Mám nádej, ktorá ma posilňuje

ROZPRÁVA TAŤANA VILEJSKÁ

Naša šťastná rodina sa rozpadla, keď bola v našom byte matka ubitá na smrť. O štyri mesiace otec spáchal samovraždu. Potom sa mi už viac nechcelo žiť. Prečo som teda ešte tu a rozprávam o tom? Dovoľte mi, aby som to vysvetlila.

DONECK na východnej Ukrajine je mesto taviacich pecí a uhoľných baní. Vyše milióna obyvateľov tohto mesta hovorí po rusky, sú usilovní a priateľskí. Niektorí z nich veria v astrológiu a špiritizmus a mnohí čítajú horoskopy, aby sa dozvedeli o svojej budúcnosti. Ďalší sa obracajú na čarodejníkov alebo koldunov, ako sú známi v ruštine. Niektorí z týchto ľudí sa snažia skontaktovať s mŕtvymi v nádeji, že nájdu úľavu v chorobe, alebo to robia len pre zábavu.

Otec bol obuvník. Hoci o sebe tvrdil, že je ateista, tušil, že na zem nás niekto dal. Hovorieval: „Sme len hostia na tejto planéte.“ Matka chodievala do kostola vždy na Veľkú noc, lebo ako hovorila: „Ak je Boh, ak naozaj existuje, mali by sme tam chodiť.“ Narodila som sa v máji 1963. Moja staršia sestra Ľubov a mladší brat Oleksandr dotvárali našu šťastnú rodinu.

„Biela mágia je dobrá“

Petro,a vzdialený príbuzný, mal pri práci v uhoľnej bani nehodu a utrpel poranenia hlavy, čo si vyžadovalo liečbu na špecializovanej klinike. V obave o svoje zdravie sa radil s koldunom. Čarodejník sprostredkoval Petrovi kontakt s duchovnou ríšou. Hoci mu jeho manželka a moji rodičia povedali, že čarodejníctvo je absurdné, mal pocit, že on to vie lepšie. „Ja praktizujem bielu mágiu,“ tvrdil. „Čierna mágia je zlá, ale biela mágia je dobrá.“

Petro tvrdil, že má schopnosť, ktorá mu umožňuje predpovedať budúcnosť a chrániť ľudí pred ujmou. Napriek tomu ho opustila manželka. Petro k nám preto chodieval a niekedy u nás zostal celé týždne. Na našu rodinu mal hrozný vplyv. V každom prípade sa matka a otec začali veľmi hádať. Nakoniec sa odlúčili a rozviedli. My deti sme sa s matkou presťahovali do iného bytu a Petro — jej pokrvný príbuzný — sa presťahoval s nami.

Ľubov sa vydala a presťahovala sa so svojím manželom do Ugandy v Afrike. V októbri 1984 išiel Oleksandr na dovolenku a ja som na týždeň odcestovala do mesta Horlivka. Keď som odchádzala z domu, s matkou sme sa len zbežne rozlúčili. Ako by som si priala, keby som jej vtedy bola povedala viac alebo keby som bola zostala doma! Matku som totiž už viac živú nevidela.

„Tvoja drahá matka je mŕtva“

Keď som sa vrátila z Horlivky, byt bol zamknutý a na dverách visel oznam polície zakazujúci vstup. Prebehol mi mráz po chrbte. Išla som k susedom. Oľha bola príliš rozrušená na to, aby sa o tom zhovárala. Jej manžel Volodymir láskavo povedal: „Taňa, stalo sa niečo hrozné. Tvoja drahá matka je mŕtva. Petro ju zabil. Potom prišiel k nám do bytu, zatelefonoval na políciu a udal sa.“

Polícia potvrdila tie strašné správy a dala mi kľúče od nášho bytu. Bola som naplnená nenávisťou voči Petrovi. V zúrivosti som schmatla väčšinu jeho vecí — spolu s knihami o mágii — hodila som ich do deky a odniesla na blízke pole, kde som ich spálila.

Oleksandr sa o tom dopočul a rovnako pociťoval k Petrovi nenávisť. Potom bol Oleksandr povolaný do armády a odišiel. Otec sa prisťahoval ku mne do bytu, Ľubov sa vrátila z Ugandy a nakrátko zostala s nami. Z času na čas sme mali nejaký dôvod vnímať, že nás obťažujú zlé duchovné sily. Okrem toho otec mal strašidelné sny. Cítil sa vinný za matkinu smrť. „Keby som len bol zostal s ňou,“ hovorieval, „bola by ešte nažive.“ Onedlho otec upadol do hlbokej depresie. Štyri mesiace po matkinej smrti spáchal samovraždu.

Po otcovom pohrebe sa Oleksandr vrátil k armáde a Ľubov do Ugandy. Chcela som začať nový život štúdiom na Makijivskom inštitúte stavebného inžinierstva, ktorý bol od domu len 30 minút cesty. Byt som vymaľovala a zrenovovala s nádejou, že aspoň niektoré spomienky vytriem z mysle. No stále som mala nejaký dôvod na podozrenie z obťažovania démonmi.

„Ó, Bože, ak naozaj existuješ“

Oleksandr skončil vojenskú službu a vrátil sa domov. Ale začali sme sa spolu hádať. Oženil sa a ja som sa na niekoľko mesiacov odsťahovala do Rostova, ruského mesta na pobreží Azovského mora asi 170 kilometrov od domova. Napokon som sa rozhodla, že sa zbavím všetkého, čo tu po Petrovi zostalo.

Dostala som sa do takej depresie, že som tiež chcela spáchať samovraždu. Ale v ušiach mi zneli matkine slová: „Ak je Boh, ak naozaj existuje.“ Raz v noci som sa po prvý raz modlila. „Ó, Bože,“ prosila som, „ak naozaj existuješ, daj mi, prosím, spoznať, aký je zmysel života.“ O niekoľko dní som dostala od Ľubov list, ktorým ma pozývala na návštevu k sebe do Ugandy. Preto som svoje plány na samovraždu oddialila.

Prekvapenia v Ugande

Na zemi môže byť len málo miest takých odlišných od Ukrajiny ako Uganda. Lietadlo pristálo v Entebbe v marci 1989. Po výstupe z lietadla som vstúpila do „pece“. Nikdy som takú horúčavu nezažila! To nebolo nič prekvapujúce, lebo to bola moja prvá cesta za hranice Sovietskeho zväzu. Ľudia rozprávali po anglicky, jazykom, ktorému som nerozumela.

Nasadla som do taxíka na 45-minútovú jazdu do Kampaly. Krajina sa natoľko líšila od tej, na ktorú som bola zvyknutá, že sa mi zdalo, akoby som bola na inej planéte! Ale ten usmievavý taxikár bol stelesnená dobrota a nakoniec našiel dom Ľubov a jej manžela Josepha. Aká to bola úľava!

Ľubov študovala Bibliu s Jehovovými svedkami. Nikdy som o nich nepočula, ale Ľubov ma o nich zanietene informovala. Chodila za mnou po dome a rozprávala mi všetko, čo sa naučila, Prvou knihou Mojžišovou začínajúc a Zjavením končiac. Verte mi, bolo to neznesiteľné!

Jedného dňa prišli na návštevu svedkovia, ktorí študovali s Ľubov. Jedna z nich bola Marianne. Nesnažila sa mi hneď kázať, keďže som aj tak v tom čase veľmi angličtine nerozumela. No jej vrúcne, priateľské oči mi napovedali, že je to úprimný a šťastný človek. Ukázala mi obrázok raja v brožúre „Hľa, robím všetky veci nové“. „Len sa pozri na tú ženu,“ vyzvala ma. „To si ty a tá druhá žena som ja. Sme spolu v raji so všetkými týmito ľuďmi. Či to nie je nádherné?“

Zdalo sa, že aj ďalší svedkovia z Kampaly sa striedajú na návštevách u Ľubov a Josepha. Boli natoľko priateľskí, že som ich podozrievala zo snahy urobiť na mňa len dojem. O niekoľko týždňov som navštívila prvé zhromaždenie, ktoré bolo pripomienkou Pánovej večere. (Lukáš 22:19) Hoci som nerozumela, čo sa tam hovorilo, znova na mňa zapôsobilo to, akí boli títo ľudia priateľskí.

‚Čítaj ju od začiatku do konca‘

Marianne mi dala ruskú Bibliu — prvú, ktorú som vôbec mala. „Čítaj Bibliu od začiatku do konca,“ úpenlivo prosila. „Aj keď všetkému nerozumieš, len ju čítaj!“

Mariannin dar na mňa hlboko zapôsobil a rozhodla som sa, že poslúchnem jej radu. ‚Veď,‘ pomyslela som si, ‚načo by mi bola Biblia, keby som si ju nemala prečítať?‘

Keď som sa vracala na Ukrajinu, vzala som si svoju Bibliu so sebou. Niekoľko nasledujúcich mesiacov som pracovala v Moskve a voľný čas som využívala tak, že som čítala Bibliu. Kým som sa o deväť mesiacov neskôr vrátila do Ugandy, prečítala som z nej polovicu. Po návrate do Kampaly mi Marianne ukázala v Biblii nádhernú nádej do budúcnosti. Raj! Vzkriesenie! Uvidím znova matku a otca! Uvedomila som si, že to, čo sa učím, je odpoveď na modlitbu, ktorú som vyslovila v Donecku. — Skutky 24:15; Zjavenie 21:3–5.

Keď sme študovali námet o zlých duchoch, počúvala som so zatajeným dychom. Biblia mi potvrdila, čo som tak dlho tušila. Neexistuje žiadna dobrá či neškodná mágia. Každá je spojená s veľkým nebezpečenstvom. Nepotrebovala som na to väčší dôkaz ako to, čo sa stalo v našej rodine. Nevedomky som konala správne, keď som spálila Petrove veci. Aj raní kresťania pálili svoje magické predmety, keď začali slúžiť Jehovovi. — 5. Mojžišova 18:9–12; Skutky 19:19.

Čím viac som rozumela Biblii, tým som mala väčšiu istotu, že som našla pravdu. Prestala som fajčiť a v decembri 1990 som bola na znak svojej oddanosti Jehovovi pokrstená. Ľubov bola pokrstená len tri mesiace predo mnou a Joseph v roku 1993.

Späť v Donecku

V roku 1991 som sa vrátila do Donecka. V tom istom roku boli Jehovovi svedkovia na Ukrajine zákonne uznaní, čo znamenalo, že sme sa mohli začať voľne zhromažďovať a otvorene kázať. Začínali sme rozhovory na ulici s každým, kto mal čas. Čoskoro sme zistili, že aj v krajine, kde veľa ľudí o sebe tvrdilo, že sú ateisti, sa mnohí zaujímali o Božie Kráľovstvo.

Na začiatku 90. rokov 20. storočia bol nedostatok biblickej literatúry, preto sme mali na uliciach Donecka knižnicu, z ktorej sme požičiavali literatúru. Na hlavnom námestí sme postavili stan a vystavili sme naše knihy a brožúrky. Zakrátko sa priateľskí, zvedaví ľudia zastavovali a kládli nám otázky. Tým, ktorí chceli literatúru, sme ju požičali a ponúkli domáce biblické štúdium.

V roku 1992 som sa stala priekopníčkou, služobníčkou celým časom, a v septembri 1993 som dostala pozvanie na spoluprácu s prekladateľským tímom v kancelárii odbočky spoločnosti Watch Tower v Selterse (Nemecko). V septembri 1998 sme sa presťahovali do Poľska, kde čakáme na dokončenie nových priestorov našej odbočky v Ľvove.

Vzrast počtu Jehovovho ľudu na Ukrajine bol udivujúci. Zatiaľ čo v roku 1991 mal Doneck jeden zbor so 110 svedkami, dnes má 24 zborov s viac ako 3000 svedkami! Návšteva Donecka v roku 1997 neviedla len k príjemným stretnutiam, ale aj k príhode, ktorá mi spôsobila tieseň.

„Hľadá ťa Petro“

Počas môjho pobytu v Donecku ma Julija, svedkyňa, ktorá poznala našu rodinu, šokovala slovami: „Hľadá ťa Petro. Chce sa s tebou rozprávať.“

V ten večer som doma plakala a modlila som sa k Jehovovi. Čo chce Petro odo mňa? Vedela som, že za ten zločin si niekoľko rokov odpykával trest vo väzbe. Nenávidela som ho za to, čo urobil, a myslela som si, že si nezaslúži dozvedieť sa o Jehovovom novom svete. Niekoľko dní som sa v tejto záležitosti modlila a potom som si uvedomila, že nie je mojou vecou rozhodovať o tom, kto je hodný dostať večný život. Spomenula som si na sľub Ježiša Krista zločincovi, ktorý visel na kole vedľa neho — ten zločinec bude s ním v raji. — Lukáš 23:42, 43.

S týmito myšlienkami v mysli som sa odhodlala navštíviť Petra a vydať mu svedectvo o mesiášskom Kráľovstve a Božom novom systéme vecí. Sprevádzaná dvoma kresťanskými bratmi som išla na adresu, ktorú mi dala Julija. Tu som sa po prvý raz od matkinej smrti osobne stretla s Petrom.

Atmosféra bola napätá. Vysvetlila som Petrovi, že som sa stala Jehovovou svedkyňou a že Biblia mi pomáha chápať, prečo musíme v tomto systéme zažívať ťažkosti, niekedy dokonca osobné tragédie. Povedala som mu aj to, aké bolo pre nás hrozné, keď sme stratili matku a potom aj otca.

Petro vysvetlil, že nejaký hlas mu povedal, aby matku zabil, a pokračoval opisom podrobností, čo sa v ten deň stalo. Pri počúvaní toho strašného príbehu sa môj hnus miešal s ľútosťou, lebo Petro sa mi zdal nervózny ako prenasledované zviera. Keď to dorozprával, snažila som sa mu ukázať niektoré nádherné sľuby z Biblie. Tvrdil, že verí v Ježiša, preto som sa ho opýtala:

„Máš Bibliu?“

„Ešte nie. Ale objednal som si jednu,“ odpovedal.

„Azda už vieš, že podľa Biblie má pravý Boh vlastné meno Jehova.“ — Žalm 83:18.

Keď Petro počul toto meno, rozrušilo ho to. „Nespomínaj mi to meno,“ povedal. „Nemôžem to meno vystáť.“ Absolútne nikam sme sa nedostali v našej snahe povedať Petrovi o nádherných Božích sľuboch.

Odišla som s jednou jasnou myšlienkou v mysli: Keby som nespoznala Jehovu, mohla som byť zabitá ako moja matka, mohla som spáchať samovraždu ako môj otec alebo som mohla byť zmanipulovaná, aby som vykonala také hrozné veci ako Petro. Aká som vďačná, že som spoznala pravého Boha, Jehovu!

Hľadím do budúcnosti, nie na minulosť

Tieto trýznivé zážitky zanechali stopy na mojom emocionálnom stave. Ešte aj dnes mi niekedy spomienky spôsobujú bolesť a úzkosť. Ale keď som spoznala Jehovu a jeho predsavzatie, začal sa proces uzdravovania. Biblická pravda ma naučila, aby som sa nezameriavala na minulosť, ale na budúcnosť. A akú budúcnosť má Jehova pripravenú pre svojich služobníkov!

K tej budúcnosti patrí vzkriesenie mŕtvych do pozemského raja. Akú radosť zažijem, keď privítam svojich rodičov opäť živých! Otec mal vlastne pravdu, keď hovoril: „Sme len hostia na tejto planéte.“ A matkin sklon veriť, že Boh naozaj existuje, bol určite správny. Mojou najvnútornejšou túžbou je môcť učiť mamku i otecka biblické pravdy, keď budú vzkriesení do Božieho nového systému vecí.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 24]

Po prvý raz od matkinej smrti som sa osobne stretla s jej vrahom

[Obrázok na strane 23]

V objatí s Marianne a Heinzom Wertholzovcami, misionármi, ktorí so mnou študovali v Ugande

[Obrázok na strane 23]

Môj krst v Kampale

[Obrázok na strane 24]

Pracujem ako členka ukrajinského prekladateľského tímu v Poľsku