Je náboženstvo cestou k mieru?

CHRÁM Božieho hrobu v Jeruzaleme niektorí označujú za najsvätejší kostol cirkví, ktoré sa považujú za kresťanské. No zároveň sa stal symbolom náboženských sporov a nepriateľstva. Kostol stojí podľa tradície na mieste, „kde bol Kristus údajne pochovaný a vstal z mŕtvych“. Toto pietne miesto sa však stalo dejiskom mnohých násilných potýčok. Mnísi a kňazi šiestich „kresťanských“ denominácií sa vzájomne napádali pre nezhody súvisiace s tým, kto má právo chrám používať. V posledných rokoch sa rozpory vyostrili. Riešiť ich musela poriadková polícia vyzbrojená samopalmi, ktorá potom nad ním na nejaký čas prebrala dohľad.

Dlhá história násilia

To, čo sa deje v Chráme Božieho hrobu, je súčasťou dlhej histórie krviprelievania a masakier podnietených náboženskou horlivosťou. V knihe Violence in God’s Name—Religion in an Age of Conflict (Násilie v Božom mene — náboženstvo v období konfliktov), ktorá sa zaoberá nedávnymi konfliktmi v rôznych častiach sveta, sa píše: „Od Indonézie po Severné Írsko, od Blízkeho východu po Kašmír, od Indie po Nigériu, od Balkánu po Srí Lanku kresťania, buddhisti, židia, hinduisti, moslimovia a sikhovia obhajujú násilnosti slovami, že hája svoju náboženskú identitu a záujmy.“

Napriek tomu ústrednými princípmi väčšiny náboženstiev sú súlad a pokoj. Náboženstvá sa celé veky ohnivo zastávajú šľachetných zásad lásky k blížnemu a posvätnosti ľudského života. Nemali by teda využívať svoju ohromnú moc na to, aby viedli ľudí k mieru? Úprimných veriacich by odpoveď na túto otázku mala zaujímať.