Jehova mi dal oveľa viac, než som očakával

Nakoniec som prekonal pochybnosti a začal som priekopníčiť. To, čo som potom zažil, prevýšilo všetky moje očakávania. (Ef. 3:20) Ale možno vás zaujíma, ako sa to všetko odohralo. Začnem pekne poporiadku.

Narodil som sa v Berlíne v roku 1939, len pár mesiacov po začiatku druhej svetovej vojny. Ako sa vojna chýlila ku koncu, Berlín zažíval ťažké bombardovanie. Počas jedného náletu bomby zasiahli našu ulicu. Našťastie sme s rodičmi a mladšou sestrou stihli utiecť do protileteckého krytu. Z bezpečnostných dôvodov sme sa neskôr presťahovali do Erfurtu, maminho rodiska.

Mama dychtivo hľadala pravdu. Čítala diela filozofov a skúmala rôzne náboženstvá, ale neuspokojilo ju to. Asi v roku 1948 zaklopali na naše dvere dve Jehovove svedkyne. Mama ich pozvala ďalej a zasypala ich množstvom otázok. Po necelej hodine mojej mladšej sestre a mne povedala: „Našla som pravdu!“ Zanedlho sme s mamou a so sestrou začali chodiť na zhromaždenia.

V roku 1950 sme sa vrátili do Berlína a patrili sme do zboru Berlín-Kreuzberg. Po presťahovaní do inej časti mesta sme prešli do zboru Berlín-Tempelhof. Časom sa mama dala pokrstiť, ale ja som váhal. Prečo?

PREKONÁVAM PLACHOSŤ A NEROZHODNOSŤ

Duchovne som napredoval len pomaly, lebo som bol veľmi plachý. Chodil som síce s druhými do služby, ale dva roky som sa vôbec nezapájal do rozhovorov. To sa však zmenilo, keď som sa spoznal s bratmi a sestrami, ktorí prejavili výnimočnú odvahu a oddanosť Jehovovi. Niektorí z nich prežili nacistické koncentračné tábory alebo východonemecké väzenia. Iní riskovali slobodu pri pašovaní našich publikácií do Východného Nemecka. Ich príklad na mňa veľmi zapôsobil. Uvažoval som, že ak oni boli ochotní riskovať slobodu a život pre Jehovu a bratov, ja by som mal pracovať aspoň na tom, aby som prekonal svoju plachosť.

Začal som tým, že som sa zapojil do mimoriadnej zvestovateľskej kampane v roku 1955. V liste, ktorý bol uverejnený v Informátore,a brat Nathan Knorr oznámil, že táto kampaň bude jedna z najväčších v histórii našej organizácie. Povedal, že keby sa na nej zúčastnili všetci zvestovatelia, „prinieslo by to také výsledky v službe, aké sme ešte nedosiahli“. A mal pravdu! Zanedlho som sa zasvätil Jehovovi a v roku 1956 som sa spolu s otcom a sestrou dal pokrstiť. Ale čoskoro som stál pred ďalším dôležitým rozhodnutím.

Celé roky som si uvedomoval, že by bolo správne slúžiť ako priekopník, ale stále som to odkladal. Rozhodol som sa, že sa v Berlíne vyučím za obchodníka v oblasti veľkoobchodu a dovozu a vývozu tovaru. Potom som chcel vo svojom odbore získať prax a kvalifikáciu. V roku 1961 som sa zamestnal v Hamburgu, najväčšom prístavnom meste v Nemecku. Práca ma stále viac pohlcovala, a preto som priekopnícku službu naďalej odkladal. Ako to pokračovalo?

Som vďačný Jehovovi, že prostredníctvom láskavých bratov mi pomohol dať duchovné veci na prvé miesto. Niekoľkí moji priatelia začali priekopníčiť a dali mi dobrý príklad. Okrem toho ma brat Erich Mundt, ktorý prežil koncentračný tábor, povzbudil, aby som dôveroval Jehovovi. Povedal mi, že bratia, ktorí sa v koncentračnom tábore spoliehali sami na seba, neskôr duchovne zoslabli. Ale tí, ktorí sa spoliehali na Jehovu, zostali verní a stali sa oporou zboru.

Aj brat Martin Pötzinger, ktorý neskôr slúžil ako člen vedúceho zboru, bratov neustále povzbudzoval a hovoril: „Odvaha je tým najcennejším vlastníctvom, aké môžeš mať.“ Premýšľal som o týchto slovách. Nakoniec som odišiel zo zamestnania a v júni 1963 som začal slúžiť ako priekopník. Bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohol urobiť. Po dvoch mesiacoch, ešte skôr ako som si začal hľadať nové zamestnanie, som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka. Prešlo len pár rokov a Jehova mi dal niečo, čo prevýšilo všetky moje očakávania. Dostal som pozvanie do 44. triedy školy Gileád.

NEOCENITEĽNÉ ŠKOLENIE V GILEÁDE

Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som sa naučil, je, že sa nemáme vzdávať v službe, ktorou nás Jehova poveril. Povzbudzovali nás k tomu najmä bratia Nathan Knorr a Lyman Swingle. Nabádali nás, aby sme zostali na mieste, na ktoré sme boli pridelení, aj keď to bude náročné. Brat Knorr povedal: „Na čo sa zameriate? Na špinu, hmyz či chudobu? Alebo na stromy, kvetiny a šťastné tváre? Naučte sa milovať ľudí!“ Raz nám brat Swingle vysvetľoval, prečo sa niektorí bratia rýchlo vzdali. Tak ho pri tom premohli emócie, že mu vyhŕkli slzy. Musel prerušiť prejav, kým sa neupokojil. Veľmi ma to dojalo a bol som rozhodnutý, že nesklamem ani Krista, ani jeho verných bratov. (Mat. 25:40)

Niekoľkí bételiti boli zvedaví, do ktorých krajín pôjdeme. Ku každej krajine sa vyjadrovali pozitívne, až kým som nepovedal: „Kongo, Kinshasa.“ Na chvíľu sa odmlčali a povedali len: „Och, Kongo! Nech je Jehova s tebou!“ V tom čase sa v novinách veľa písalo o vojne, žoldnieroch a atentátoch v Kongu. Ale ja som stále myslel na to, čo som sa v škole Gileád naučil. V septembri 1967, krátko po slávnostnom ukončení štúdia, sme sa spolu s Heinrichom Dehnbostelom a Claudom Lindsayom vydali na cestu do Kinshasy, hlavného mesta Konga.

VYNIKAJÚCE ŠKOLENIE V MISIONÁRSKEJ SLUŽBE

Po príchode do Kinshasy sme sa tri mesiace učili po francúzsky. Potom sme odleteli do mesta Lubumbashi, bývalého Elisabethville, ktoré leží v južnej časti Konga blízko hraníc so Zambiou. Nasťahovali sme sa do misionárskeho domova v centre mesta.

Keďže väčšina obyvateľov Lubumbashi ešte nepočula dobrú správu o Kráľovstve, boli sme nadšení, že im môžeme ako prví hovoriť o pravde. Zanedlho sme mali viac štúdií, ako sme mohli viesť. Vydávali sme svedectvo aj vládnym úradníkom a policajtom. Mnohí si veľmi vážili Božie Slovo a našu prácu. Ľudia hovorili hlavne po swahilsky, a preto sme sa s Claudom Lindsayom začali učiť tento jazyk. Krátko nato sme boli pridelení do swahilského zboru.

Mali sme veľa úžasných zážitkov, ale stretávali sme sa aj s ťažkosťami. Často nás obťažovali opití vojaci so zbraňou v ruke a nepríjemní policajti, ktorí nás falošne obviňovali z vecí, ktoré sme neurobili. Raz vtrhla skupina ozbrojených policajtov na naše zhromaždenie v misionárskom domove a vzali nás na hlavnú policajnú stanicu. Tam nás prinútili sedieť na podlahe až do desiatej večer a potom nás prepustili.

V roku 1969 som bol pridelený do krajskej služby. Niekedy som musel prejsť pešo dlhé vzdialenosti cez vysokú trávu v buši po zablatených cestách, čo je v Afrike úplne bežné. V jednej dedine sa mi na noc nasťahovala pod posteľ sliepka s kuriatkami. Nikdy nezabudnem, ako ma každý deň budila ešte pred úsvitom hlasným kotkodákaním. Rád spomínam aj na krásne večery, keď sme s bratmi sedeli okolo ohňa a rozprávali sme sa o myšlienkach z Biblie.

Najnáročnejšie bolo, keď sme sa stretávali s falošnými bratmi, ktorí podporovali hnutie Kitawala.b Niektorí z nich prenikli do zborov a dokonca boli vymenovaní za starších. Verným bratom a sestrám sa však podarilo odhaliť mnoho z týchto „skál skrytých pod vodou“. (Júda 12) Nakoniec Jehova očistil zbory a vytvoril podmienky na úžasný vzrast.

V roku 1971 som bol pridelený do pobočky v Kinshase. Pracoval som v rôznych oddeleniach a mal som na starosti korešpondenciu, objednávky publikácií a služobné záležitosti. V Bételi som sa naučil, ako organizovať našu prácu v tejto obrovskej krajine, kde často nefungovali ani základné služby. Pošta, ktorú sme posielali leteckou dopravou, niekedy putovala celé mesiace, kým sa dostala do zborov. Z lietadla sa prekladala do člnov. Tie niekedy na celé týždne uviazli v hustom poraste, ktorý na riekach vytvorili vodné hyacinty. No tieto a ďalšie ťažkosti nás nezastavili.

Bolo úžasné, ako bratia dokázali bez veľkých nákladov pripraviť miesto, na ktorom sa mal konať veľký zjazd. Pódium postavili z kusov termitísk, steny z dlhej slonej trávy a podložky na sedenie zo zrolovaných stebiel tejto trávy. Z bambusových tyčiek vyrobili stavebné konštrukcie a z trstených rohoží strechy a stolíky. Namiesto klincov používali kôru stromov, ktorú narezali na tenké prúžky. Obdivoval som týchto húževnatých a vynachádzavých bratov a sestry. Veľmi som si ich obľúbil. Keď ma bratia poslali na iné miesto, nesmierne mi chýbali.

SLUŽBA V KENI

V roku 1974 som bol pridelený do pobočky v Nairobi v Keni. Mali sme tam veľa práce, lebo kenská pobočka dozerala na zvestovateľskú činnosť v desiatich okolitých krajinách. V niektorých z nich bola naša činnosť zakázaná. Bratia ma niekoľkokrát poverili, aby som tieto krajiny navštívil. Patrila k nim aj Etiópia. V tom čase tam boli Jehovovi svedkovia prenasledovaní a znášali ťažké skúšky. Mnohí zažívali kruté zaobchádzanie a väzenie. Niektorí boli dokonca zabití. Bratia a sestry však verne vytrvávali, pretože si udržiavali dobrý vzťah k Jehovovi a jeden k druhému.

V roku 1980 sa môj život veľmi príjemne zmenil, keď som sa oženil s Gail Mathesonovou. Gail pochádzala z Kanady. Bola mojou spolužiačkou v škole Gileád a odvtedy sme si písali. Slúžila ako misionárka v Bolívii. Po 12 rokoch sme sa opäť stretli v New Yorku. Krátko nato sme sa v Keni vzali. Veľmi si cením jej duchovné zmýšľanie a že je vždy spokojná s tým, čo má. Je mojou milujúcou spoločníčkou a verne ma podporuje.

V roku 1986 sme boli pridelení do krajskej služby. Súčasne som slúžil ako člen výboru pobočky. V rámci krajskej služby sme navštevovali mnohé z krajín pod správou pobočky v Keni.

Rád spomínam na prípravu oblastného zjazdu v Asmare (v Eritrei) v roku 1992. Naša činnosť tam bola vtedy pod zákazom. Nenašli sme nič iné len ošarpanú stodolu, ktorá zvnútra vyzerala ešte horšie ako zvonku. Bolo úžasné, ako bratia dokázali zmeniť vnútrajšok stodoly na miesto vhodné na uctievanie Jehovu. Mnoho rodín prinieslo dekoratívne látky, ktorými šikovne prikryli všetky škaredé miesta. Nakoniec sa na tomto krásnom zjazde zišlo 1 279 prítomných.

Krajská služba pre nás predstavovala veľkú zmenu, pretože miesta, na ktorých sme boli ubytovaní, sa od seba značne líšili. Raz sme bývali v luxusnom krídle pre hostí vo vile s výhľadom na more, inokedy v plechovej búde v pracovnom tábore a na toaletu sme museli chodiť asi 100 metrov. Ale bez ohľadu na to, kde sme slúžili, najradšej spomíname na rušné dni naplnené spoluprácou s horlivými priekopníkmi a zvestovateľmi. Keď sme sa presťahovali na ďalšie miesto, títo drahí bratia a sestry nám veľmi chýbali.

POŽEHNANIA V ETIÓPII

Koncom 80. a začiatkom 90. rokov bola naša činnosť zákonne uznaná v niekoľkých krajinách pod správou kenskej pobočky. Vďaka tomu vznikli samostatné pobočky a kancelárie. V roku 1993 sme boli pridelení do našej kancelárie v Addis Abebe v Etiópii. Po desaťročiach podzemnej činnosti boli teraz Jehovovi svedkovia v tejto krajine zákonne uznaní.

Jehova žehná činnosť svojho ľudu v Etiópii. Mnohí bratia a sestry začali s priekopníckou službou. Od roku 2012 slúži každý rok v pravidelnej priekopníckej službe viac ako 20 percent zvestovateľov. Okrem toho sú bratia a sestry školení v rôznych teokratických školách a bolo postavených viac ako 120 sál Kráľovstva. V roku 2004 sa rodina Bétel presťahovala do novej budovy. Veľkým požehnaním je aj priľahlá zjazdová sála.

Za tie roky sme si obaja vytvorili pevné putá priateľstva s našimi bratmi a sestrami v Etiópii. Pre ich srdečnosť a láskavosť sme si ich veľmi obľúbili. V poslednom čase zápasíme so zdravotnými ťažkosťami, a preto bolo potrebné, aby sme sa presťahovali do stredoeurópskej pobočky v Nemecku. Bratia sa tu o nás láskavo starajú, ale naši drahí priatelia v Etiópii nám veľmi chýbajú.

JEHOVA DÁVA VZRAST

Boli sme svedkami toho, ako Jehova požehnal zvestovateľskú činnosť vzrastom. (1. Kor. 3:6, 9) Napríklad keď som začínal s vydávaním svedectva baníkom z Rwandy, ktorí prišli pracovať do medených baní v Kongu, v Rwande neboli žiadni zvestovatelia. Teraz je v tejto krajine vyše 30 000 bratov a sestier. V roku 1967 bolo v Kongu (Kinshasa) asi 6 000 zvestovateľov. Teraz je ich tam asi 230 000 a v roku 2018 prišlo na Pamätnú slávnosť viac ako milión ľudí. Vo všetkých krajinách, o ktoré sa kedysi starala pobočka v Keni, počet zvestovateľov vzrástol na viac než 100 000.

Asi pred 50 rokmi mi Jehova prostredníctvom viacerých bratov pomohol začať so službou celým časom. Hoci stále musím prekonávať plachosť, naučil som sa spoliehať na Jehovu. Vďaka tomu, čo som zažil v Afrike, som sa naučil byť trpezlivý a spokojný. Spolu s Gail si veľmi ceníme bratov a sestry, ktorí prejavujú mimoriadnu pohostinnosť, húževnatosť a dôveru v Jehovu. Pociťujem hlbokú vďačnosť za Božiu nezaslúženú láskavosť. Jehova mi skutočne dal oveľa viac, než som očakával. (Žalm 37:4)