Celý život sa učím od nášho Vznešeného Učiteľa

PRÍKLAD MOJICH RODIČOV

Koncom 50. rokov minulého storočia moji rodičia emigrovali z Talianska do Kanady do mesta Kindersley v Saskatchewane. Krátko nato spoznali pravdu a stala sa stredobodom nášho života. Ako dieťa som s rodičmi trávil v službe celé dni. A tak niekedy zo žartu hovorím, že som bol v pomocnej priekopníckej už v ôsmich rokoch.

Moji rodičia boli veľmi chudobní, no dali mi krásny príklad v tom, aké obete pre Jehovu prinášali. Napríklad v roku 1963 predali veľa vecí, aby sme mohli ísť na medzinárodný zjazd, ktorý sa konal v Pasadene v Kalifornii v Spojených štátoch. V roku 1972 sme sa v rámci Kanady presťahovali asi o 1 000 kilometrov ďalej do mesta Trail v Britskej Kolumbii. Chceli sme zvestovať taliansky hovoriacim ľuďom, ktorí tam žili. Otec pracoval ako údržbár v jednom veľkom obchode. Keď ho chceli povýšiť, nikdy to neprijal, lebo sa chcel čo najviac venovať duchovným veciam.

Som rodičom vďačný za to, aký príklad dali mne aj mojim trom súrodencom. Boli to začiatky môjho školenia, ktoré som dostal počas služby Jehovovi. Rodičia ma naučili niečo, čo som si pripomínal celý život – že keď budem dávať na prvé miesto Kráľovstvo, Jehova sa o mňa postará. (Mat. 6:33)

ZAČIATKY SLUŽBY CELÝM ČASOM

V roku 1980 som sa oženil s Debbie, krásnou sestrou, ktorá mala jasné duchovné ciele. Chceli sme slúžiť celým časom. Debbie sa to podarilo už tri mesiace po svadbe. Po roku od svadby sme prešli do malého zboru, kde bolo potrebných viac zvestovateľov, a s priekopníckou som začal aj ja.

No po čase sme stratili radosť, a tak sme sa rozhodli, že sa presťahujeme. Najprv sme sa však porozprávali s krajským starším. Láskavo, ale otvorene nám povedal: „Sčasti si za to môžete sami. Všímate si len negatívne veci. Ale keď začnete hľadať tie pozitívne, nájdete ich.“ Presne to sme potrebovali počuť. (Žalm 141:5) Hneď sme sa tým začali riadiť a čoskoro sme si uvedomili, koľko pekných vecí sme dovtedy nevideli. Viacerí v zbore chceli robiť pre Jehovu viac, napríklad mladí a sestry, ktoré nemali manžela v pravde. Bola to pre nás cenná lekcia. Naučili sme sa hľadať to dobré a čakať na Jehovu, kým dá situáciu, ktorá je pre nás ťažká, do poriadku. (Mich. 7:7) Opäť sme cítili radosť a všetko bolo lepšie.

Inštruktori v našej prvej priekopníckej škole kedysi slúžili v zahraničí. Keď nám odtiaľ ukazovali fotky a hovorili o radostiach a starostiach, ktoré zažili, roznietili v nás túžbu slúžiť ako misionári. A tak sme si povedali, že si dáme túto službu za cieľ.

Aby sme ho dosiahli, v roku 1984 sme sa presťahovali do Quebecu, kde sa hovorí po francúzsky. Z Britskej Kolumbie to bolo viac ako 4 000 kilometrov. Museli sme sa naučiť nový jazyk a zvyknúť si na novú kultúru. Ďalšou výzvou bolo, že sme často boli takmer na mizine. Jeden čas sme žili len na zemiakoch, ktoré nám jeden farmár dovolil zozbierať si z jeho poľa. Debbie bola veľmi kreatívna a pripravovala ich na všetky možné spôsoby. Napriek týmto náročným situáciám sme slúžili s radosťou a videli sme, ako sa o nás Jehova stará. (Žalm 64:10)

Jedného dňa sme dostali nečakaný telefonát. Bolo to pozvanie do kanadského Bételu. Predtým sme si dali prihlášky do Gileádu, a tak sme z toho mali zmiešané emócie. Ale prijali sme to. Keď sme prišli, brata Kennetha Littla, ktorý bol členom výboru pobočky, sme sa opýtali: „A čo naše prihlášky do Gileádu?“ Povedal: „Po tom moste prejdeme, až keď sa k nemu dostaneme.“

A to sa stalo už o týždeň, keď sme s Debbie pozvanie do Gileádu dostali. Museli sme sa rozhodnúť. Brat Little nám povedal: „Je jedno, ako sa rozhodnete, lebo prídu dni, keď si budete priať, aby ste sa rozhodli inak. Nie je len jedna správna cesta. Jehova môže požehnať ktorúkoľvek.“ A tak sme sa rozhodli pre Gileád. Za tie roky sme videli, že brat Little mal pravdu. Často sme jeho slová hovorili tým, ktorí sa rozhodovali, akou cestou sa v službe pre Jehovu vydať.

MISIONÁRSKY ŽIVOT

Boli sme nadšení, že sme mohli byť medzi 24 študentmi v 83. triede Gileádu. Bolo to v Brooklyne v New Yorku v apríli 1987. Našimi inštruktormi boli Ulysses Glass a Jack Redford. Päť mesiacov ubehlo ako voda. Slávnostné ukončenie školy sa konalo 6. septembra 1987. Boli sme pridelení na Haiti spolu s Johnom a Marie Goodovcami.

Na Haiti neboli poslaní žiadni misionári z Gileádu od roku 1962, keď odtiaľ boli vyhostení poslední z nich. Tri týždne po ukončení školy sme už boli na Haiti. Slúžili sme v malom zbore s 35 zvestovateľmi hlboko v horách. Boli sme mladí a neskúsení a bývali sme sami v misionárskom domove. Miestni boli veľmi chudobní a väčšina nevedela čítať. V tých začiatkoch našej misionárskej služby sme zažili občianske nepokoje, štátny prevrat, horiace barikády a hurikány.

Od bratov a sestier na Haiti sme sa veľa naučili. Boli nezlomní a radostní. Nemali ľahký život, ale milovali Jehovu a službu. Jedna staršia sestra nevedela čítať, ale poznala naspamäť asi 150 biblických veršov. Situácia na Haiti nás ešte viac motivovala hovoriť druhým, že Božie Kráľovstvo je jediným riešením ľudských problémov. Hreje nás pri srdci, že niektorí z tých, čo sme ich medzi prvými učili z Biblie, sa neskôr stali pravidelnými alebo zvláštnymi priekopníkmi a staršími.

Na Haiti som raz stretol mladého mormónskeho misionára, ktorý sa volal Trevor. Párkrát sme mali možnosť rozprávať sa o Biblii. Po rokoch som od neho dostal nečakaný list. Napísal: „Na najbližšom zjazde sa budem krstiť. Chcem sa vrátiť na Haiti a slúžiť ako zvláštny priekopník presne tam, kde som predtým slúžil ako mormónsky misionár.“ A tak to aj bolo. Mnoho rokov tam zvestoval spolu so svojou manželkou.

EURÓPA A POTOM AFRIKA

V niektorých častiach Európy bolo možné zvestovať čoraz slobodnejšie, a tak sme boli pridelení tam. V roku 1992 sme pricestovali do Ľubľany v Slovinsku. Neďaleko odtiaľ žili moji rodičia pred tým, ako sa presťahovali do Talianska. V bývalej Juhoslávii stále zúrila vojna. Činnosť tam riadila pobočka vo Viedni, ako aj kancelárie v Záhrebe a v Belehrade. No teraz mala mať každá samostatná republika svoj vlastný Bétel.

Príchod do Slovinska pre nás znamenal naučiť sa ďalší jazyk a zvyknúť si na inú kultúru. Miestni hovorievajú: „Jezik je težek“, čiže jazyk je ťažký. A mali pravdu. Obdivovali sme verných bratov a sestry, ktorí sa ochotne prispôsobili zmenám v organizácii, a videli sme, ako ich Jehova za to požehnal. Opäť sme sa presvedčili, že Jehova vždy dáva veci do poriadku láskavo a v tom správnom čase. Počas rokov v Slovinsku sme sa naučili veľa nových vecí, ale zužitkovali sme aj to, čo sme sa naučili predtým.

No čakali nás ďalšie zmeny. V roku 2000 sme boli poslaní na Pobrežie Slonoviny v západnej Afrike. V novembri 2002 sme boli kvôli občianskej vojne evakuovaní do Sierry Leone. Tam sa občianska vojna po 11 rokoch práve skončila. Bolo ťažké odísť z Pobrežia Slonoviny tak náhle. Ale vďaka tomu, čo sme sa dovtedy naučili, sme to zvládli s radosťou.

Sústredili sme sa na mnohých ľudí, ktorí sa chceli dozvedieť o pravde, a na našich drahých bratov a sestry, ktorí napriek vojne roky vytrvávali. Hoci sami toho mali málo, chceli sa o to podeliť. Raz jedna sestra chcela dať Debbie nejaké šaty. Debbie sa ich zdráhala prijať, no sestra na tom trvala a povedala: „Počas vojny nám bratia z iných krajín veľmi pomáhali. Teraz je rad na nás.“ Dali nám krásny príklad, ktorý sme chceli nasledovať.

Nakoniec sme sa na Pobrežie Slonoviny vrátili, ale kvôli politickému napätiu tam opäť vypuklo násilie. Preto nás v novembri 2004 evakuovali helikoptérou. Každý z nás si mohol vziať iba desaťkilovú batožinu. Prespali sme na dlážke na francúzskej vojenskej základni a na druhý deň sme leteli do Švajčiarska. Okolo polnoci sme dorazili do pobočky. Tam nás srdečne privítal výbor pobočky a inštruktori zo školy služobného vzdelávania s manželkami. Vyobjímali nás, dali nám teplé jedlo a veľa švajčiarskej čokolády. Boli sme dojatí.

Bratia nás dočasne pridelili do Ghany a potom, keď sa situácia upokojila, opäť na Pobrežie Slonoviny. Všetky tie stresujúce evakuácie a to, že sme museli dočasne slúžiť na iných miestach, sme zvládli vďaka tomu, akí k nám boli bratia a sestry láskaví. S Debbie sme sa zhodli na tom, že hoci je v Jehovovej organizácii takáto láska bežná, nikdy to nechceme považovať za samozrejmosť. Neskôr sa dokonca aj tieto ťažké časy ukázali ako cenná súčasť nášho školenia.

BLÍZKY VÝCHOD

V roku 2006 sme dostali list zo svetového ústredia, v ktorom sa písalo, že budeme slúžiť na Blízkom východe. Opäť nás čakali nové dobrodružstvá, výzvy, jazyky a kultúry. V tomto politicky a nábožensky napätom prostredí sme sa zase niečo naučili. V zboroch sa nám páčila rôznorodosť jazykov. Videli sme tiež, akí sme jednotní vďaka tomu, že poslúchame pokyny od Jehovovej organizácie. Obdivovali sme bratov a sestry za to, ako odvážne vytrvávajú napriek odporu v rodine, v škole, v práci či od susedov.

V roku 2012 sme sa zúčastnili mimoriadneho zjazdu v Tel Avive v Izraeli. Od Letníc 33 n. l. to bolo prvýkrát, čo sa Jehovov ľud v tej oblasti zhromaždil v takom veľkom počte. Bol to nezabudnuteľný zážitok!

V tých rokoch sme dostali za úlohu navštíviť jednu krajinu, kde je naša činnosť obmedzená. Priniesli sme naše publikácie, boli sme v službe a zúčastnili sme sa na malých zjazdoch. Všade boli po zuby ozbrojení vojaci a kontrolné stanovištia. Ale keď sme okolo nich s tými niekoľkými zvestovateľmi nenápadne prechádzali, cítili sme sa v bezpečí.

SPÄŤ V AFRIKE

V roku 2013 sme dostali úplne inú úlohu – slúžiť v Bételi v Kinshase v Kongu. Je to obrovská krásna krajina, poznačená extrémnou chudobou a ozbrojenými konfliktmi. Najprv sme si povedali: „Afriku poznáme, môžeme ísť.“ Ale stále sme sa mali čo učiť, najmä pokiaľ ide o cestovanie tam, kde nie sú žiadne cesty. Bolo veľa pozitívnych vecí, na ktoré sme sa mohli zamerať. Napríklad na to, ako bratia a sestry s radosťou vytrvávajú napriek ekonomickým ťažkostiam, ako majú radi službu a čo všetko robia, aby mohli byť na zhromaždeniach a zjazdoch. Na vlastné oči sme videli, ako zvestovateľská činnosť napreduje, a to len vďaka Jehovovej podpore. Roky služby celým časom v Kongu v nás zanechali hlbokú stopu a priniesli nám nových priateľov, ktorí sú nám ako rodina.

Koncom roka 2017 sme boli pridelení na ďalšie miesto – do Južnej Afriky. Je tu najväčší Bétel, v akom sme doteraz slúžili, a aj práca, ktorú sme mali robiť, bola pre nás úplne nová. Zase sa bolo čo učiť, ale veľa sme čerpali aj z toho, čo sme sa naučili dovtedy. Ceníme si mnohých bratov a sestry, ktorí verne slúžia Jehovovi už celé desaťročia. A je úžasné vidieť, ako jednotne rodina Bétel spolupracuje napriek tomu, koľko je tu rôznych rás a kultúr. Je očividné, že Jehova požehnáva svojich služobníkov pokojom, keď sa snažia obliekať si novú osobnosť a riadiť sa biblickými zásadami.

Za tie roky sme s Debbie dostali rôzne zaujímavé úlohy, prispôsobovali sme sa rôznym kultúram a učili sa nové jazyky. Nebolo to vždy ľahké, ale cez organizáciu a bratov a sestry sme neustále cítili Jehovovu vernú lásku. (Žalm 144:2) Veríme, že vďaka školeniu v službe celým časom sme sa stali lepšími Jehovovými služobníkmi.

Veľmi si vážim, ako ma rodičia vychovali, ako ma podporuje moja drahá Debbie a aké úžasné príklady máme v našej duchovnej rodine na celom svete. Keď s Debbie premýšľame o budúcnosti, sme rozhodnutí ďalej sa učiť od nášho Vznešeného Učiteľa.