Keď dôverujem Jehovovi, som v bezpečí

SPOZNÁVAM JEHOVU A ZAČÍNAM MU DÔVEROVAŤ

Narodil som sa v roku 1948 v malej dedinke na juhozápade Nigérie. V tom čase sa stal Jehovovým svedkom otcov mladší brat, strýko Moustapha, a potom aj môj starší brat Wahabi. Keď som mal deväť, môj otec zomrel. Veľmi ma to vzalo. Wahabi mi povedal, že s otcom sa môžeme znova stretnúť, keď bude vzkriesený. Tá predstava ma chytila za srdce a aj ja som začal študovať Bibliu. Pokrstiť som sa dal v roku 1963. A to isté urobili aj moji ďalší traja bratia.

V roku 1965 som odišiel so svojím starším bratom Wilsonom do Lagosu. Slúžil v zbore Igbobi, kde bolo viacero pravidelných priekopníkov, s ktorými som sa cítil veľmi dobre. Keď som videl, akí sú šťastní a horliví, rozhodol som sa, že aj ja sa stanem priekopníkom. Bolo to v januári 1968.

Brat Albert Olugbebi, ktorý slúžil v Bételi, zorganizoval pre nás mladých mimoriadne stretnutie, na ktorom hovoril, že v severnej Nigérii sú potrební zvláštni priekopníci. Dodnes si pamätám, ako nám nadšene povedal: „Ste mladí a môžete svoj čas a energiu dať Jehovovi. Práce je veľa.“ Chcel som byť ako Izaiáš a ísť, kamkoľvek ma Jehova pošle, a tak som si vypísal prihlášku. (Iz. 6:8)

V máji 1968 som bol pridelený ako zvláštny priekopník do mesta Kano na severe Nigérie. Práve zúrila občianska vojna (1967 – 1970). Boje pustošili najprv sever Nigérie a potom sa presunuli na východ. Jeden brat, ktorý to nemyslel zle, ma presviedčal, aby som tam nešiel. Ale ja som mu povedal: „Cením si, že máš o mňa strach. No keď Jehova chce, aby som tam slúžil, nepochybujem, že bude so mnou.“

DÔVERUJEM JEHOVOVI V OBLASTI ZNIČENEJ VOJNOU

Po občianskej vojne zostalo Kano spustošené a pohľad na toto veľké mesto bol žalostný. V službe sme niekedy prechádzali okolo zmasakrovaných mŕtvych tiel. Aj keď tam predtým bolo viacero zborov, väčšina bratov a sestier utiekla. Zostalo tam menej ako 15 zvestovateľov, ktorí boli veľmi vystrašení. Keď som tam prišiel spolu s ďalšími piatimi zvláštnymi priekopníkmi, veľmi sa potešili. Potom, čo sme ich povzbudili, sa cítili lepšie. Pomohli sme im, aby znovu začali organizovať zhromaždenia a službu a znovu posielať do pobočky správy zo služby a objednávky publikácií.

Spolu s ostatnými zvláštnymi priekopníkmi sme sa začali učiť hauštinu. Mnohí miestni obyvatelia nás počúvali, keď sme im hovorili dobrú správu v ich materinskom jazyku. Ale ľuďom, ktorí boli členmi hlavného náboženstva v tom meste, sa to nepáčilo, a tak sme museli byť veľmi opatrní. Raz nás v službe naháňal muž s nožom v ruke. Našťastie sme bežali rýchlejšie ako on a utiekli sme mu. Napriek rôznym nebezpečenstvám sme vďaka Jehovovi „[bývali] v bezpečí“ a počet zvestovateľov začal rásť. (Žalm 4:8) Dnes je v Kane 11 zborov, v ktorých slúži viac ako 500 zvestovateľov.

ODPOR V NIGERI

V Kane som slúžil ešte len niekoľko mesiacov, keď ma v auguste 1968 poslali bratia spolu s ďalšími dvoma zvláštnymi priekopníkmi do hlavného mesta Nigeru, Niamey. Čoskoro sme zistili, že táto krajina v Západnej Afrike je jedným z najteplejších miest na zemi. Okrem toho, že sme si museli zvykať na horúčavu, sme sa museli naučiť aj úradný jazyk, francúzštinu. Nebolo to ľahké, ale spoľahli sme sa na Jehovu a spolu s hŕstkou miestnych bratov a sestier sme začali zvestovať. Už zakrátko mal takmer každý v meste, kto vedel čítať, knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Ľudia si po ňu za nami dokonca sami chodili!

Čoskoro sme zistili, že vláda nie je Jehovovým svedkom veľmi naklonená. V júli 1969 sa konal úplne prvý krajský zjazd v tejto krajine. Bolo nás na ňom okolo 20. Všetci sme sa tešili na krst dvoch nových bratov. Ale v prvý deň zjazdu tam prišla polícia a program prerušila. Zvláštnych priekopníkov a krajského dozorcu odviedli na policajnú stanicu. Po vypočúvaní nám nariadili, aby sme sa dostavili aj na ďalší deň. Tušili sme, že aj na druhý deň by mohli nastať nejaké problémy, a tak sme zariadili, aby prejav ku krstu prebehol v jednej domácnosti a bratov sme potajomky pokrstili v rieke.

O niekoľko týždňov mňa a ďalších piatich zvláštnych priekopníkov ministerstvo vnútra z krajiny vyhostilo. Mali sme odísť z krajiny do 48 hodín a na vlastné náklady. Išli sme priamo do pobočky v Nigérii, kde nás bratia poslali slúžiť na iné miesto.

Ja som bol pridelený do dediny Orisunbare, kde som slúžil s malou skupinou miestnych zvestovateľov. Služba tam bola pekná a viedol som niekoľko biblických štúdií. Ale po pol roku ma pobočka požiadala, aby som sa vrátil do Nigeru. Najprv ma to prekvapilo a trochu som sa aj bál. Ale potom som sa tešil, že opäť uvidím bratov z Nigeru.

Vrátil som sa do Niamey. Hneď na ďalší deň si jeden obchodník všimol, že som svedok, a dával mi rôzne otázky o Biblii. Začali sme spolu študovať. Prestal fajčiť, opíjať sa a nakoniec sa dal pokrstiť. Bol som rád, že som mohol zvestovať v rôznych častiach Nigeru a vidieť, ako ľudia postupne spoznávajú pravdu. Keď som prišiel do tejto krajiny prvýkrát, bolo tam 31 zvestovateľov. Keď som odišiel, bolo ich 69.

„O BRATOCH A SESTRÁCH V GUINEI TOHO VEĽA NEVIEME“

Koncom roka 1977 som sa vrátil do Nigérie na trojtýždňové školenie. Keď sa skončilo, koordinátor výboru pobočky, Malcolm Vigo, mi dal prečítať jeden list z pobočky v Sierre Leone. Bratia hľadali zdravého, slobodného priekopníka, ktorý vedel po anglicky a po francúzsky a ktorý by slúžil ako krajský dozorca v Guinei. Brat Vigo mi povedal, že som bol na to práve vyškolený. Upozornil ma, že to nebude ľahké. „Dobre si to premysli,“ poradil mi. Ale ja som mu hneď povedal: „Je to Jehova, kto ma tam posiela, a preto pôjdem.“

Odletel som do Sierry Leone a v pobočke som sa stretol s bratmi. Táto pobočka mala na starosti aj zvestovateľskú činnosť v susednej Guinei. Jeden člen výboru mi povedal: „O bratoch a sestrách v Guinei toho veľa nevieme.“ Politická situácia tam totiž bola napätá, a tak nebolo možné komunikovať so zvestovateľmi. Pobočka sa tam viackrát pokúsila vyslať svojho zástupcu, ale neúspešne. Preto ma bratia požiadali, aby som odcestoval do hlavného mesta Konakry a snažil sa získať trvalý pobyt.

Po príchode do Konakry som išiel na nigérijské veľvyslanectvo a stretol som sa s veľvyslancom. Povedal som mu, že by som v Guinei veľmi rád zvestoval. No on ma varoval, že by som mohol byť zatknutý alebo by sa mi mohlo stať aj niečo horšie. „Vráťte sa do Nigérie a zvestujte tam,“ povedal mi, na čo som mu odpovedal: „Som rozhodnutý zostať tu.“ A tak napísal list guinejskému ministrovi vnútra, v ktorom ho prosil, aby mi pomohol, a on to rád urobil.

Krátko nato som sa vrátil do pobočky v Sierre Leone a oznámil som bratom, ako to dopadlo. Boli nadšení, keď sa dozvedeli, ako Jehova túto moju cestu požehnal. Dostal som trvalý pobyt v Guinei!

V rokoch 1978 až 1989 som slúžil ako krajský dozorca v Guinei a Sierre Leone a ako zastupujúci krajský dozorca v Libérii. Spočiatku som býval dosť často chorý. Niekedy som ochorel na veľmi odľahlom mieste. Ale bratia urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby ma dostali do nemocnice.

Raz som dostal ťažkú maláriu a ešte aj črevné parazity. Keď som sa konečne uzdravil, dozvedel som sa, že bratia už rozmýšľali, kde ma pochovajú. Aj keď mi išlo viackrát o život, nikdy som si nepovedal, že s touto službou končím. Vždy som bol presvedčený, že s Jehovom som v bezpečí, lebo aj keby som zomrel, môže ma vzkriesiť.

SPOLIEHAM SA NA JEHOVU SPOLU S MANŽELKOU

V roku 1988 som stretol Dorcas, pokornú priekopníčku, ktorá milovala Jehovu. Keď sme sa vzali, pripojila sa v krajskej službe ku mne. Našiel som v nej milujúcu a obetavú manželku. Niekedy sme medzi zbormi museli prejsť pešo až 25 kilometrov – a to sme ešte niesli batožinu. Do zborov, ktoré boli ďaleko, sme cestovali, čím sa dalo. Ale cesty boli rozbahnené a plné jám.

Dorcas je veľmi odvážna. Niekedy sme napríklad museli prejsť cez rieku plnú krokodílov. Počas jednej päťdňovej cesty sme museli prejsť cez rieku, ale keďže drevené mosty boli polámané, použili sme kanoe. Keď z neho Dorcas vystupovala, spadla do hlbokej vody. Ani jeden z nás nevedel plávať a navyše v tej rieke boli krokodíly. Našťastie jeden mladý muž skočil do vody a vytiahol ju. Obaja sme z toho mali ešte nejaký čas nočné mory, ale v krajskej službe sme pokračovali.

Začiatkom roka 1992 nás čakalo jedno prekvapenie. Dorcas bola tehotná. Kládli sme si otázku, či sa tým naša služba celým časom skončí. Hovorili sme si, že je to dar od Jehovu, a tak sme našej dcére dali meno Jahgift (v angličtine to znamená „dar od Jah“). O štyri roky sa nám narodil syn Eric. Obidve naše deti sú pre nás darom od Jehovu. Jahgift slúžila nejaký čas v prekladateľskej kancelárii v Konakry a Eric je služobný pomocník.

Hoci Dorcas prestala slúžiť ako zvláštna priekopníčka, stále bola pravidelnou priekopníčkou, a to aj keď sa starala o naše deti. Ja som s Jehovovou pomocou pokračoval ako zvláštny priekopník. A keď deti vyrástli, Dorcas sa v tejto službe ku mne znovu pripojila. Dnes obaja slúžime ako misionári v Konakry.

BEZPEČIE JE LEN U JEHOVU

Vždy som šiel tam, kam chcel Jehova. S Dorcas sme často cítili, ako nás chráni a pomáha nám. Vďaka tomu, že sme sa naňho spoliehali, sme sa vyhli mnohým stresom, aké zažívajú ľudia, ktorí sa spoliehajú na materiálne veci. Veľakrát sme sa presvedčili, že v bezpečí sme len u Jehovu. On je „Boh našej záchrany“. (1. Kron. 16:35) A som si istý, že život všetkých, ktorí mu dôverujú, je uňho bezpečne „skrytý v mešci života“. (1. Sam. 25:29)