Posilnený do ďalších skúšok
ROZPRÁVA EDWARD MICHALEC
Whartonský šerif (Texas, USA) zúril. Keď ma štvrtý raz odvádzal do väzenia, skríkol: „Prečo si sa nepodriadil príkazom?“
„Na to, čo robím, mám plné právo,“ odpovedal som impulzívne. To rozzúrilo šerifa ešte viac a začal ma tĺcť obuškom. Ostatní policajti sa k nemu pridali a bili ma rukoväťami svojich pištolí.
STALO sa to takmer pred 60 rokmi. Keď sa pozerám späť, môžem vidieť, že Jehova využil takéto situácie na moje školenie, aby som zvládol náročné okolnosti v čase, keď som bol jedným z prvých dvoch Jehovových svedkov v Bolívii, juhoamerickej krajine veľkosti Francúzska. Moja skúsenosť vám môže pomôcť pochopiť, ako vás Jehova môže urobiť silnými, keď čelíte rôznym skúškam.
V roku 1936, keď som pracoval v opravovni rádioprijímačov v Bolingu (Texas), počul som vysielanie prednášky Josepha F. Rutherforda, vtedajšieho prezidenta Watch Tower Bible and Tract Society. V prednáške hovoril o požehnaniach, ktoré prinesie Božie Kráľovstvo poslušnému ľudstvu. Skutočne sa mi to páčilo. (Matúš 6:9, 10; Zjavenie 21:3, 4) Neskôr som našiel nejaké Rutherfordove knihy v našej osobnej knižnici a začal som ich čítať.
Moju nevlastnú matku začal môj záujem o „všetky tie staré náboženské knihy“, ako ich nazývala, znepokojovať. Skryla ich a vyhrážala sa, že ich spáli. Keď som napísal spoločnosti Watch Tower a požiadal som o pravidelné zasielanie časopisov Strážna veža a Zlatý vek, čo bol skorší názov Prebuďte sa!, Spoločnosť požiadala Williama Harpera zo zboru vo Whartone, ktorý bol krátko predtým vytvorený, aby ma navštívil. Zakrátko sme s mojou nevlastnou matkou, mojím bratom a mojím mladším nevlastným bratom študovali Bibliu s bratom Harperom. Onedlho sme všetci symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.
V roku 1938 nás navštívil Shield Toutjian, cestujúci zástupca Spoločnosti, a predniesol v našom dome v Bolingu biblickú prednášku. Naša obývacia izba bola úplne plná — ľudia dokonca stáli vo dverách susedných izieb. Brat Toutjian hovoril o vytrvalosti proroka Jeremiáša, keď kázal ľuďom v jeho dňoch napriek ich odporu. (Jeremiáš 1:19; 6:10; 15:15, 20; 20:8) Takýmito prednáškami nás Jehova posilňoval na skúšky, ktorým sme mali čeliť.
Rozhodnutie a jeho dôsledky
Čoskoro som si uvedomil, že sa musím rozhodnúť. Predtým som študoval obchodovanie a pokúšal som sa dosiahnuť význačné postavenie vo svete podnikania. Mal som predajňu a opravovňu rádioprijímačov a pracoval som pre telefónnu spoločnosť, ktorá inštalovala telefónne prípojky. Ale teraz som začal chápať, že skutočný úspech v živote znamená páčiť sa nášmu Stvoriteľovi, Jehovovi Bohu. Zatvoril som teda svoj podnik a dal som do poriadku obytné auto. Od 1. januára 1939 som sa pripojil k skupine priekopníkov, služobníkov celým časom, blízko Three Rivers v Karnese (Texas).
V septembri 1939 vypukla v Európe druhá svetová vojna. Protivníci využili túto situáciu na ohováranie Jehovových svedkov. Tvrdili, že sme príslušníci piatej kolóny čiže špióni mocností Osi. Mnohí takýmto falošným obvineniam uverili a začali nám spôsobovať ťažkosti. Začiatkom štyridsiatych rokov som bol deväť alebo desať ráz uväznený vrátane spomínaného prípadu, keď ma šerif a jeho pomocníci kruto zbili. Žiadal som potom o lekárske ošetrenie.
Mimochodom, ten istý šerif neskôr navrhol jednému mužovi obvinenému z účasti na ilegálnych hazardných hrách, že ho za určitú protislužbu nebude stíhať — tento zavalitý muž, pracujúci na ropnom poli, ma mal zbiť. Preto ma jedného dňa, keď som na ulici ponúkal časopisy, tento muž napadol reťazou! Objavilo sa niekoľko strážnikov, ale miesto toho, aby zatkli jeho, zavreli mňa! Neskôr mi tento útočník povedal, prečo na mňa bez príčiny zaútočil, a ospravedlnil sa mi.
Čo som sa zo skúšok naučil
Takéto skúšky v skutočnosti posilnili moju vieru v Boha. V prvom rade, nepamätám si, že som cítil bolesť, keď ma bili, ale naozaj si pamätám pokoj, ktorý som potom cítil. (Skutky 5:40–42) Teda naučil som sa konať tak, ako nabádal apoštol Pavol: „Jasajme, keď sme v súženiach, lebo vieme, že súženie spôsobuje vytrvalosť.“ (Rimanom 5:3) Neskôr, keď som si pripomenul údery, ktoré som dostal, priviedlo ma to k odhodlaniu s Jehovovou pomocou nikdy nedovoliť Satanovým prívržencom, aby ma umlčali.
Navyše, získal som ďalšie cenné poučenie. Moja netaktná poznámka „Na to, čo robím, mám plné právo“ šerifa vyprovokovala. Neskôr ma vypočúval ešte raz, tentoraz zúriac preto, že svedkovia sa nezapojili do vojny. (Izaiáš 2:4) Snažil sa ma vyprovokovať otázkou: „Ak by ťa zavolali, aby si slúžil svojej krajine, išiel by si?“
Keďže som sa už naučil taktnosti, odpovedal som: „Keby som si bol istý, že je to Jehovova vôľa, určite by som išiel.“ Táto odpoveď zmiernila jeho hnev a nič sa potom nestalo.
Školenie pre moju celoživotnú prácu
Žiarivým momentom v mojom živote bolo navštevovanie tretej triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, v roku 1944. Táto škola poskytuje päťmesačné školenie pre misionársku prácu. Kým som začal navštevovať túto školu, mal som strach hovoriť pred publikom. Ale to, že som musel pravidelne prednášať prednášky asi pred sto študentmi, často vonku v prírodnom divadle, mi skutočne pomohlo. Náš inštruktor, ktorý nás školil vo verejných prejavoch, Maxwell Friend, mal vo zvyku prerušiť ma a zakričať: „Brat Michalec, ja ťa nepočujem!“ Tak som si začal uvedomovať, že mám vlastne celkom silný hlas.
Keď Nathan H. Knorr, vtedajší prezident školy, oznámil, že mojím misionárskym pridelením je Bolívia, pamätám si jeho upozornenie: „Nájdeš tam mnoho pokorných ľudí. Buď k nim láskavý, trpezlivý a ohľaduplný.“ Pretože druhá svetová vojna ešte stále trvala, museli sme nejaký čas čakať, kým sme odišli na miesta svojich pridelení. Napokon, 25. októbra 1945, sme s Haroldom Morrisom, spolužiakom, prišli na letisko El Alto neďaleko La Paz, hlavného mesta Bolívie. Tak sme sa stali jedinými dvoma svedkami v tretej najväčšej krajine Južnej Ameriky.
Autobus nás odviezol dolu z letiska, ktoré je 4100 metrov nad hladinou mora, do hlavného mesta La Paz rozprestierajúceho sa na dne a úbočiach veľkého kaňonu. Bolo náročné prispôsobiť sa životu vo výške viac ako 3000 metrov nad hladinou mora.
Malé, búrlivé začiatky
Ihneď sme začali navštevovať ľudí z domu do domu. Boli k nám láskaví a trpezliví, keď sme zápasili so svojou nedostatočnou španielčinou. Zakrátko každý z nás viedol každý týždeň 18 až 20 domácich biblických štúdií. O šesť mesiacov, 16. apríla 1946, sa s nami na výročnej slávnosti na pamiatku Kristovej smrti zišla malá šťastná skupina. Krátko nato prišli štyria ďalší absolventi Gileádu, medzi nimi Elizabeth Hollinsová, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou.
Onedlho sme s bratom Morrisom začali navštevovať ďalšie mestá, ku ktorým patrili aj Cochabamba a Oruro, vtedy druhé a tretie najväčšie mesto v Bolívii. Keď som bratovi Knorrovi podal správu o záujme, ktorý sme našli, a o biblickej literatúre, ktorú sme rozšírili, odporučil nám, aby sme tieto mestá navštevovali približne každé tri mesiace, aby sme pomohli tým, ktorí prejavili záujem. Mnohí z týchto priateľských a pohostinných ľudí sa neskôr stali Jehovovými svedkami.
Keďže druhá svetová vojna sa skončila len rok predtým, v Bolívii dochádzalo k radikálnym politickým zmenám. Politické súperenie a strach z oživenia nacizmu v Južnej Amerike viedli k prudkým pouličným demonštráciám a k atentátom. V lete 1946 bol zabitý prezident krajiny a jeho telo bolo povesené na stĺp pouličného osvetlenia pred prezidentským palácom. Násilie niekedy znemožňovalo ľuďom čo len vyjsť z domu.
Raz, keď Elizabeth išla autobusom cez hlavné námestie, videla troch mladých mužov povesených na stĺpoch. V hrôze si povzdychla. Spolucestujúca jej povedala: „Ak sa vám nepáči to, čo vidíte, odvráťte hlavu.“ Takéto udalosti nám zdôraznili potrebu úplne sa spoliehať na Jehovu.
Biblická pravda však zapúšťala korene v pokorných srdciach aj uprostred nepokojov. V septembri 1946 bola v La Paz zriadená kancelária odbočky a ja som bol vymenovaný za dozorcu odbočky. Prenajatý byt, kde bola kancelária, slúžil aj ako misionársky domov. O niekoľko mesiacov, keď bol v Bolívii vytvorený prvý zbor, ten istý byt slúžil aj ako miesto zhromaždení.
V roku 1946 sme začali usporadúvať aj biblické prednášky. Na prvú prednášku sme si zabezpečili sálu mestskej knižnice v centre La Paz. Priateľsky naklonený Juhoslovan, ktorý s nami študoval, dal do miestnych novín platený oznam, ktorý ohlasoval prednášku. Sála bola úplne plná. Keďže som ešte stále zápasil so svojou španielčinou, bol som pred touto prednáškou veľmi nervózny. Ale s Jehovovou pomocou malo zhromaždenie úspech. Ako sa ukázalo, bola to prvá zo série štyroch prednášok, ktoré sme mali v tejto sále.
V roku 1947 prišli z Gileádu ďalší šiesti misionári a v roku 1948 ešte ďalší štyria. Domy, za ktoré sme boli schopní platiť nájomné, mali len málo moderného vybavenia a komfortu. Okrem dodržiavania nášho naplneného misionárskeho časového plánu sme my, prví misionári, museli nakoniec prijať prácu na čiastočný úväzok, aby sme si zarobili peniaze na výmenu našich obnosených šiat. Dostať sa z jedného mesta do druhého bolo takisto náročné. Často som cestoval studenými horskými priesmykmi na otvorenej plošine nákladného auta. Ale Jehova nám prostredníctvom svojej organizácie stále dával posilňujúce povzbudenie.
V marci 1949 prišiel z New Yorku brat Knorr a jeho tajomník, Milton Henschel, a navštívili naše tri misionárske domovy, v La Paz, Cochabambe a Orure. Aké povzbudzujúce bolo počuť o veľkolepom vzraste v mnohých krajinách a o tom, že vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne sa stavia nový domov Bétel a tlačiarenské zariadenia! Brat Knorr navrhol, že by sme mohli mať domov a sálu Kráľovstva viac v centre La Paz. Povedal nám tiež, že budú poslaní ďalší misionári.
Neskôr v tom istom roku, 1949, sme mali v meste Oruro prvý krajský zjazd. Pre mnohých nových kresťanských bratov a sestry bolo povzbudením prvý raz sa stretnúť s inými. Vtedy sa v Bolívii dosiahol vrchol 48 hlásateľov Kráľovstva a boli tu tri zbory.
Moja verná spoločníčka
Spoločne strávené roky v misionárskej službe viedli k tomu, že sme sa s Elizabeth spoznali a pocítili vzájomnú lásku. Nakoniec sme sa v roku 1953 vzali. Elizabeth začala s priekopníckou službou v tom čase ako ja, v januári 1939. Tie prvé roky priekopníckej služby boli aj pre ňu ťažké. Pre svoju odvážnu kazateľskú činnosť bola tiež zatknutá, pričom ju viedli po ulici ako nejakého zločinca.
Elizabeth priznáva, že sa bála, keď sa zúčastňovala na informačných pochodoch a nosila pútače, na ktorých bolo napísané: „Náboženstvo je pasca a podvod.“ Ale robila to, čo nás učila Jehovova organizácia v tom čase. Ako povedala, robila to pre Jehovu. Tieto skúsenosti ju posilnili pre skúšky, ktoré znášala v tých prvých rokoch v Bolívii.
Rôzne pridelenia
Niekoľko rokov po sobáši sme väčšinu času strávili v krajskej službe. Navštevovali sme nielen štyri zbory v Bolívii, ale aj všetky izolované skupiny záujemcov, ako aj každé mesto s počtom obyvateľov nad 4000. Naším cieľom bolo nájsť a rozvíjať každý záujem o biblickú pravdu medzi ľuďmi žijúcimi na týchto miestach. Bolo vzrušujúce vidieť, že v polovici šesťdesiatych rokov boli zbory takmer vo všetkých týchto malých mestách, ktoré sme navštevovali približne desať rokov predtým.
Medzičasom som mal zdravotné ťažkosti, ktoré sa zhoršovali tým, že som žil vo veľkej nadmorskej výške v La Paz. Preto v roku 1957 prevzal zodpovednosti dozoru nad odbočkou iný brat a mňa spolu s Elizabeth pridelili do misionárskeho domova v nižšie položenom údolnom meste Cochabamba. Na našom prvom zhromaždení bolo prítomných niekoľko misionárov, ale ani jeden domorodý Bolívijčan. No keď sme o 15 rokov, v roku 1972, z Cochabamby odchádzali, boli tam dva zbory. Teraz je v cochabambskom údolí 35 zborov a viac ako 2600 hlásateľov Kráľovstva!
V roku 1972 sme sa presťahovali do Santa Cruz v tropických nížinách. Tu v niekoľkých miestnostiach nad sálou Kráľovstva žijeme doteraz. Keď sme prišli, v Santa Cruz boli dva zbory, ale teraz je ich tu viac ako 45 s vyše 3600 zvestovateľmi, ktorí sa podieľajú na kresťanskej službe.
Ako veľmi nás teší, že sme zotrvali v našom misionárskom pridelení tých viac ako 50 rokov a videli sme zhromažďovanie približne 12 300 členov Jehovovho ľudu v tejto krajine! Úprimne nás tešilo slúžiť týmto drahým bratom a sestrám.
Šťastný život v službe druhým
Kým som odišiel na miesto svojho misionárskeho pridelenia, právny poradca spoločnosti Watch Tower, Hayden C. Covington, ktorý bol tiež z Texasu, mi povedal: „Ed, v Texase sme mali veľa priestoru na pohyb. Ale v misionárskom domove budeš v malom priestore spolu s ďalšími. To si bude vyžadovať zmeny.“ Mal pravdu. Bývať v stiesnenom priestore s inými je náročná úloha, ale je to len jedna z mnohých náročných úloh, s ktorými sa kresťanský misionár stretáva.
Preto ak uvažujete odsťahovať sa z domu, aby ste slúžili Jehovovi na inom území, pamätajte, že život pravých nasledovníkov Krista znamená slúžiť druhým. (Matúš 20:28) Misionár by mal preto pripraviť svoju myseľ na prijatie života sebazapierania. Niekto si môže predstavovať, že bude stredobodom pozornosti. Možno bude — keď sa bude doma lúčiť s priateľmi a príbuznými. Ale to sa rozplynie, keď príde do malého mesta alebo do chudobnej mestskej štvrte, ktorá bude jeho miestom pridelenia. Aká je moja rada?
Keď sa stretnete s problémami, ako sú zdravotné ťažkosti, pocity odlúčenia od rodiny alebo možno ťažkosti s tým, ako vychádzať so svojimi kresťanskými bratmi na mieste pridelenia, prijmite to všetko ako súčasť školenia. Ak to prijmete, budete po čase odmenení, ako napísal apoštol Peter: „Po tom, čo ste chvíľu trpeli, Boh každej nezaslúženej láskavosti... sám dokončí vaše školenie, upevní vás, posilní vás.“ — 1. Petra 5:10.
Edward Michalec zomrel 7. júla 1996, v čase, keď sa dokončovala príprava tohto článku na uverejnenie.
[Obrázok na strane 19]
V Bolívii v roku 1947
[Obrázok na stranách 20, 21]
Školenie vo verejných prejavoch prebiehalo často vonku, ako vidno na tejto fotografii amfiteátra Gileádu
[Obrázok na strane 23]
S manželkou