocionálne je to veľmi bolestivé.“ Dodáva, že často nasleduje „záplava silných emócií — hnev, ľútosť, sklamanie, zúfalstvo a hanba“. Niekedy sa dostavia aj samovražedné myšlienky. „Po rozvode prichádza ďalšia fáza. Rozvedeného človeka premáha pocit prázdnoty a odcudzenia a začne si klásť otázky: Teraz, keď som rozvedený, kto vlastne som? Mám ešte pre čo žiť?“

Ewa rozpráva, ako sa cítila pred niekoľkými rokmi, keď sa jej rozpadlo manželstvo: „Po rozvode som od susedov a kolegov akoby dostala nálepku ‚rozvedená‘. Strašne som sa hanbila a zároveň ma to hnevalo. Zostala som sama s dvoma malými deťmi a zrazu som im musela byť nielen matkou, ale aj otcom.“a Adam bol pred rozvodom 12 rokov zborovým starším a druhí si ho vážili. Hovorí: „Stratil som skoro všetku sebaúctu. Niekedy do mňa vstúpi hnev a najradšej by som nikoho nevidel.“

STRATA VNÚTORNEJ ROVNOVÁHY

Niektorí ľudia sa po rozvode trápia tým, čo im prinesie budúcnosť a je pre nich ťažké znovu získať vnútornú rovnováhu. Niekedy to trvá celé roky. Môžu prísť k záveru, že sa o nich nikto nezaujíma. Istá redaktorka tiež píše, že musia „úplne zmeniť svoje návyky a naučiť sa riešiť problémy sami“.

Stanisław spomína: „Moja exmanželka mi po rozvode nedovoľovala stretávať sa s našimi dvoma dcérkami. Mal som pocit, že na mne nikomu nezáleží a že ma opustil aj Jehova. Stratil som chuť do života. Neskôr som si uvedomil, ako veľmi som sa mýlil.“ Neistotu z budúcnosti pociťovala po rozvode aj Wanda: „Bola som presvedčená, že zakrátko sa o mňa ani o moje deti nebude nikto zaujímať, ani spoluveriaci. No dnes vidím, že bratia vždy stáli pri nás a pomáhali mi, keď som sa snažila vychovávať deti tak, aby slúžili Jehovovi.“

Z týchto vyjadrení vidno, že niektorí kresťania sa po rozvode ocitnú v zajatí negatívnych emócií. Majú o sebe nízku mienku, myslia si, že za nič nestoja a nezaslúžia si pozornosť ostatných. Zároveň sú kritickí aj voči svojmu okoliu. A tak sa i na zbor začnú pozerať ako na miesto, kde sa stretávajú len s ľahostajnosťou a nezáujmom. Z toho, čo zažil Stanisław a Wanda, však vyplýva, že rozvedení si časom môžu uvedomiť, že bratia a sestry sa o nich veľmi zaujímajú a že to vlastne robili od samého začiatku.

POCIT OSAMELOSTI

Napriek našim najlepším snahám sa stáva, že rozvedených spolukresťanov z času na čas premôže osamelosť. Najmä sestry môžu mať pocit, že sú úplne opustené. Alicja pripúšťa: „Odkedy som sa rozviedla, uplynulo už osem rokov. No aj tak sa niekedy cítim menejcenná. V takých chvíľach sa utiahnem do ústrania, plačem a ľutujem sa.“

Každý, kto zažil rozvod, dobre pozná tieto pocity. Biblia však radí, aby sa človek neoddeľoval od druhých. Keby túto radu neposlúchol, mohlo by to viesť k tomu, že zavrhne „každú praktickú múdrosť“. (Prísl. 18:1) Osamelý človek by si mal uvedomiť, že by nebolo múdre ani to, keby opakovane hľadal rady a útechu u tej istej osoby opačného pohlavia. Potom by už mohol byť len krôčik k tomu, aby medzi nimi vzniklo citové puto, ktoré by nemuselo byť za určitých okolností vhodné.

Naši rozvedení spolukresťania sú často zmietaní rôznymi pocitmi, od úzkosti z toho, čo ich čaká v budúcnosti, po osamelosť či dokonca zavrhnutie. Tieto pocity sú prirodzené a je ťažké sa s nimi vyrovnať. Preto napodobňujme Jehovu a verne podporujme našich bratov a sestry, ktorí sa ocitli v takej situácii. (Žalm 55:22; 1. Petra 5:6, 7) Môžeme si byť istí, že si budú veľmi vážiť akúkoľvek pomoc, ktorú im poskytneme. Pocítia, že v zbore majú pravých priateľov! (Prísl. 17:17; 18:24)