Veľmi dôležité stretnutie

MÁM dohodnuté jedno veľmi dôležité stretnutie. Dovoľte mi porozprávať vám, čo mňa, mladú španielsku matku, viedlo k tomu, aby som si ho dohovorila.

V dome mojich rodičov nikdy nebol pokoj a súlad. Ešte horšie to bolo po tom, čo pri autonehode zahynul môj mladší brat, ktorý mal len štyri roky. Bol to pre našu rodinu veľmi ťažký úder. Matku okrem toho oberali o radosť z manželstva otcove zlozvyky. Mala to ťažké, ale to jej nezabránilo, aby nám dvom, bratovi a mne, nevštepila vysoké morálne hodnoty.

Časom sme ja i brat vstúpili do manželstva. Krátko nato zistili matke rakovinu, ktorej napokon podľahla. Ale pred smrťou nám ešte odovzdala niečo veľmi cenné.

Jedna jej známa jej porozprávala o biblickej nádeji na vzkriesenie a ona prijala ponuku biblického štúdia. Nádej, ktorú štúdiom Biblie nadobudla, jej napriek tomu, že sa jej život chýlil ku koncu, dávala dôvod žiť a pomáhala jej pociťovať šťastie.

Keď sme videli, aký dobrý vplyv má na ňu Božie Slovo, začali sme ho študovať aj my s bratom. Ako Jehovova svedkyňa som sa dala pokrstiť mesiac pred narodením druhého dieťaťa, krásneho dievčatka, ktoré sme pomenovali Lucía.

Deň krstu bol pre mňa veľmi dôležitý. Dôvod bol jednak ten, že od toho dňa som už patrila Jehovovi, lebo som sa mu oddala a sľúbila som mu, že mu budem slúžiť večne, a jednak ten, že som sa mohla o vieru deliť s milovaným synom a dcérou.

To sa však malo zakrátko zmeniť. Keď mala Lucía štyri roky, začala sa sťažovať na veľké bolesti v brušku. Po niekoľkých vyšetreniach nám rádiológ povedal, že v brušnej dutine má útvar veľkosti pomaranča pripojený k pečeni. Vysvetlil nám, že Lucía má neuroblastóm, čo je agresívny rakovinový nádor. Tým sa začal jej sedemročný boj s rakovinou, ku ktorému patrili dlhé pobyty v nemocnici.

Obetavý duch

V tých ťažkých rokoch mi Lucía často zlepšila náladu, keď ma srdečne objala a upokojovala bozkami. Jej prístup k chorobe veľmi zapôsobil aj na nemocničný personál. Vždy veľmi ochotne pomáhala sestričkám roznášať jogurty, džús a ďalšie veci deťom v druhých izbách. Sestričky jej dokonca dali biely plášť a menovku s nápisom „pomocníčka sestričiek“.

„Lucía mi prirástla k srdcu,“ spomína jedna pracovníčka nemocnice. „Bolo to živé a tvorivé dieťa. A veľmi rada maľovala. Dávala najavo svoje pocity a duševne bola vyspelá, veľmi vyspelá.“

Silu a vyrovnanosť mala Lucía z Božieho Slova. (Hebr. 4:12) Verila, že v novom svete „smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti“, ako sľubuje Božie Slovo. (Zjav. 21:4) Veľmi sa zaujímala o ľudí a vždy využila príležitosť podeliť sa s nimi o biblické posolstvo. Vďaka pevnej nádeji na vzkriesenie si napriek pochmúrnym vyhliadkam dokázala udržať pokojnú myseľ a dobrú náladu. (Iz. 25:8) Taký postoj mala až do dňa, keď nad ňou rakovina zvíťazila a vzala jej život.

Práve v ten deň som si dohovorila to veľmi dôležité stretnutie. Lucía už ani nevládala celkom otvoriť oči. Jej otec ju držal za jednu ruku, ja za druhú. „Neboj sa, ja ťa neopustím,“ zašepkala som jej. „Len dýchaj pomaly. Keď sa zobudíš, bude ti zas dobre. Už ťa nebude nič bolieť a ja budem pri tebe.“

To, čo som jej sľúbila, musím dodržať. Viem, že čakanie na stretnutie nebude ľahké. Ale viem aj to, že ak budem trpezlivá a budem dôverovať Jehovovi a ak mu zostanem verná, budem ju môcť privítať, keď sa pri vzkriesení vráti.

Čo nám Lucía dala

Lucíin príklad odvahy, ako aj úžasná podpora zo strany zboru hlboko zapôsobili na môjho neveriaceho manžela. V ten deň, keď Lucía zomrela, mi povedal, že si musí niečo nechať rozležať v hlave. O niekoľko týždňov požiadal jedného staršieho o biblické štúdium. Zakrátko začal chodiť na všetky zhromaždenia. S Jehovovou pomocou dokázal prestať fajčiť, o čo sa neúspešne pokúšal už aj predtým.

Žiaľ nad stratou Lucíe celkom nepominul, ale som nesmierne vďačná Jehovovi za to, čo nám dala. Spolu s manželom sa utešujeme nádhernou nádejou na vzkriesenie a dokonca si predstavujeme čas, keď Lucíu opäť uvidíme; keď uvidíme jej veľké živé očká a líčka s jamkami, ktoré sa jej robili pri úsmeve.

Tragédia v našej rodine zvlášť zapôsobila na istú ženu zo susedstva. Jej syn chodil do tej istej školy ako Lucía. O druhého, jedenásťročného syna prišla, lebo zomrel na rovnakú chorobu ako naša dcéra. Keď sa dozvedela, čo sa stalo s Lucíou, zistila si, kde bývame, a v jedno upršané sobotné dopoludnie k nám prišla. Zaujímala sa, ako znášam jej smrť, a navrhla mi, aby sme vytvorili svojpomocnú skupinu, ktorá by poskytovala útechu ďalším matkám v podobnej situácii.

Povedala som jej, že mňa osobne veľmi utešuje jeden biblický sľub a že je to sľub, ktorý nemôže dať nijaký človek. Tvár sa jej rozžiarila, keď som jej prečítala Ježišove slová zapísané v Jánovi 5:28, 29. Prijala ponuku biblického štúdia a zakrátko začala pociťovať „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie“. (Fil. 4:7) Často sa stáva, že sa na biblickom štúdiu zastavíme a predstavujeme si, ako v novom svete vítame našich drahých pri vzkriesení.

Áno, Lucía nám svojím krátkym životom dala niečo trvalé. Jej viera pomohla našej rodine zjednotiť sa v službe Bohu a posilnila moje odhodlanie udržať si pevnú vieru. Vôbec nepochybujem, že my všetci, ktorým zomrel niekto blízky, kto môže byť vzkriesený, máme dohodnuté veľmi dôležité stretnutie.

[Obrázok na strane 20]

Lucíina kresba raja