Vďaka vzácnemu kresťanskému dedičstvu som prežil krásny život

V roku 1913, keď mal môj otec John Mills 25 rokov, sa v New Yorku dal pokrstiť. Prejav ku krstu mal brat Russell. Krátko nato sa otecko presťahoval na Trinidad, kde sa oženil s horlivou Bádateľkou Biblie Constance Farmerovou. Pomáhal svojmu dobrému priateľovi Williamovi Brownovia s premietaním „Fotodrámy Stvorenie“. Pokračovali v tom až do roku 1923, keď boli Brownovci pridelení do západnej Afriky. Obaja rodičia mali nádej na život v nebi a zostali slúžiť na Trinidade.

RODIČIA NÁS MILOVALI

Rodičom sa narodilo deväť detí. Prvorodenému synovi dali meno Rutherford podľa vtedajšieho prezidenta spoločnosti Watch Tower Bible and Tract Society. Keď som 30. decembra 1922 prišiel na svet ja, dostal som meno po Claytonovi Woodworthovi, ktorý bol vtedy redaktorom časopisu Zlatý vek (teraz Prebuďte sa!). Rodičia sa postarali o to, aby sme my deti mali základné vzdelanie, ale predovšetkým nás povzbudzovali, aby sme si dávali duchovné ciele. Mama bola úžasná v tom, že dokázala presvedčivo argumentovať z Písma. Ocko nám veľmi rád rozprával biblické príbehy. Zapájal do toho celé telo, aby nám biblické postavy ožili pred očami.

Ich úsilie prinieslo dobré ovocie. Traja z piatich chlapcov časom absolvovali školu Gileád. Tri z našich sestier veľa rokov priekopníčili na Trinidade a Tobagu. Vďaka tomu, čo nás rodičia učili, a tiež vďaka ich dobrému príkladu sme boli akoby zasadení „v Jehovovom dome“. Veľmi nás povzbudzovali a to nám pomohlo zostať „na nádvoriach nášho Boha“ a „rozkvitnúť“. (Žalm 92:13)

Náš dom sa stal základňou pre zvestovateľskú činnosť. Schádzali sa v ňom priekopníci a často rozprávali o bratovi Georgeovi Youngovi, ktorý pochádzal z Kanady a na Trinidade slúžil nejaký čas ako misionár. Rodičia nadšene rozprávali o manželoch Brownovcoch, ktorí s nimi predtým slúžili, ale v tom čase už boli v západnej Afrike. To všetko ma podnietilo, aby som ako desaťročný začal chodiť do zvestovateľskej služby.

MOJE ZAČIATKY V SLUŽBE JEHOVOVI

V tých časoch naše časopisy otvorene odhaľovali falošné náuky, chamtivý obchodný systém a nečestnú politiku. Duchovenstvo na to zareagovalo tak, že v roku 1936 podnietilo guvernéra na Trinidade, aby zakázal všetky naše publikácie. Ukryli sme ich, ale v službe sme ich aj naďalej používali, až kým sme nevyčerpali všetky zásoby. Zúčastňovali sme sa na informačných pochodoch a sprievodoch na bicykloch, pri ktorých sme používali letáky a pútače. Spoločne so skupinou zvestovateľov z mesta Tunapuna, ktorí mali auto s ampliónom, sme zvestovali aj v tých najodľahlejších častiach Trinidadu. Bolo to úžasné! Toto duchovné prostredie na mňa tak zapôsobilo, že som sa v 16 rokoch rozhodol dať pokrstiť.

Naše duchovné dedičstvo a tieto začiatky v službe vo mne roznietili túžbu stať sa misionárom. Táto moja túžba bola stále živá, keď som v roku 1944 odcestoval na ostrov Aruba a pripojil sa tam k bratovi Edmundovi Cummingsovi. Boli sme nadšení, že v roku 1945 tam prišlo na Pamätnú slávnosť desať ľudí. Nasledujúci rok bol na Arube založený prvý zbor.

Onedlho som sa rozprával o Biblii so svojou kolegyňou Oris Williamsovou. Náuky, ktoré poznala, silno obhajovala. Vďaka biblickému štúdiu sa však dozvedela, čo učí Božie Slovo, a 5. januára 1947 sa dala pokrstiť. Časom sme sa do seba zaľúbili a vzali sme sa. V novembri 1950 začala slúžiť ako priekopníčka. S Oris bol môj život ešte krajší.

RADOSTNÁ SLUŽBA V NIGÉRII

V roku 1955 sme boli pozvaní do 27. triedy školy Gileád. A tak sme s Oris odišli z práce, predali dom a ďalšie veci a rozlúčili sa s Arubou. Dňa 29. júla 1956 sme školu slávnostne ukončili a boli sme pridelení do Nigérie.

Oris na tie časy spomínala takto: „Jehovov duch môže človeku pomôcť, aby zvládal radosti i starosti, ktoré so sebou prináša misionársky život. Na rozdiel od manžela som nikdy netúžila po misionárskej službe. Skôr som túžila starať sa o domácnosť a mať deti. Ale zmenila som názor, keď som si uvedomila, aké naliehavé je zvestovať dobré posolstvo. Keď sme odchádzali z Gileádu, bola som pripravená začať s misionárskou službou. Keď sme sa nalodili na parník Queen Mary, brat Worth Thornton, ktorý úzko spolupracoval s bratom Knorrom, nám poprial šťastnú cestu. Povedal nám, že budeme slúžiť v Bételi. ‚To hádam nie,‘ povzdychla som si. Na službu v Bételi som si však rýchlo zvykla a zamilovala som si ju. Pracovala som v rôznych oddeleniach, ale najradšej som bola na recepcii. Mám veľmi rada ľudí a vďaka tejto práci som bola v priamom kontakte s bratmi a sestrami z Nigérie. Mnohí prichádzali zaprášení, unavení, smädní a hladní. Veľmi rada som sa o nich starala. Mohli sa osviežiť a trošku si oddýchnuť. To všetko bola svätá služba pre Jehovu a prinášala mi uspokojenie a radosť.“ Áno, tešili sme sa z akýchkoľvek úloh, ktoré sme dostali.

V roku 1961 sme mali rodinné stretnutie na Trinidade, na ktoré prišiel aj brat Brown. Porozprával nám niekoľko úžasných zážitkov z Afriky. Potom som povedal niečo o vzraste v Nigérii. Brat Brown ma s láskou objal a povedal ockovi: „Johnny, tebe sa nepodarilo dostať do Afriky, ale Woodworthovi áno!“ Nato ocko povedal: „Len tak ďalej, Worth! Len tak ďalej!“ Bol som vďačný za povzbudenie od týchto skúsených bratov, lebo ma to ešte viac podnietilo, aby som vytrvával v horlivej službe Jehovovi.

V roku 1962 som absolvoval ďalšie školenie, a to 37. triedu školy Gileád, ktoré trvalo desať mesiacov. Brat Wilfred Gooch, ktorý bol vtedy dozorcom pobočky v Nigérii, absolvoval 38. triedu tejto školy a bol pridelený do Anglicka. A tak som túto úlohu prevzal ja. Tak ako brat Brown, aj ja som veľa cestoval, a tak som bratov a sestry v Nigérii lepšie spoznal a veľmi som si ich obľúbil. Hoci nemali veci, ktoré bežne majú ľudia v rozvinutých krajinách, boli radostní a spokojní. Bolo z toho zrejmé, že človek môže prežiť zmysluplný život, aj keď nemá veľa peňazí či majetku. Je úžasné, že napriek podmienkam, v ktorých žili, chodili na zhromaždenia čisto a dôstojne upravení. Na zjazdy mnohí cestovali na korbách nákladných áut alebo v miestnych autobusoch nazývaných bolekajas,b ktoré sú na bokoch otvorené. Často na nich boli pútavé slogany. Napríklad jeden znel takto: „Malé kvapky tvoria veľký oceán.“

A je to tak! Aj to najmenšie úsilie jednotlivca má význam. A svojím dielom sme prispeli aj my. V roku 1974 sa Nigéria stala druhou krajinou po Spojených štátoch, v ktorej počet zvestovateľov dosiahol stotisíc. Zvestovateľská činnosť úspešne napredovala!

V rokoch 1967 až 1970, uprostred tohto úžasného obdobia vzrastu, zúrila v Nigérii občianska vojna. Na jednej strane rieky Niger, v oblasti Biafra, boli bratia niekoľko rokov odrezaní od pobočky. Jednoducho sme ich nemohli nechať bez duchovného pokrmu. A ako som už spomenul v úvode článku, vďaka modlitbám a dôvere v Jehovu sa nám podarilo prekročiť rieku niekoľkokrát.

Živo si spomínam na tie nebezpečné prechody cez Niger. Mohli nás zabiť bojachtiví vojaci, choroby či iné nebezpečenstvá. Jedna vec bola prejsť popri podozrievavých federálnych jednotkách, ale omnoho horšie bolo dostať sa na biafranskú stranu rieky, ktorá bola uzavretá blokádou. Raz v noci som sa preplavil cez rozbúrený Niger na kanoe z mesta Asaba do mesta Onitsha. Potom som pokračoval do mesta Enugu, aby som tam povzbudil miestnych starších. Inokedy som išiel povzbudiť starších do mesta Aba, kde bolo vyhlásené povinné zatemnenie. Raz sme naše zhromaždenie v Port Harcourte museli rýchlo ukončiť modlitbou, lebo do mesta, ktoré bránili biafranské obranné línie, prenikli federálne jednotky.

Takéto stretnutia boli pre našich drahých bratov a sestry veľmi dôležité. Potrebovali uistenie, že Jehova sa o nich s láskou stará, a potrebovali aj rady týkajúce sa jednoty a neutrality. Skúšky, ktoré zažili počas tejto strašnej vojny, úspešne zvládli. Zostali jednotní a dokázali, že kresťanská láska víťazí nad rasovou neznášanlivosťou. Bolo pre mňa cťou stáť v tých náročných časoch po ich boku.

V roku 1969 sa v New Yorku na Yankee štadióne konal medzinárodný zjazd „Mier na zemi“, ktorému predsedal brat Milton Henschel. Pomáhal som mu ako asistent a veľa som sa naučil. Bolo to v pravú chvíľu, pretože v roku 1970 sa v Lagose v Nigérii konal medzinárodný zjazd „Ľudia dobrej vôle“. Keďže sa konal krátko po občianskej vojne, uskutočnil sa iba vďaka Jehovovmu požehnaniu. Bol to prvý zjazd v Nigérii, ktorý prebiehal súčasne v 17 jazykoch. Vrcholný počet prítomných bol 121 128. Bratia Knorr a Henschel a ďalší návštevníci, ktorí pricestovali chartrovými letmi zo Spojených štátov a z Anglicka, boli svedkami jedného z najväčších krstov, aké sa konali od Letníc. Privítali sme 3 775 nových bratov a sestier. Asi nikdy v živote som nemal toľko práce ako pri príprave tohto zjazdu. Počet zvestovateľov sa neustále zvyšoval, a to priam závratným tempom!

Počas viac ako 30 rokov, ktoré sme strávili v Nigérii, som občas slúžil ako cestujúci dozorca a tiež ako zónový dozorca v západnej Afrike. Misionári, ktorých sme na našich cestách navštívili, boli nesmierne vďační za osobný záujem a povzbudenie. Uisťoval som ich, že sú veľmi cenní, a mal som z toho veľkú radosť. V tejto práci som sa naučil, že keď chceme, aby sa druhým darilo a prispievali k stabilite a jednote v Jehovovej organizácii, musíme sa o nich zaujímať.

Problémy, ktoré so sebou priniesla občianska vojna a choroby, sme zvládli len s Jehovovou pomocou. Vždy sme cítili, že je s nami. Oris sa vyjadrila takto:

„Obaja sme niekoľkokrát prekonali maláriu. Raz Worth skončil v lagoskej nemocnici v bezvedomí. Povedali mi, že to možno neprežije, ale našťastie to zvládol. Keď sa prebral, hovoril s ošetrovateľom o Božom Kráľovstve. Chceli sme rozvíjať jeho záujem o Bibliu, a tak sme tohto ošetrovateľa, pána Nwambiwe, išli navštíviť. Časom sa dal pokrstiť a neskôr slúžil ako starší v Abe. Aj ja som pomohla mnohým ľuďom, dokonca hlboko veriacim moslimom, aby začali slúžiť Jehovovi. Veľkú radosť sme mali z toho, že sme mohli spoznať Nigérijčanov, ich kultúru, zvyky a jazyk. Veľmi sme si ich zamilovali.“

Naučili sme sa, že ak chceme mať radosť zo služby v cudzej krajine, je dôležité zamilovať si bratov a sestry bez ohľadu na to, ako veľmi sa ich kultúra líši od našej.

NOVÉ ÚLOHY

V roku 1987 sme sa z nigérijského Bételu presťahovali na nádherný ostrov Svätá Lucia v Karibiku, kde sme mali slúžiť ako misionári. Služba tam bola veľmi príjemná, ale museli sme v nej riešiť nové problémy. Na rozdiel od Afriky, kde mal muž viacero manželiek, na ostrove Svätá Lucia žili spolu muži a ženy bez uzavretia manželstva. Ale Božie Slovo má moc, a tak mnohí z našich záujemcov urobili v živote potrebné zmeny.

S pribúdajúcim vekom nám ubúdalo síl, preto nás v roku 2005 bratia z vedúceho zboru s láskou pozvali, aby sme sa presťahovali do svetového ústredia v Brooklyne. Každý deň ďakujem Jehovovi za Oris. Žiaľ, v roku 2015 ju premohol nepriateľ, ktorým je smrť. Ani nedokážem opísať, ako veľmi mi chýba. Bola pre mňa tým najbližším človekom a tiež milujúcou a milovanou manželkou. Prežili sme spolu nádherných 68 rokov a po celý ten čas som ju hlboko miloval. Naučili sme sa, že kľúčom k šťastiu v manželstve a v zbore je podriaďovať sa teokratickej autorite, veľkoryso odpúšťať, byť pokorný a prejavovať vlastnosti, ktoré sú výsledkom pôsobenia svätého ducha.

Keď sme boli sklamaní alebo smutní, prosili sme Jehovu o pomoc, aby sme mu mohli naďalej prinášať obete, ktoré sú preňho prijateľné. Museli sme sa stále prispôsobovať zmenám, ale videli sme, že vždy vedú k lepšiemu. A to najlepšie je ešte len pred nami! (Iz. 60:17; 2. Kor. 13:11)

Jehova požehnal aj prácu mojich rodičov a ďalších na Trinidade a Tobagu. Podľa posledných správ tam dnes slúži Jehovovi 9 892 bratov a sestier. Zboru na Arube, do ktorého som kedysi patril, pomáhalo veľa horlivých zvestovateľov a dnes je na tomto ostrove 14 krásnych zborov. Bratia v Nigérii zažili úžasný vzrast a dnes tam slúži 381 398 zvestovateľov. A na Svätej Lucii oznamuje dobrú správu o Kráľovstve 783 bratov a sestier.

Dnes mám vyše 90 rokov. O tých, ktorí sú zasadení v Jehovovom dome, sa v Žalme 92:14 píše: „Bude sa im stále dobre dariť, i keď zošedivejú, tuční a svieži budú ďalej.“ Som nesmierne vďačný, že som svoj život mohol stráviť v službe Jehovovi. Vzácne kresťanské dedičstvo, ktoré som dostal, ma podnietilo naplno sa venovať službe Jehovovi. Jehova mi vo svojej vernej láske stále umožňuje tešiť sa zo života „na nádvoriach nášho Boha“. (Žalm 92:13)