Radosť v Jehovovi napriek skúškam

ROZPRÁVA GEORGE SCIPIO

V decembri 1945 som ležal v nemocničnej izbe a okrem rúk a chodidiel som bol celkom ochrnutý. Myslel som si, že môj stav je dočasný, ale ostatní pochybovali, že budem ešte vôbec niekedy chodiť. Aká to bola skúška pre aktívneho 17-ročného človeka! Odmietol som prijať také predpovede. Mal som toľko plánov, medzi nimi aj cestu do Anglicka s mojím zamestnávateľom plánovanú na nasledujúci rok.

BOL som obeťou epidémie detskej obrny, ktorá zachvátila náš ostrovný domov Svätú Helenu. Jedenásť ľudí pri nej zomrelo a značné množstvo zostalo invalidných. Kým som ležal v posteli, mal som mnoho času na uvažovanie o svojom krátkom živote a o budúcnosti. Ako som tak premýšľal, uvedomil som si, že napriek trápeniu mám dôvod na radosť.

Skromný začiatok

V roku 1933, keď som mal päť rokov, dostal môj otec, ktorý bol policajtom a tiež diakonom v baptistickej cirkvi, niekoľko viazaných kníh od dvoch Jehovových svedkov. Boli to evanjelisti celým časom čiže priekopníci, ktorí na krátky čas navštívili ostrov.

Jedna z kníh sa volala Harfa Božia. Otec ju používal pri štúdiu Biblie s rodinou a s niekoľkými záujemcami. Bola to látka plná hlbokých myšlienok a chápal som z nej len veľmi málo. Ale pamätám sa, ako som si vo svojej Biblii vyznačoval každý text, o ktorom sme hovorili. Otec si čoskoro uvedomil, že to, čo študujeme, je pravda, a že sa to odlišuje od toho, čo káže v baptistickom kostole. Začal o tom rozprávať ďalším ľuďom a z kazateľnice začal kázať, že Trojica, pekelný oheň a nesmrteľná duša nejestvujú. V kostole to spôsobilo ozajstný rozruch.

V snahe vyriešiť tento problém bolo napokon zvolané cirkevné zhromaždenie. Bola položená otázka: „Kto je za baptistov?“ Väčšina. Druhá otázka znela: „Kto je za Jehovu?“ Asi 10 alebo 12 ľudí. Tých požiadali, aby opustili kostol.

To bol skromný začiatok nového náboženstva na Svätej Helene. Otec nadviazal kontakt s ústredím spoločnosti Watch Tower v Spojených štátoch a požiadal o prehrávací prístroj, aby mohol verejnosti prehrávať biblické prednášky. Dostal odpoveď, že tento prístroj je príliš veľký, než aby mohol byť poslaný na Svätú Helenu. Poslali mu menší gramofón a bratia neskôr objednali ďalšie dva. Chodili s nimi pešo aj na oslovi po ostrove a prinášali ľuďom posolstvo.

Ako sa rozširovalo posolstvo, tak sa šíril aj odpor. Deti v škole, kam som chodil, si pospevovali: „Poďte von, poďte von, Tommy Scipio a jeho gramofón!“ Pre mňa ako školáka, ktorý sa chcel zapáčiť svojim vrstovníkom, to bola ťažká skúška. Čo mi pomáhalo vytrvávať?

Naša veľká rodina — bolo nás šesť detí — mávala pravidelné rodinné biblické štúdium. Bibliu sme si spolu čítali aj každé ráno pred raňajkami. Našej rodine to nepochybne veľmi pomohlo, aby mohla po celé tie roky verne vytrvávať v pravde. Pokiaľ ide o mňa, lásku k Biblii som nadobudol v ranom veku a roky si zachovávam zvyk pravidelne čítať Bibliu. (Žalm 1:1–3) V čase, keď som ako 14-ročný skončil školu, bol som upevnený v pravde a v srdci som mal bázeň pred Jehovom. To mi umožňovalo radovať sa v Jehovovi napriek týmto skúškam.

Ďalšie skúšky a ďalšia radosť

Ako som tak ležal na lôžku a uvažoval o tých raných rokoch a o svojich vyhliadkach do budúcnosti, vďaka štúdiu Biblie som vedel, že táto choroba nie je nejakou skúškou alebo trestom od Boha. (Jakub 1:12, 13) Ale obrna bola i tak bolestnou skúškou a jej následky mi mali zostať na celý život.

Len čo som sa uzdravil, musel som sa opäť učiť chodiť. Mal som vyradené aj niektoré svaly rúk. Nedokážem spočítať, koľkokrát som každý deň spadol. S vrúcnou modlitbou a nepretržitým úsilím som do roku 1947 predsa len bol schopný chodiť za pomoci palice.

V tom čase som sa zaľúbil do mladej ženy Doris, s ktorou nás spájalo náboženské presvedčenie. Boli sme príliš mladí na to, aby sme uvažovali o manželstve, ale pre mňa to bola motivácia robiť ďalší pokrok v chôdzi. Dal som aj výpoveď zo zamestnania, lebo môj plat nestačil na to, aby som sa mohol oženiť, a zriadil som si zubné laboratórium, ktoré fungovalo ďalšie dva roky. Zobrali sme sa v roku 1950. Dovtedy som zarobil dosť peňazí, aby som si mohol kúpiť malé auto. Teraz som mohol voziť bratov na zhromaždenia a do zvestovateľskej služby.

Teokratické pokroky na ostrove

V roku 1951 nám Spoločnosť prvýkrát poslala svojho zástupcu. Bol to Jacobus van Staden, mladý muž z Južnej Afriky. Práve sme sa nasťahovali do priestranného domu, a tak sme ho ubytovali na celý rok. Keďže som pracoval ako súkromník, mohli sme spolu v kazateľskej práci stráviť veľa času a dostal som od neho mnoho cenného školenia.

Jacobus, alebo pre nás Koos, zorganizoval pravidelné zborové zhromaždenia, na ktorých sme sa všetci radi zúčastňovali. Mali sme problém s dopravou, lebo na všetkých záujemcov boli len dve autá. Terén je nerovný a kopcovitý a v tom čase bolo na ostrove málo dobrých ciest. Zaistiť, aby sa všetci dostali na zhromaždenie, bolo teda dosť náročnou úlohou. Niektorí vyšli z domu pešo zavčas rána. Troch som na určitý úsek cesty vzal do svojho malého auta. Potom vystúpili a ďalej išli pešo. Otočil som sa a určitú vzdialenosť som zviezol ďalších troch, ktorých som potom vysadil, a vrátil som sa späť. Napokon sa takto dostali na zhromaždenie všetci. Po zhromaždení sme dodržali rovnaký postup, aby sa všetci dostali domov.

Koos nás tiež učil, ako máme predkladať účinné ponuky pri dverách. Mali sme veľa dobrých skúseností a aj niekoľko menej dobrých. Ale radosť, ktorú sme mali vo zvestovateľskej službe, prevýšila všetky trápenia spôsobené odporcami našej kazateľskej činnosti. V jedno dopoludnie som spolupracoval s Koosom. Keď sme sa priblížili k dverám, počuli sme zvnútra hlas. Nejaký muž nahlas čítal Bibliu. Jasne sme počuli známe slová z 2. kapitoly Izaiáša. Zaklopali sme, keď sa dostal k 4. veršu. Priateľský starý muž nás pozval dnu a citát z Izaiáša 2:4 sme použili, aby sme mu oznámili dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Zaviedli sme s ním biblické štúdium, hoci býval na veľmi neprístupnom mieste. Museli sme ísť dolu kopcom, po kameňoch prejsť cez potok, vyjsť na druhý kopec a potom zísť do jeho domu. Ale stálo to za to. Tento mierny starý muž prijal pravdu a bol pokrstený. Aby sa dostal na zhromaždenia, chodieval pešo o dvoch paliciach na miesto, odkiaľ som ho mohol zvyšok cesty zobrať autom. Neskôr zomrel ako verný svedok.

Nášmu dielu odporoval policajný komisár a opakovane sa Koosovi vyhrážal, že ho dá deportovať. Raz mesačne volal Koosa na výsluch. Pretože mu Koos vždy odpovedal priamo z Biblie, jeho postoj bol čoraz nepriateľskejší. Zakaždým Koosovi prikazoval, že musí prestať kázať, ale vždy mu bolo vydané svedectvo. Neprestal odporovať dielu, i keď Koos zo Svätej Heleny odišiel. Nato komisár, vysoký statný muž, náhle ochorel a veľmi schudol. Lekári nemohli zistiť, čo mu je. Preto opustil ostrov.

Krst a stály vzrast

Keď bol Koos na ostrove tri mesiace, zdalo sa mu, že je vhodné uskutočniť krst. Problémom bolo nájsť vhodný bazén. Rozhodli sme sa vykopať veľkú jamu, vybetónovať ju a naplniť ju vodou. V noci pred krstom pršalo a nasledujúce ráno sme sa potešili, keď sme zistili, že jama je až po okraj plná vody.

V to nedeľné ráno predniesol Koos prejav ku krstu. Keď záujemcov o krst požiadal, aby vstali, postavilo sa 26 z nás, aby sme odpovedali na zvyčajné otázky. Mali sme výsadu byť prvými svedkami pokrstenými na tomto ostrove. Bol to najšťastnejší deň môjho života, lebo som si stále robil starosti, že Armagedon príde prv, než budem pokrstený.

Napokon boli vytvorené dva zbory, jeden v Levelwoode a jeden v Jamestowne. Každý týždeň cestovali traja alebo štyria z nás 13 kilometrov do jedného zboru viesť v sobotu večer teokratickú školu kazateľskej služby a služobné zhromaždenie. Po zvestovateľskej službe v nedeľu dopoludnia sme sa vracali a poobede a večer sme mali tie isté zhromaždenia, ako aj štúdium Strážnej veže vo vlastnom zbore. Tak boli naše víkendy naplnené radostnou teokratickou činnosťou. Túžil som kázať celým časom, ale mal som rodinu, o ktorú som sa musel starať. A tak som sa v roku 1952 vrátil do štátnych služieb ako dentista v nemocnici.

Od roku 1955 začali náš ostrov každý rok navštevovať cestujúci zástupcovia Spoločnosti, cestujúci dozorcovia, a počas svojich návštev bývali niekoľko dní v mojom dome. Na našu rodinu mali ich návštevy pozitívny vplyv. Približne v tom čase som mal aj výsadu podieľať sa na verejnom premietaní troch filmov Spoločnosti na našom ostrove.

Vzrušujúci zjazd Božská vôľa

V roku 1958 som opäť odišiel zo štátnych služieb, aby som sa mohol zúčastniť medzinárodného zjazdu Božská vôľa v New Yorku. Tento zjazd bol medzníkom v mojom živote — bol príležitosťou, ktorá mi poskytla mnoho dôvodov radovať sa v Jehovovi. Pretože na ostrov nepremávala pravidelná doprava, boli sme preč z domu päť a pol mesiaca. Zjazd trval osem dní a programy boli od deviatej rána do deviatej večer. Ale nebol som unavený a tešil som sa na každý deň. Dostal som výsadu predniesť dvojminútovú správu za ostrov Svätá Helena. Osloviť veľké zástupy ľudí zhromaždených na Yankee štadióne a na štadióne Polo Grounds bolo psychicky vyčerpávajúcim zážitkom.

Tento zjazd posilnil moje rozhodnutie slúžiť ako priekopník. Zvlášť povzbudzujúca bola verejná prednáška „Božie Kráľovstvo panuje — je koniec sveta blízko?“ Po zjazde sme navštívili ústredie Spoločnosti v Brooklyne a prezreli sme si tlačiareň. Rozprával som sa s bratom Knorrom, vtedajším prezidentom spoločnosti Watch Tower, o pokroku diela na Svätej Helene. Povedal, že túži tento ostrov jedného dňa navštíviť. Späť sme si priniesli magnetofónové nahrávky všetkých prednášok, ako aj mnoho filmov zo zjazdu, aby sme sa mohli podeliť o zážitky s rodinou a priateľmi.

Cieľ služby celým časom dosiahnutý

Po návrate mi bolo opäť ponúknuté predchádzajúce miesto, pretože na ostrove nebol žiaden zubný lekár. Vysvetlil som však, že zamýšľam vstúpiť do služby celým časom. Po zdĺhavom dohodovaní bolo odsúhlasené, že môžem pracovať tri dni v týždni, ale s platom vyšším, ako keď som pracoval šesť dní v týždni. Dokázala sa pravdivosť Ježišových slov: „Preto stále hľadajte najprv kráľovstvo a Jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané.“ (Matúš 6:33) Chodiť po kopcovitom teréne ostrova na mojich oslabených nohách nebolo pre mňa vždy ľahké. No i tak som slúžil ako priekopník celých 14 rokov a pomohol som mnohým ďalším ostrovanom spoznať pravdu — čo je iste dôvod na veľkú radosť.

V roku 1961 ma chcela vláda bezplatne poslať na dvojročné školenie na ostrovy Fidži, aby som sa mohol stať úplne kvalifikovaným dentistom. Ponúkli mi dokonca, že tam so mnou pošlú aj moju rodinu. Bola to lákavá ponuka, ale po vážnej úvahe som ju odmietol. Nechcel som na taký dlhý čas opustiť bratov a vzdať sa výsady slúžiť spolu s nimi. Najviac sa rozčúlil nadriadený úradník zdravotníctva, ktorý túto cestu organizoval. Povedal: „Aj keď si myslíte, že koniec je tak blízko, ešte si môžete užiť peniaze, ktoré medzitým zarobíte.“ Ale ja som zostal pevný.

Nasledujúci rok som bol pozvaný do Južnej Afriky, aby som sa zúčastnil školy služby Kráľovstva, mesačného kurzu pre dozorcov zboru. Dostali sme cenné školenie, ktoré nám pomohlo účinnejšie sa starať o pridelené úlohy v zbore. Po tejto škole som dostal ďalšie školenie pri spolupráci s cestujúcim dozorcom. Potom som vyše desať rokov slúžil dvom zborom na Svätej Helene ako zástupca krajského dozorcu. Časom boli k dispozícii ďalší spôsobilí bratia, a tak sme sa v tejto úlohe striedali.

Medzičasom sme sa presťahovali z Jamestownu do Levelwoodu, kde bola väčšia potreba zvestovateľov, a zostali sme tam celých desať rokov. V tom čase som sa vôbec nešetril — priekopnícka služba, tri dni v týždni práca pre vládu a k tomu vedenie malého obchodu s potravinami. Navyše som sa venoval zborovým záležitostiam a spolu s manželkou sme sa starali o štyri dospievajúce deti. Aby som to nejako vyriešil, zanechal som trojdňové zamestnanie, predal som obchod a celú rodinu som vzal na trojmesačné prázdniny do Kapského Mesta v Južnej Afrike. Potom sme sa na rok presťahovali na ostrov Ascension. V priebehu toho času sme mnohým pomohli získať presné poznanie biblickej pravdy.

Po návrate na Svätú Helenu sme sa presťahovali späť do Jamestownu. Opravili sme dom spojený so sálou Kráľovstva. Aby sme sa o seba postarali po hmotnej stránke, so synom Johnom sme spravili z nákladného auta značky Ford zmrzlinárske auto a ďalších päť rokov sme predávali zmrzlinu. Krátko po začatí podnikania som mal s týmto autom nehodu. Prevrhlo sa a zovrelo mi nohy. Následkom toho mi pod kolenami znecitliveli nervy a trvalo tri mesiace, kým som sa zotavil.

Bohaté požehnania — minulé a budúce

Za tie roky sme mali mnoho požehnaní — ďalšie dôvody na radosť. Jedným z nich bola v roku 1985 cesta do Južnej Afriky na celoštátny zjazd a na návštevu nového domova Bétel, ktorý sa vtedy ešte len staval. Ďalším požehnaním bolo, že sme so synom Johnom mohli mať skromný podiel na výstavbe krásnej zjazdovej sály neďaleko Jamestownu. Sme tiež šťastní, že traja synovia slúžia ako starší a jeden vnuk slúži v Bételi v Južnej Afrike. A rozhodne sme zožali veľa radosti a uspokojenia z toho, že sme pomáhali mnohým ľuďom získať presné poznanie Biblie.

Pole pre našu službu je obmedzené; je to len okolo 5000 ľudí. Jednako opakované prepracovávanie toho istého obvodu prináša vynikajúce výsledky. Veľmi málo ľudí sa k nám správa hrubo. Svätá Helena je známa svojou prívetivosťou a ľudia vás pozdravia, kamkoľvek idete — či idete pešo po ceste, alebo šoférujete. Mám takú skúsenosť, že čím lepšie spoznáte ľudí, tým je ľahšie vydávať im svedectvo. Teraz máme 150 zvestovateľov, hoci mnohí sa odsťahovali za more.

Keďže naše deti vyrástli a odsťahovali sa, my s manželkou sme po 48 rokoch manželstva opäť sami. Jej lojálna láska a podpora mi po celé tie roky pomáhali napriek skúškam ďalej slúžiť Jehovovi s radosťou. Telesné sily nám ubúdajú, ale naša duchovná sila sa každý deň obnovuje. (2. Korinťanom 4:16) Spolu s rodinou a priateľmi sa teším na úžasnú budúcnosť, keď budem mať ešte lepšie zdravie, ako som mal v 17 rokoch. Mojím najvrúcnejším želaním je zažiť dokonalosť v každom ohľade a predovšetkým navždy slúžiť nášmu milujúcemu a starostlivému Bohu, Jehovovi, a jeho vládnucemu Kráľovi, Ježišovi Kristovi. — Nehemiáš 8:10.

[Obrázok na strane 26]

George Scipio a jeho traja synovia, ktorí slúžia ako starší

[Obrázok na strane 29]

George Scipio s manželkou Doris