Vďaka Jehovovi sme „kvitli tam, kde sme boli zasadení“

Kassholmovci absolvovali v roku 1979 školu Gileád a v priebehu rokov boli „zasadení“, čiže pridelení na rôzne miesta, ako Irán, Maurícius, Mjanmarsko, Tanzánia, Uganda a Zair. Túto radu počuli práve v Gileáde od svojho inštruktora Jacka Redforda. Veľmi im pomohla, keďže boli „zasadení“, „vykorenení“ a „presadení“ veľakrát. Teraz nám o tom povedia viac.

Najprv nám, prosím, povedzte, ako ste spoznali pravdu.

Mats: Môj otec žil počas druhej svetovej vojny v Poľsku a videl, koľko pokrytectva je v katolíckej cirkvi. Napriek tomu často hovorieval: „Niekde musí byť pravda!“ Po čase som zistil, že to tak je. Zvykol som si kupovať knihy z druhej ruky. Jednou z nich bola modrá kniha Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Ten názov ma hneď upútal a prečítal som si ju za jedinú noc. Ráno som už vedel, že som našiel pravdu!

Od apríla 1972 som si prečítal veľa publikácií Jehovových svedkov a z Biblie som dostal odpovede na svoje otázky. Cítil som sa ako obchodník v Ježišovom podobenstve, ktorý keď našiel jednu drahocennú perlu, predal všetko, čo mal, aby si ju mohol kúpiť. Ja som „predal“ svoje plány ísť na vysokú školu a stať sa lekárom. A to všetko preto, aby som si kúpil „perlu“ pravdy, ktorú som našiel. (Mat. 13:45, 46) Desiateho decembra 1972 som sa dal pokrstiť.

Do roka prijali pravdu aj moji rodičia a mladší brat a dali sa pokrstiť. V júli 1973 som začal slúžiť celým časom. V zbore sme mali jednu duchovne zameranú sestru, ktorá sa mi veľmi páčila. Volala sa Ann-Catrin a bola horlivou priekopníčkou. Zaľúbili sme sa do seba a v roku 1975 sme sa vzali. Nasledujúce štyri roky sme slúžili vo švédskom meste Strömsund. Bolo tam krásne a veľa ľudí chcelo spoznať pravdu z Biblie.

Ann-Catrin: Môj otec spoznal pravdu, keď končil vysokú školu v Štokholme. Mala som vtedy len tri mesiace, ale brával ma na zhromaždenia aj do služby. Mame sa to nepáčilo a snažila sa dokázať, že svedkovia sa mýlia. Ale nepodarilo sa jej to, a tak sa dala po čase pokrstiť aj ona. Ja som sa dala pokrstiť, keď som mala 13, a v 16 som začala s priekopníckou službou. Keď som slúžila v meste Umeå, kde bolo potrebných viac zvestovateľov, vymenovali ma za zvláštnu priekopníčku.

Keď sme sa s Matsom vzali, veľmi sme sa tešili, že sme mohli viacerým ľuďom pomôcť spoznať pravdu. Študovali sme napríklad s jedným mladým dievčaťom, ktoré sa volalo Maivor. Aby mohla slúžiť Jehovovi viac, vzdala sa športovej kariéry a začala priekopníčiť s mojou mladšou sestrou. V roku 1984 absolvovali Gileád a slúžia ako misionárky v Ekvádore.

Ako misionári ste slúžili na rôznych miestach. Čo vám pomáhalo, aby ste „kvitli tam, kde ste boli zasadení“?

Mats: Často sme boli „presadení“ na nové miesta. Ale snažili sme sa zostať „zakorenení“ v Ježišovi. Zo všetkých síl sme sa usilovali byť ako on, najmä v tom, aby sme boli pokorní. (Kol. 2:6, 7) Napríklad sme nečakali, že sa miestni bratia a sestry prispôsobia nám. Naopak, snažili sme sa zistiť, prečo robia veci určitým spôsobom. Chceli sme pochopiť ich kultúru a to, ako premýšľajú. Čím viac sme napodobňovali Ježiša, tým viac sme cítili, že sme ako „strom zasadený pri vodách“, a kvitli sme, nech už to bolo kdekoľvek. (Žalm 1:2, 3)

Ann-Catrin: Na to, aby strom po presadení rástol, potrebuje aj teplé slnečné lúče. Naším „slnkom“ bol vždy Jehova. (Žalm 84:11) Dával nám bratov a sestry a ich láska nás stále hriala. Napríklad v našom malom zbore v Teheráne v Iráne sme zažili pohostinnosť, o akej sa píše v Biblii. Najradšej by sme tam zostali, ale v júli 1980 tam boli Jehovovi svedkovia oficiálne zakázaní a do 48 hodín sme museli opustiť krajinu. Boli sme poslaní do Zairu (dnes Konžská demokratická republika) v Afrike.

Keď som počula, že máme ísť do Afriky, rozplakala som sa. Desilo ma to, čo som počula o hadoch a rôznych tamojších chorobách. Ale naši dobrí priatelia, ktorí tam už dlho slúžili, nám povedali: „Veď ste tam ešte ani neboli! Dajte tomu šancu a uvidíte. Afrika vám prirastie k srdcu.“ A mali pravdu. Bratia a sestry tam majú srdce na dlani. Keď sme zo Zairu museli po šiestich rokoch kvôli zákazu odísť, smiala som sa, lebo som si uvedomila, že sa teraz modlím: „Jehova, prosím, nech môžeme v Afrike zostať.“

Čo krásne vám tie roky služby priniesli?

Mats: Určite by som spomenul krásne priateľstvá s misionármi z rôznych krajín. Okrem toho sme na niektorých miestach mali veľa biblických štúdií. Niekedy sme ich viedli každý až 20! Bola to obrovská radosť. To, na čo nikdy nezabudnem, je tiež láska a pohostinnosť bratov a sestier z Afriky. Keď sme navštevovali zbory v Tanzánii a parkovali našu „spálňu“ – náš Volkswagen Kombi – pri dome bratov a sestier, mnohí nám „dali, koľko mohli, dokonca aj viac“. (2. Kor. 8:3) A zvláštne miesto v našom srdci majú chvíle, keď sme si na konci každého dňa s Ann-Catrin sadli, porozprávali sa o tom, čo sme v ten deň zažili, a ďakovali Jehovovi, že je s nami.

Ann-Catrin: Ja som mala veľkú radosť z toho, že som spoznala bratov a sestry z celého sveta. Naučili sme sa nové jazyky, napríklad francúzštinu, jazyk ganda, perzštinu a swahilčinu a spoznali sme veľa zaujímavých kultúr. Školili sme nových bratov a sestry, našli si veľa dobrých priateľov a spolu s nimi sme slúžili Jehovovi „plece pri pleci“. (Sof. 3:9)

Obdivovali sme aj úžasnú rozmanitosť toho, čo Jehova vytvoril. Vždy, keď sme prijali novú úlohu, brali sme to ako dobrodružnú výpravu, na ktorej je Jehova naším sprievodcom. Vďaka nemu sme zažili to, čo by sme inak nikdy nezažili.

S akými problémami ste sa stretli a čo vám pomáhalo ich zvládať?

Mats: Za tie roky sme dostali rôzne tropické choroby vrátane malárie. A Ann-Catrin musela podstúpiť niekoľko nečakaných operácií. Robili sme si starosti aj o našich starnúcich rodičov. Starali sa o nich hlavne naši súrodenci, za čo sme im veľmi vďační. Robili to s trpezlivosťou, radosťou a láskou. (1. Tim. 5:4) Napriek tomu sme niekedy bojovali s negatívnymi pocitmi, lebo sme si priali robiť pre rodičov viac než len podporovať ich na diaľku.

Ann-Catrin: V roku 1983, keď sme slúžili v Zaire, som dostala choleru. Bola som na tom tak zle, že doktor povedal Matsovi: „Ešte dnes ju vezmite z tejto krajiny preč!“ Na druhý deň sme už sedeli v nákladnom lietadle. Bol to jediný spôsob, ako sa dostať do Švédska.

Mats: Pomysleli sme si, že to je koniec našej misionárskej služby, a horko sme to oplakali. Napriek tomu, že lekár nedával Ann-Catrin veľké šance, dostala sa z toho. A už čoskoro sme sa mohli do Zairu vrátiť, tentoraz do malého swahilského zboru v Lubumbashi.

Ann-Catrin: Počas našej služby v Lubumbashi som otehotnela, ale potratila som. Hoci sme neplánovali založiť si rodinu, stratu nášho dieťatka som niesla mimoriadne ťažko. Ale počas toho smutného obdobia nám Jehova dal nečakaný dar. Mali sme viac biblických štúdií než kedykoľvek predtým. Za menej ako rok sa náš zbor rozrástol z 35 na 70 zvestovateľov. A účasť na zhromaždeniach sa vyšplhala zo 40 na 220. Boli sme stále v službe. Jehova nás žehnal a to ma veľmi utešovalo. No aj tak o našom milovanom bábätku často premýšľame a hovoríme. Už sa nevieme dočkať, až uvidíme, ako Jehova v novom svete úplne zahojí bolesť v našom srdci.

Mats: Neskôr sa Ann-Catrin začala cítiť extrémne vyčerpaná. V tom istom čase mi diagnostikovali rakovinu hrubého čreva v štvrtom štádiu a čakala ma vážna operácia. Teraz sa mám už lepšie a Ann-Catrin slúži Jehovovi, koľko jej zdravie dovolí.

Uvedomili sme si, že nie sme jediní, kto má problémy. Po genocíde v Rwande v roku 1994 sme navštívili veľa bratov a sestier, ktorí boli v utečeneckých táboroch. Videli sme ich vieru, vytrvalosť a pohostinnosť napriek tomu, v akých hrozných podmienkach žili. Naučilo nás to, že Jehova je nám oporou, nech zažívame akékoľvek skúšky. (Žalm 55:22)

Ann-Catrin: Ďalšiu ťažkú situáciu sme zažili v roku 2007, keď sme boli na zasvätení pobočky v Ugande. Po programe sme cestovali s asi 25 misionármi a bételitmi do Nairobi v Keni. Keď sme sa blížili k hraniciam, protiidúci nákladiak zrazu vošiel do nášho pruhu a čelne do nás narazil. Vodič a päť bratov a sestier bolo na mieste mŕtvych. Ďalšia sestra zomrela neskôr v nemocnici. Veľmi túžime týchto našich priateľov opäť vidieť! (Jób 14:13–15)

Zranenia sa mi postupne zahojili. Ale spolu s Matsom a niekoľkými ďalšími, čo s nami cestovali, sme začali trpieť posttraumatickou stresovou poruchou. V noci som sa budila na záchvaty úzkosti a mala som symptómy podobné srdcovému infarktu. Bolo to desivé. Upokojovali nás vrúcne modlitby k Jehovovi a niektoré naše obľúbené biblické verše. Veľmi nám pomohlo aj to, že sme vyhľadali odbornú pomoc. Dnes dokážeme tie príznaky zvládať lepšie a prosíme Jehovu, aby nám pomáhal utešovať tých, ktorí bojujú s niečím podobným.

Keď ste opisovali, s čím všetkým ste sa museli vyrovnávať, povedali ste, že Jehova vás niesol „ako surové vajíčka“. Ako ste to mysleli?

Mats: Toto vyjadrenie pochádza zo swahilského príslovia „Tumebebwa kama mayai mabichi“, čo znamená „Boli sme nosení ako surové vajíčka“. Keď človek nesie surové vajíčka, je opatrný a dáva si pozor, aby ich nerozbil. Presne tak sa o nás staral Jehova. S láskou nás podporoval na všetkých miestach, kde sme boli. Vždy sme mali to, čo sme potrebovali, dokonca aj viac. Jehovovu lásku a podporu sme cítili napríklad z toho, akí empatickí k nám boli bratia z vedúceho zboru.

Ann-Catrin: Rada by som sa zmienila o jednom príklade toho, ako sa o nás Jehova s láskou postaral. Jedného dňa som dostala telefonát, že môj otec vo Švédsku leží na jednotke intenzívnej starostlivosti. Mats práve prekonal maláriu a bol ešte slabý. A navyše sme si nemohli dovoliť kúpiť letenky domov. A tak sme sa rozhodli, že predáme auto. Hneď nato sme dostali ďalšie dva telefonáty. Ten prvý bol od jedných manželov, ktorí počuli o tom, čo sa nám stalo, a chceli nám zaplatiť jeden lístok. Druhý prišiel od jednej staršej sestry, ktorá odkladala peniaze do pokladničky s označením „Pre niekoho, kto to bude potrebovať“. Jehova nám do pár minút prišiel na pomoc! (Hebr. 13:6)

Čo ste sa naučili za tých viac ako 50 rokov služby celým časom?

Ann-Catrin: Ja som sa naučila, že silní sme vtedy, keď sme pokojní a dôverujeme Jehovovi. Keď sa naňho spoliehame, náš boj sa stane jeho bojom. (Iz. 30:15; 2. Kron. 20:15, 17) Všade, kam nás poslal, sme slúžili najlepšie, ako sme vedeli. A on nás za to bohato odmenil. Taký život by sme bez Jehovu nikdy nemali.

Mats: To hlavné, čo som sa naučil, je spoliehať sa na Jehovu, nech sa deje čokoľvek, a všímať si, ako koná v môj prospech. (Žalm 37:5) Nikdy sa nestalo, že by mi nepomohol, tak ako to sľúbil. Vnímame to tak aj teraz, keď slúžime v Bételi v Mjanmarsku.

Dúfame, že mnohí mladí, ktorí chcú slúžiť Jehovovi viac, pocítia tú istú vernú lásku, akú prejavoval nám. Sme presvedčení, že to tak bude, ak dovolia Jehovovi, aby im pomohol naplno rozkvitnúť, kdekoľvek ich zasadí.