Spôsob života, ktorý som nikdy neoľutoval

ROZPRÁVA PAUL OBRIST

V roku 1912, keď som mal šesť rokov, zomrela pri pôrode svojho piateho dieťaťa moja matka. Asi o dva roky sa začala o našu rodinu starať mladá gazdiná Berta Weibelová. Keď sa s ňou otec nasledujúci rok oženil, my deti sme boli šťastné, že opäť máme matku.

ŽILI sme v Bruggu, malom meste vo Švajčiarsku, kde sa hovorí po nemecky. Berta bola skutočnou kresťankou a ja som ju mal veľmi rád. V roku 1908 začala študovať publikácie Bádateľov Biblie (Jehovových svedkov) a o to, čo sa dozvedela, sa delila s ďalšími.

V roku 1915, krátko po tom, čo sa Berta s otcom zosobášili, som išiel s Bertou na premietanie „Fotodrámy Stvorenie“. Premietanie diapozitívov a filmu Medzinárodného združenia vážnych bádateľov Biblie zanechalo v mojej mysli a v mojom srdci hlboký dojem. Aj na ostatných to zapôsobilo. Sála v Bruggu bola taká plná, že polícia zavrela dvere a ďalších prichádzajúcich posielala preč. Mnohí sa potom pokúsili dostať dnu po rebríku cez otvorené okno a niektorým sa to aj podarilo.

Matkin výborný príklad

V Európe vtedy zúrila prvá svetová vojna a ľudia sa strachovali o svoju budúcnosť. Navštevovať ľudí z domu do domu s utešujúcou správou o Božom Kráľovstve, ako to matka robila, bola preto šľachetná úloha. Niekedy mi dovolila, aby som ju sprevádzal, a ja som sa z toho veľmi tešil. Nakoniec v roku 1918 matka symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode.

Až do krstu otec matke v uctievaní nebránil, ale potom jej začal odporovať. Raz vzal jej biblickú literatúru a hodil ju do pece. Matke sa podarilo z ohňa vytiahnuť len Bibliu. Ale to, čo urobila potom, bolo ohromujúce. Prišla k otcovi a objala ho. Neprechovávala voči nemu žiadne rozhorčenie.

Otec bol úplne prekvapený a upokojil sa. No občas jeho odpor opäť vzplanul a my sme museli znášať jeho výbuchy hnevu.

Zamestnanie a duchovný pokrok

V roku 1924, po tom, čo som sa tri roky učil za holiča, som odišiel z domu a našiel som si zamestnanie v inej časti Švajčiarska, kde sa hovorí po francúzsky. Tam som mal príležitosť zlepšiť sa v znalosti francúzštiny. Hoci toto presťahovanie mi trochu prekážalo v duchovnom pokroku, nikdy som nestratil svoju lásku k biblickej pravde. Keď som sa teda po šiestich rokoch vrátil domov, začal som navštevovať zhromaždenia kresťanského zboru v Bruggu.

Krátko nato som sa presťahoval do Rheinfeldenu, malého mesta vzdialeného odtiaľ asi 40 kilometrov. Tam som pracoval v kaderníckom salóne mojej sestry, a keďže som sa stretával s malou skupinou Bádateľov Biblie, ďalej som robil duchovné pokroky. Raz po skončení nášho biblického štúdia, ktoré sme mávali v strede týždňa, sa brat Soder, ktorý nám predsedal ako starší, opýtal: „Kto plánuje zúčastniť sa v nedeľu na zvestovateľskej službe?“ Dobrovoľne som sa prihlásil, lebo som predpokladal, že pôjdem s niekým, kto mi ukáže, ako túto prácu konať.

Keď sme v nedeľu prišli do obvodu, brat Soder povedal: „Pán Obrist bude pracovať tam.“ Hoci mi srdce bilo tak rýchlo ako nikdy predtým, začal som navštevovať ľudí v ich domovoch a hovoriť im o Božom Kráľovstve. (Skutky 20:20) Odvtedy som nikdy neváhal, či mám ďalej konať kazateľské dielo, o ktorom Ježiš povedal, že sa musí dovŕšiť skôr, ako príde koniec tohto systému vecí. (Matúš 24:14) Štvrtého marca 1934, keď som mal 28 rokov, som symbolizoval oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode.

O dva roky neskôr som si našiel prácu ako holič v Lugane, švajčiarskom meste, kde sa hovorí po taliansky. Ihneď som tam začal kázať dobré posolstvo, hoci som po taliansky vedel veľmi málo. Napriek tomu som počas mojej prvej nedele v službe rozšíril 20 brožúrok, ktoré som si zobral so sebou. Po čase som mohol zhromaždiť niekoľkých záujemcov a vytvoriť skupinu na štúdium Strážnej veže. Viacerí z nich sa nakoniec dali pokrstiť a vo februári 1937 sme vytvorili v Lugane zbor Jehovových svedkov.

O dva mesiace, v apríli 1937, som dostal list, ktorý výrazne zmenil môj život. Bol som pozvaný slúžiť v Bételi, ako sa nazývajú priestory odbočiek Jehovových svedkov v jednotlivých krajinách. Ihneď som pozvanie prijal a toto rozhodnutie som nikdy neoľutoval. Tak som začal svoju životnú dráhu služby celým časom, ktorá trvá už 60 rokov.

Služba v Bételi v nepokojnom období

V tom čase sa švajčiarsky Bétel nachádzal v Berne, hlavnom meste Švajčiarska. Tlačili sme tam knihy, brožúrky a časopisy v 14 jazykoch a táto literatúra sa dopravovala do celej Európy. Občas som viezol vytlačenú literatúru na železničnú stanicu na fúriku, pretože v tých dňoch sme nemali vždy k dispozícii dodávkové auto. Mojím prvým pridelením v Bételi bola práca v oddelení kompozície, kde sme skladali olovené písmená, z ktorých sa robila tlač. Zakrátko som začal pracovať na recepcii a, samozrejme, slúžil som rodine Bétel aj ako holič.

V septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna a nacistický útok šíril hrôzu po celej Európe. Švajčiarsko bolo neutrálnou krajinou uprostred bojujúcich národov. Spočiatku sme pokračovali v našej kresťanskej činnosti nerušene. Potom 5. júla 1940 o druhej hodine popoludní, keď som bol za svojím stolom na recepcii, prišiel nejaký muž v civile, sprevádzaný vojakom, ktorý mal pušku s nasadeným bodákom.

„Kde je Zürcher?“ zreval muž v civile. Franz Zürcher bol v tom čase dozorcom odbočky a bol poverený dohľadom nad kazateľským dielom vo Švajčiarsku.

„Koho môžem ohlásiť?“ opýtal som sa. Ihneď ma schytili, vliekli ma hore schodami a žiadali, aby som ich zaviedol do Zürcherovej kancelárie.

Nariadili, aby sa celá rodina Bétel — vtedy nás bolo okolo 40 — zhromaždila v jedálni. Pred budovou boli umiestnené štyri guľomety, aby sa nikto nepokúsil uniknúť. Asi 50 vojakov začalo prehľadávať budovu. Napriek očakávaniam nenašli žiadne dôkazy, že by Jehovovi svedkovia boli zapletení do podnecovania odporu proti vojenskej službe. No aj tak bolo veľké množstvo literatúry skonfiškované a odvezené v piatich vojenských nákladných autách.

Keď sme odmietli dovoliť, aby bola Strážna veža cenzurovaná vládnymi orgánmi, bolo jej vydávanie vo Švajčiarsku prerušené. To znamenalo, že na prácu v Bételi bolo potrebných menej pracovníkov, a mladší členovia rodiny boli povzbudení, aby odišli a stali sa priekopníkmi, ako sa nazývajú Jehovovi svedkovia zúčastňujúci sa na kazateľskom diele celým časom.

Priekopnícka služba počas vojny

V júli 1940 som sa vrátil do oblasti Švajčiarska blízko Lugana, kde sa hovorí po taliansky, na miesto, kde som žil predtým, ako som išiel do Bételu. Táto zásadne katolícka oblasť, ktorá bola vtedy aj pod silným vplyvom fašizmu, sa stala miestom môjho priekopníckeho pridelenia.

Málokedy uplynul deň bez toho, že by ma nezastavila polícia a nežiadala, aby som prestal so svojou kazateľskou činnosťou. Raz, keď som sa rozprával s jednou ženou pri bránke do záhrady, ma odzadu schytil muž v civilnom oblečení, zaviedol ma k hliadkovému autu a odviezol do Lugana. Tam ma odovzdal polícii. Pri vypočúvaní som im vysvetlil, že Jehova Boh nám prikázal, aby sme zvestovali.

„Tu na zemi prikazujeme my,“ opovážlivo odpovedal policajt. „Boh nech si prikazuje v nebi!“

Počas vojny bolo zvlášť dôležité dbať na Ježišovu radu byť „obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice“. (Matúš 10:16) Preto som si väčšinu literatúry skrýval do vnútorných vreciek košele. Aby som mal istotu, že nič nestratím, nosil som nohavice, ktoré boli pod kolenami pevne stiahnuté.

Po čase som dostal pokyn presťahovať sa do údolia Engadin, kde hra s políciou na schovávačku pokračovala. Je to krásne údolie na východe švajčiarskych Álp, ktoré v zime pokrývajú záveje snehu, a tak som si nechal poslať svoje lyže, aby som sa mohol v tomto obvode ľahšie pohybovať.

Pri jazde na lyžiach v chladnej zime je dôležité mať teplé rukavice. Moje rukavice sa stálym používaním zakrátko obnosili. Aký som bol vďačný, keď som jeden deň dostal úplne nečakane poštou balík, v ktorom bol ručne pletený sveter, ako aj teplé rukavice! Urobila ich pre mňa jedna kresťanská sestra z môjho predošlého zboru v Berne. Aj dnes, keď o tom premýšľam, som pohnutý vďačnosťou.

Mnoho radostných výsad

V roku 1943 sa pomery vo Švajčiarsku začali stabilizovať a mňa zavolali späť, aby som slúžil v Bételi. Pre určité problémy vo francúzsky hovoriacom zbore v Lausanne, vzdialenom asi 100 kilometrov, som bol poverený pravidelne navštevovať toto mesto a pomáhať zvestovateľom získať správny náhľad na Božiu organizáciu.

Neskôr som nejaký čas slúžil ako krajský dozorca pre všetky francúzske zbory vo Švajčiarsku. Začiatkom týždňa som pracoval v Bételi, ale piatok, sobotu a nedeľu som každý týždeň strávil návštevou iného zboru a usiloval som sa byť duchovnou podporou. Navyše, keď bol v Berne v roku 1960 vytvorený francúzsky hovoriaci zbor, stal som sa jeho predsedajúcim dozorcom. Takto som slúžil až do roku 1970, keď sa Bétel presťahoval z Bernu na terajšie krásne miesto v meste Thun.

Bol som šťastný, keď som v Thune našiel malú skupinu svedkov hovoriacich po taliansky, a začal som s nimi spolupracovať. Časom sa vytvoril zbor a ja som v ňom slúžil niekoľko rokov ako predsedajúci dozorca, až kým neboli mladší bratia spôsobilí niesť túto zodpovednosť.

Za zvlášť radostnú výsadu považujem návštevu medzinárodných zjazdov Jehovovho ľudu. Napríklad v roku 1950 bol na Yankee štadióne v New Yorku pamätný zjazd Vzrast teokracie. Návšteva svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku zanechala vo mne trvalý dojem. Nikdy nezabudnem ani na prejav brata Miltona G. Henschela, ktorý mal nasledujúci rok v Londýne v Anglicku na zjazde Čisté uctievanie a v ktorom zdôraznil Ježišove slová: „Hovorím vám: Keby títo zostali ticho, kričali by kamene.“ (Lukáš 19:40) Brat Henschel sa opýtal: „Myslíte si, že budú musieť kričať kamene?“ Stále mi znie v ušiach burácajúca odpoveď desiatok tisícov hlasov: „Nie!“

Keď som vtedy v roku 1937 šiel do Bételu, môj otec, ktorý sa dozvedel, že dostávame len malú refundáciu, sa ma ustarostene opýtal: „Synu, z čoho budeš žiť v starobe?“ Odpovedal som mu citovaním slov žalmistu Dávida: „Nevidel [som] žiadneho spravodlivého úplne opusteného, ani jeho potomstvo, ako hľadá chlieb.“ (Žalm 37:25) Tieto slová sa v mojom prípade určite splnili.

Aký som šťastný, že pred vyše 80 rokmi sa Berta Weibelová vydala za môjho otca a že vďaka jej príkladu a vedeniu som spoznal Jehovu a jeho vlastnosti! Hoci ostatní členovia rodiny sa jej posmievali, verne slúžila Jehovovi až do svojej smrti v roku 1983. Nikdy nevyjadrila ľútosť nad tým, že slúžila svojmu Bohu, Jehovovi; ani ja som nikdy neoľutoval, že som zostal slobodný a že som plne oddal svoj život službe Jehovovi.

[Obrázok na strane 25]

Pri práci v Bételi