Katolícka cirkev v Španielsku — Prečo je v kríze?

„Zasiali vietor, zožnú búrku.“ — Hozeáš 8:7, Ekumenický preklad.

DŇA 20. mája 1939 v kostole Santa Barbara v Madride predložil generál Franco svoj víťazný meč arcibiskupovi Gomáovi, prímasovi španielskemu. Armáda a cirkev spoločne oslávili triumf, ktorý pápež nazval „vytúženým katolíckym víťazstvom“. Občianska vojna sa skončila a španielskemu katolíctvu zrejme svital nový deň.

Triumfujúca cirkev získala štedrú podporu štátu, správu nad školstvom a rozsiahlu cenzorskú právomoc nad všetkým, čo neprospievalo národnému katolíctvu. No úspešné vojensko–náboženské križiacke ťaženie zasialo zároveň semená náboženského úpadku.

V očiach mnohých Španielov mala cirkev účasť na ukrutnostiach víťazných vojsk. Je pravda, že v bezprostredne povojnových rokoch väčšina obyvateľstva chodievala na omšu. Ak chcel človek získať zamestnanie alebo postup, bolo múdre byť dobrým katolíkom. Živili však ozbrojená moc a politický útlak opravdivú vieru?

Po štyridsiatich rokoch odpovedala na túto otázku séria kríz.

Kríza viery: V roku 1988 už len traja z desiatich obyvateľov Španielska pravidelne pestovali katolícke náboženstvo a väčšina ľudí sa pokladala za „menej nábožných, než boli pred desiatimi rokmi“. Prieskum robený pre španielsky týždenník El Globo ukázal, že väčšina Španielov síce verí v Boha, ale ani nie polovica je presvedčená, že existuje posmrtný život. Najviac prekvapuje zistenie, že plných 10 percent z tých, ktorí sa považovali za aktívnych katolíkov, povedalo, že neverí v osobného Boha.

Kríza povolania: Kedysi Španielsko vysielalo kňazov do všetkých kútov sveta. Pred tridsiatimi rokmi bolo ročne vysvätených 9 000 kňazov. Teraz tento počet poklesol na tisíc a mnoho veľkých seminárov zaháľa. Výsledkom toho je, že stúpa priemerný vek španielskych kňazov. 16 percent ich v súčasnosti prekračuje sedemdesiatku a iba 3 percentá majú menej ako tridsať rokov.

Finančná kríza: Nová španielska ústava oddeľuje cirkev od štátu. Predtým štát automaticky poskytoval katolíckej cirkvi štedré podpory. Terajšia vláda zaviedla nový systém, ktorým sa malé percento daní každej osoby prideľuje buď cirkvi, alebo na nejaký hodnotný sociálny cieľ, podľa želania daňového poplatníka. Je prekvapujúce, že iba každý tretí španielsky poplatník dal prednosť tomu, aby jeho peniaze dostávala cirkev. Bol to úder pre katolícke vrchnosti, ktoré odhadovali, že túto „náboženskú daň“ postúpi cirkvi skoro dvojnásobne viac poplatníkov. To znamená, že cirkev má ďaleko k sebestačnosti.

Predbežne sa zdá, že vláda bude musieť chtiac–nechtiac podporovať cirkev až 120 miliónmi dolárov ročne. Nie všetci katolíci sa tomu tešia. Španielsky teológ Casiano Floristán poukázal na to, že „cirkev, ktorá nedostáva dostatok príspevkov od veriacich, buď nemá veriacich, alebo nie je cirkvou.“

Kríza poslušnosti: Táto kríza postihuje kňazov i farníkov. Mladší kňazi a teológovia sa často viac zaujímajú o sociálne než o náboženské otázky. Ich „pokrokové“ tendencie sa dostávajú do rozporu s konzervatívnou španielskou katolíckou hierarchiou i s Vatikánom. Typickým príkladom je kňaz José Sánchez Luque z Malagy, ktorý je tej mienky, že „cirkev nemá monopol na pravdu“ a že by mala „občanov orientovať, ale bez panovania“.

Podobne uvažuje veľa španielskych katolíkov — len tretina španielskych katolíkov vo všeobecnosti súhlasí s tým, čo povie pápež. A na španielske biskupstvo sa hľadí ešte nepriaznivejšie. Pri nedávnom prieskume verejnej mienky štvrtina opýtaných katolíkov sa vyjadrila, že sa o biskupov „nestará“, a 18 percent povedalo, že im vlastne vôbec nerozumie.

„Druhá evanjelizácia“

V tejto znepokojivej situácii vydali španielski biskupi v roku 1985 nezvyčajnú sériu vyznaní. Okrem iného priznali:

Biskupi uznali tiež, že krajina je stále viac svetská či nábožensky ľahostajná. Odporúčali „druhú evanjelizáciu“ Španielska. No málokto dbal na ich volanie. Dve katolíčky, ktoré chodili z domu do domu, zažili prekvapenie. Museli viac času venovať na to, aby vysvetlili domácim, že nie sú Jehovovi svedkovia, než na odovzdanie svojho katolíckeho posolstva.

Nemalo ich to prekvapiť, lebo Jehovovi svedkovia strávili vlani vyše osemnásť miliónov hodín tým, že navštevovali španielske domácnosti v konaní ozajstnej celonárodnej evanjelizácie. Všetci svedkovia — tak ako kresťania v prvom storočí — cítia povinnosť ‘pracovať ako hlásatelia evanjelia‘. (2. Timotejovi 4:5, katolícky preklad dr. Petrů.) A i keď narážajú na rozšírenú ľahostajnosť voči cirkvi, evanjelium čiže dobré posolstvo týkajúce sa Božieho kráľovstva, ktoré oznamujú, nachádza mnoho počujúcich uší.

Jeden starší muž, ktorého stretli, sa volal Benito. Keď vypukla občianska vojna, býval v oblasti, ovládanej povstaleckými vojskami. Bol donútený vstúpiť do vojska, ale v srdci cítil, že je nesprávne zodvihnúť zbraň. Odmietol uznať, že ide o „svätú vojnu“. Pretože nechcel zabíjať svojich blížnych, radšej si úmyselne strelil do ruky, aby nemohol stlačiť spúšť.

O štyridsať rokov začal on i jeho žena študovať s Jehovovými svedkami Bibliu. Bol nadšený, keď sa dozvedel, že Boh vyzýva svoj ľud, aby ‘prekul svoje meče na pluhové radlice‘, tak ako jeho už pred rokmi vyzývalo k tomu jeho svedomie. (Izaiáš 2:4) Napriek oslabenému zdraviu sám zanedlho pracoval ako hlásateľ evanjelia.

„Krásna bublina“

Glória je bývalá katolíčka, ktorá sa vzdala svojho spôsobu uctievania Boha. Roky obetovala svoj život cirkvi ako misijná mníška vo Venezuele. Bola však rozčarovaná, keď nemohla nájsť odpovede na svoje otázky týkajúce sa cirkevných náuk, ako je nepoškvrnené počatie Márie, očistec a trojica.

Keď hľadala vysvetlenie, vždy jej povedali, že je to tajomstvo. ‘Prečo Boh robí veci takými ťažkými na pochopenie?‘ pýtala sa sama seba. Pri jednej príležitosti ju varovali, že keby žila v časoch inkvizície, bola by upálená. ‘To by aj mohla byť pravda,‘ pomyslela si.

Po takých sklamaniach bola skeptická, keď ju navštívili Jehovovi svedkovia. Ale keď sa presvedčila, že všetko, čo vyučujú, je potvrdené Písmom, a že konečne mohla porozumieť Božiemu posolstvu pre ľudstvo, mala nesmiernu radosť. Teraz venuje mnoho času zvestovaniu dobrého posolstva o Božom Kráľovstve.

„Keď si teraz pomyslím na všetky tie náboženské obrady katolíckej cirkvi,“ hovorí Glória, „prirovnávam ich ku krásnej bubline, ktorá sa ligoce mnohými farbami, ale je dutá, prázdna — a keď sa pokúsiš vniknúť hlbšie, stratí sa.“

Benito, Glória a tisíce Jehovových svedkov v Španielsku našli skutočné duchovné občerstvenie tým, že sa obrátili k neskaleným vodám pravdy, ktoré možno čerpať zo Svätého písma. Takéto občerstvenie chýbalo v tej úctyhodnej iberskej inštitúcii, v španielskej cirkvi — takej bohatej na tradíciu, ale takej chudobnej na duchovný obsah, po stáročia takej mocnej, ale teraz takej neschopnej zmierniť nevšímavosť svojho zmenšujúceho sa stáda.

Ježiš Kristus raz povedal, upozorňujúc na nutnosť rozpoznať náboženský blud a vyhýbať sa mu: „Majte sa na pozore pred nepravými prorokmi: prichádzajú k vám preoblečení za ovce, ale vnútri sú to draví vlci. Poznáte ich po ich ovocí.“ Nuž, „poznáte ich teda po ich ovocí“. — Matúš 7:15–20, Petrů.

Nechajme čitateľa, nech sám posúdi ovocie španielskeho katolíctva.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 12]

Katolícki biskupi volali po druhej evanjelizácii Španielska. Málokto dbal na ich volanie

[Obrázok na strane 9]

Len traja z desiatich Španielov pravidelne chodia do kostola

[Obrázok na strane 10]

Kostol Sagrada Familia v Barcelone je po sto rokoch stavby a vymáhania darov stále nedokončený

[Prameň ilustrácie]

Foto: Godo-Foto