Opustiť organizovaný zločin — „Bol som jakuzom“
„OTECKO, keď sa vrátiš domov, pôjdeme spolu na zhromaždenie. Sľúbiš mi to, však?“ Tento list som dostal od svojej mladšej dcéry, keď som bol tretí raz vo väzení. Spolu s mojou manželkou pravidelne navštevovala zhromaždenia Jehovových svedkov. Keďže listy od rodiny sa mi stali jediným zdrojom útechy, sľúbil som jej, že splním jej prianie.
‚Prečo žijem zločineckým spôsobom života, ktorý ma oddeľuje od rodiny?‘ pomyslel som si. Spomenul som si na časy, keď som bol veľmi mladý. Otec mi zomrel, keď som mal iba 18 mesiacov, a tak ani neviem, ako vyzeral. Moja matka sa potom ešte dvakrát vydala. Tieto okolnosti v našej rodine ma veľmi nepriaznivo ovplyvnili a ako stredoškolák som sa začal stretávať s výtržníkmi. Stal sa zo mňa násilník, ktorý sa mimo školy často zaplietal do bitiek. Keď som bol v druhom ročníku strednej školy, zorganizoval som skupinu študentov do bitky proti inej skupine. To viedlo k tomu, že som bol zatknutý a poslaný na krátky čas do nápravnovýchovného ústavu.
Podobal som sa guľôčke, ktorá sa kotúľa dole po šikmej ploche života plného násilia. Čoskoro som zorganizoval bandu delikventov a často som sa ponevieral okolo sídla jednej skupiny jakuzov. Keď som mal 18 rokov, stal som sa právoplatným členom tejto skupiny. Keď som mal 20 rokov, bol som zatknutý za rôzne násilné činy a bol som odsúdený na tri roky väzenia. Najprv som bol uväznený vo väznici pre mladistvých v Nare, ale moje správanie sa nezlepšovalo. Preto ma poslali do inej väznice, do väznice pre dospelých. Ale bol som stále horší, a tak som nakoniec skončil vo väznici pre zatvrdilých zločincov v Kjóte.
‚Prečo sa stále dopúšťam takýchto zločinov?‘ kládol som si otázku. Keď sa pozerám späť, uvedomujem si, že na vine bolo moje nerozumné uvažovanie. Považoval som také správanie za chlapské, videl som v ňom dôkaz svojej mužnosti. Keď som bol ako 25-ročný prepustený z väzenia, moji spoločníci z gangu ku mne vzhliadali ako k významnej osobnosti. Teraz som mal voľnú cestu, aby som mohol stúpať hore po rebríčku kariéry vo svete zločinu.
Reakcie mojej rodiny
Asi v tom čase som sa oženil a čoskoro sa nám narodili dve dcéry. No napriek tomu sa môj spôsob života nezmenil. Naďalej som bol raz doma, raz na polícii — bil som ľudí a vydieral som ich. Každý incident mi pomohol získať si väčšiu úctu ostatných členov gangu a dôveru bossa. Nakoniec sa môj starší „brat“ jakuza prepracoval do vedúceho postavenia a stal sa bossom. Bol som hrdý, že som sa stal mužom číslo dva.
‚Čo si o mojom spôsobe života myslí moja žena a moje dcéry?‘ uvažoval som. Museli sa hanbiť za to, že ich manžel a otec je zločinec. Mal som 30 rokov, keď ma opäť zavreli a potom ešte raz, keď som mal 32 rokov. Tentoraz však bolo odpykávanie trojročného trestu pre mňa skutočne ťažké. Moje dcéry ma nesmeli navštevovať. Veľmi mi chýbalo, že som sa nemohol s nimi porozprávať a že som ich nemohol objať.
Približne v čase, keď som si začínal odpykávať tento posledný trest, začala moja manželka študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Deň čo deň mi písala o pravde, o ktorej sa učila. ‚Čo to je tá pravda, o ktorej mi manželka stále hovorí?‘ pýtal som sa. Prečítal som si vo väzení celú Bibliu. Uvažoval som o tom, čo mi manželka hovorila o akejsi nádeji do budúcnosti a o Božom predsavzatí.
Nádej, že ľudia budú môcť žiť navždy v pozemskom raji, sa mi páčila, pretože smrť mi naháňala hrôzu. Vždy som si myslel: ‚Ak zomrieš, potom si prehral.‘ Keď sa obzerám späť, uvedomujem si, že to bol strach zo smrti, ktorý ma poháňal ubližovať druhým, skôr ako by mohli oni ublížiť mne. Manželkine listy mi pomohli tiež pochopiť, aký nezmyselný je môj cieľ stúpať hore po rebríčku sveta gangu.
Napriek tomu som nebol podnietený študovať pravdu. Moja manželka sa oddala Jehovovi a stala sa pokrsteným Jehovovým svedkom. Hoci som v liste súhlasil, že pôjdem na ich zhromaždenie, neuvažoval som o tom, že by som sa stal Jehovovým svedkom. Mal som pocit, akoby sa moja manželka a moje dcéry odo mňa veľmi vzdialili a nezobrali ma so sebou.
Prepustenie z väzenia
Nakoniec nastal deň, keď som mal byť prepustený na slobodu. Pri bráne väznice v Nagoji sa zhromaždilo mnoho gangstrov, aby ma privítali. No ja som vo veľkom zástupe ľudí hľadal iba svoju manželku a dcéry. Keď som zbadal svoje dcéry, ktoré za tri roky a šesť mesiacov značne podrástli, dojalo ma to k slzám.
Dva dni po návrate domov som dodržal slovo, ktoré som dal dcére, a navštívil som zhromaždenie Jehovových svedkov. Bol som prekvapený radostným postojom všetkých prítomných. Svedkovia ma vrúcne privítali, ale ja som mal pocit, že tam nepatrím. Keď som sa neskôr dozvedel, že ľudia, ktorí ma zdravili, vedeli o tom, že som zločinec, bol som úplne zmätený. No cítil som vrúcnu atmosféru a prednesený biblický prejav sa mi páčil. Bol o ľuďoch, ktorí budú žiť navždy v pozemskom raji.
Myšlienka, že moja manželka a moje dcéry prežijú do raja, ale ja budem zničený, ma veľmi znepokojovala. Vážne som začal premýšľať o tom, čo by som mal urobiť, aby som mohol večne žiť spolu so svojou rodinou. Začal som uvažovať o tom, že zanechám život gangstra, a tak som začal študovať Bibliu.
Prestávam žiť zločineckým spôsobom života
Prestal som chodiť na schôdzky gangu a prestal som sa stýkať s jakuzami. Nebolo ľahké zmeniť spôsob uvažovania. Prevážal som sa vo veľkom zahraničnom aute iba preto, že mi to robilo dobre — z čisto sebeckých dôvodov. Trvalo mi tri roky, kým som toto auto vymenil za nenápadný model. Mal som tiež sklon ísť vždy cestou najmenšieho odporu. Ale keď som spoznal pravdu, pochopil som, že sa musím zmeniť. No ako sa píše v Jeremiášovi 17:9, „srdce je zradnejšie ako čokoľvek iné a je na zúfanie“. Vedel som povedať, čo je správne, ale mal som veľké ťažkosti uplatniť to, čo som sa učil. Problémy, pred ktorými som stál, sa mi zdali ako vysoké vrchy. Trápilo ma to a mnohokrát som premýšľal o tom, že prestanem študovať a vzdám sa myšlienky stať sa Jehovovým svedkom.
Potom muž, ktorý so mnou viedol biblické štúdium, pozval cestujúceho dozorcu, ktorý vyšiel z podobného prostredia ako ja, aby predniesol v našom zbore verejnú prednášku. Pricestoval k nám do Suzuky až z Akity, ktorá je vzdialená viac ako 600 kilometrov, aby ma povzbudil. Po tejto návšteve mi vždy, keď som sa cítil vyčerpaný a uvažoval som o tom, že sa vzdám, prišiel od neho list s otázkou, či naďalej verne kráčam po ceste Pána.
Vytrvalo som sa modlil k Jehovovi, aby mi pomohol úplne pretrhnúť všetky zväzky s jakuzami. Veril som, že Jehova odpovie na moje modlitby. V apríli 1987 sa mi konečne podarilo opustiť organizáciu jakuzov. Keďže moje podnikanie si vyžadovalo, aby som každý mesiac cestoval preč od rodiny do zámoria, zmenil som zamestnanie a začal som pracovať ako vrátnik. Tak som mával odpoludnia voľno, ktoré som mohol venovať duchovným činnostiam. Prvýkrát v živote som dostal výplatné vrecko. Bolo ľahké, ale cítil som sa veľmi šťastný.
Keď som bol druhým mužom v organizácii jakuzov, bol som na tom materiálne dobre, ale teraz mám duchovné bohatstvo, ktoré nepominie. Poznám Jehovu. Poznám jeho predsavzatie. Mám svoje životné zásady. Mám skutočných priateľov, ktorí sa o mňa zaujímajú. Vo svete jakuzov gangstri síce sú navonok starostliví, ale nepoznal som žiadneho jakuzu, naozaj ani jediného, ktorý by bol ochotný obetovať sa za iných.
V auguste roku 1988 som symbolizoval oddanosť Jehovovi krstom vo vode a počnúc ďalším mesiacom som začal venovať najmenej 60 hodín mesačne oznamovaniu dobrého posolstva, ktoré tak zmenilo môj život. Od marca 1989 som začal slúžiť ako služobník celým časom a teraz som dostal výsadu slúžiť v zbore ako služobný pomocník.
Podarilo sa mi zbaviť väčšiny následkov mojej minulosti jakuzu. No jedna „pamiatka“ mi zostala. Je to tetovanie na tele, ktoré mne, mojej rodine a ďalším ľuďom pripomína, že v minulosti som bol jakuzom. Raz sa najstaršia dcéra vrátila domov zo školy s plačom, že už nikdy viac nechce ísť do školy, pretože jej priateľky povedali, že som jakuza a mám na sebe tetovanie. V otvorenom rozhovore sa mi podarilo celú záležitosť dcéram vysvetliť a nakoniec to pochopili. Teším sa na deň, keď bude na zemi raj a moje telo sa stane „sviežejším ako za mlada“. Potom bude moje tetovanie a moje spomienky na 20 rokov života jakuzu patriť minulosti. (Jób 33:25; Zjavenie 21:4) — Rozprával Jasuo Kataoka.
[Obrázok na strane 11]
Dychtivo očakávam deň, keď zmizne moje tetovanie
[Obrázok na strane 13]
Pri sále Kráľovstva spolu s rodinou