Katolícka cirkev v Španielsku — Moc a privilégiá

„Pán zanechal Petrovi nielen vládu nad cirkvou, ale aj nad celým svetom.“ — Pápež Inocent III.

KEĎ počiatkom 13. storočia pápež Inocent III. napísal tieto slová, stredoveká katolícka cirkev dosiahla vrchol svojej moci. Cesta k tejto moci bola však vydláždená skôr politickými než duchovnými zväzkami. Nikde to nebolo tak výrazne badateľné ako v Španielsku.

Španielska cirkev uchopila moc a privilégiá tým, že spojila svoje sily so štátom.

Náboženská jednota ako politický nástroj

Po storočiach vlády rozdelených a hašteriacich sa kráľovstiev sa v roku 1479 skoro celé Španielsko zjednotilo pod vládou Ferdinanda a Izabely. Ako sa však mal novo utvorený štát zjednotiť v myslení a cieľoch? Ferdinand získal pomoc cirkvi. V roku 1478 bola s pápežskou podporou zriadená inkvizícia. Teraz, ovládaná kráľom a vykonávaná cirkvou, sa ukázala ako jedna z najmocnejších zbraní, aké boli dosiaľ vynájdené na potláčanie náboženského a politického nesúhlasu. Po rýchlom podrobení všetkých pokrstených španielskych katolíkov do tohto jarma sa jedinou prekážkou, ktorá ešte stála v ceste zamýšľanej jednote, stalo niekoľko miliónov nepokrstených Židov a Maurov.

V roku 1492 na nátlak Hlavného inkvizítora Torquemadu kráľ Ferdinand a kráľovná Izabela rozkázali vyhnať všetkých nepokrstených Židov zo Španielska. O desať rokov boli vyhnaní aj všetci Mauri, ktorí odmietli stať sa katolíkmi. Mních Bleda opísal tento nútený odchod moslimov ako „najslávnejšiu udalosť v Španielsku od čias apoštolov“. Dodal: „Teraz je náboženská jednota zabezpečená a iste nadíde vek blahobytu.“ La España Católica (katolícke Španielsko) sa stala skutočnosťou a na znamenie uznania nazval pápež Alexander VI. Ferdinanda a Izabelu „Katolíckymi Veličenstvami“.

Keď španielska cirkev dosiahla doma náboženskú jednotu, začala rozširovať svoje obzory. Práve pod španielskym kráľovským patronátom objavil Kolumbus nové zeme a národy v Amerike. S conquistadormi (čítaj konkistádormi, dobrodružnými španielskymi dobyvateľmi Ameriky) vyplávali do nového sveta dominikánski a františkánski mnísi, odhodlaní priviesť pohanov do lona cirkvi.

Dobyvateľovi Mexika Cortésovi bolo prikazované, že prvotným cieľom jeho výpravy musí byť slúžiť Bohu a šíriť kresťanskú vieru. On však otvorene priznal: „Prišiel som pre zlato.“ Rozporné pohnútky mala asi väčšina conquistadorov. Jeden z nich to vyjadril: „Prišli sme sem slúžiť Bohu a tiež zbohatnúť.“

Prv než conquistadori začali dobývať nejaké územie, prečítali nahlas dokument nazvaný Los requisitos — či boli domorodci prítomní, alebo nie —, podľa ktorého sa od domorodcov žiada, aby uznali, že svetu vládne cirkev a že jej predstaviteľom je španielsky kráľ. Stačilo neuznať to, a vojenská kolonizácia mohla byť vyhlásená za „spravodlivú vojnu“.

Milióny domorodcov boli pokrstené, mnohí z nich hneď, ako boli porazení. Potom už kňazi a mnísi spolupracovali so španielskymi panovníkmi na správe kolónií. Cirkevný historik Paul Johnson poznamenal: „Katolícka cirkev bola jedným z ministerstiev španielskej vlády a odvtedy už nikdy nie tak ako v oboch Amerikách... Ako odmenu za to požadovala cirkev ochranu, privilégiá a neuchyľujúcu sa oddanosť Koruny pravej viere.“

Tak sa do konca 16. storočia stala cirkev v Španielsku najmocnejšou štátnou cirkvou v celom kresťanstve. Uplatňovala absolútnu náboženskú nadvládu v celom Španielsku a na rozsiahlom území Nového sveta, Ameriky. Avšak jedinečná moc a výsady, ktoré užívala, nevyhnutne viedli k zneužívaniu moci, ba k zneužívaniu omnoho výraznejšiemu než v iných krajinách.

[Zvýraznený text na strane 5]

„Prišli sme sem slúžiť Bohu a tiež zbohatnúť“