Katolícka cirkev v Španielsku — Zneužívanie moci

„Čím väčšia moc, tým nebezpečnejšie zneužitie.“ — Edmund Burke

MUŽ, ktorý vládol najväčšou mocou v Európe 16. storočia, bol Filip II., kráľ katolíckeho Španielska. Jeho obrovská ríša, „nad ktorou slnko nikdy nezapadá“, sa rozprestierala od Mexika po Filipíny, od Holandska až po Mys Dobrej nádeje.

Jeho ambície boli však skôr náboženské než politické; hájiť katolíctvo v Európe a šíriť vieru po celej svojej ríši. Vychovaný kňazmi, bol presvedčený, že katolícka cirkev je poslednou baštou jeho monarchie a vôbec celej civilizácie. Bol predovšetkým dieťaťom cirkvi.

Aby podporil katolícku cirkev, dával svoje požehnanie krutým metódam inkvizície; bojoval proti protestantizmu v Holandsku a proti tureckým „nevercom“ v Stredozemí, neochotne sa oženil s chorľavou anglickou kráľovnou Máriou Tudorovou v bezvýslednom pokuse zaistiť jej katolíckeho dediča; neskôr vyslal „neporaziteľnú“, ale osudom stíhanú Armadu v snahe vytrhnúť Anglicko z protestantského ovčinca, a keď zomrel, zanechal po sebe zbankrotovanú krajinu — napriek veľkým injekciám zlata z kolónií.

Inkvizícia — tri storočia útlaku

Najmocnejším mužom po kráľovi bol v Španielsku Hlavný inkvizítor. Jeho povinnosťou bolo udržiavať španielske katolíctvo nepoškvrnené a pravoverné. Nepravoverní si nechávali svoje názory pre seba alebo odchádzali do exilu, pokiaľ ich ešte predtým nevypátrali agenti inkvizície. Každý, azda len s výnimkou kráľa, podliehal moci inkvizície, aj jej zneužívaniu — ani katolícka hierarchia nebola mimo podozrenia.

Toledský arcibiskup bol napriek opakovaným protestom pápeža sedem rokov väznený na základe úplne nedostatočných dôkazov. Nikto v Španielsku sa neopovážil ozvať sa na jeho obranu. Panoval názor, že ‘je lepšie, keď je odsúdený nevinný, než aby bola znevážená inkvizícia‘.

Inkvizícia sprevádzala conquistadorov do španielskych kolónií v Amerike. V roku 1539, len niekoľko rokov po dobytí Mexika, bol aztécky náčelník Ometochtzin obžalovaný z modlárstva na základe svedectva jeho desaťročného syna. Napriek jeho prosbám, aby mu ponechali slobodu svedomia, odsúdili ho na smrť. V kolóniách, tak ako i v Španielsku, bola Biblia v domácom jazyku zakázaná. V roku 1541 napísal Jerónimo López: „Je najnebezpečnejším omylom učiť Indiánov vedu a ešte väčším dávať [im] do rúk Bibliu... Takto poblúdilo mnoho ľudí u nás v Španielsku.“

Tri storočia úzkostlivo bdela inkvizícia nad Španielskom a jeho ríšou, až sa jej napokon minuli peniaze i obete. A bez obetí, ktoré museli platiť ťažké pokuty, sa celá mašinéria zastavila.a

Vietor zmeny

So zánikom inkvizície začal v 19. storočí vzrastať v Španielsku liberalizmus a katolícka moc postupne upadala. Cirkevné pozemky — do tých čias tretina všetkej obrábanej pôdy — boli nasledujúcimi vládami konfiškované. V tridsiatych rokoch nášho storočia vyhlásil socialistický ministerský predseda Azaña, že „Španielsko prestalo byť katolícke,“ a jeho vláda si počínala podľa toho.

Cirkev bola úplne odlúčená od štátu a podpory kňazom boli zrušené. Vzdelanie malo byť nenáboženské a bol zavedený aj občiansky sobáš a rozvod. Kardinál Segura nariekal nad týmto ‘krutým úderom‘ a mal obavy o prežitie národa. Zdalo sa, že katolíctvu je súdený nevyhnutný úpadok, keď tu zrazu v roku 1936 otriaslo národom vojenské povstanie.

Občianska vojna — kruté križiacke ťaženie

Generáli, ktorí viedli prevrat, mali na to politické dôvody, no konflikt veľmi skoro začal dostávať náboženské črty. Niekoľko týždňov po povstaní sa cirkev, ktorej moc už bola podkopaná nedávnymi zákonmi, stala náhle terčom rozsiahleho a zlomyseľného útoku.b Tisíce kňazov a mníchov bolo zabitých fanatickými odporcami vojenského prevratu, ktorí stotožňovali španielsku cirkev s diktatúrou. Plienili sa a vypaľovali kostoly a kláštory. V niektorých oblastiach Španielska stačila už kňazská sutana na rozsudok smrti. Akoby povstal zo svojho hrobu prízrak inkvizície, aby pohltil tých, ktorí ho splodili.

Ohrozená španielska cirkev sa znovu obrátila na svetské sily — tentoraz vojenské —, aby bránili jej záujmy a vrátili národ ku katolíckej pravovernosti. Najprv sa však musela občianska vojna posvätiť ako „svätá vojna“, ako „križiacke ťaženie“ na obranu kresťanstva.

Kardinál Gomá, arcibiskup z Toleda a prímas španielsky, napísal: „Je vojna v Španielsku občianskou vojnou? Nie. Je to boj tých, ktorí nemajú Boha,... proti pravému Španielsku, proti katolíckemu náboženstvu.“ Vodcu povstalcov generála Franca nazval „nástrojom Božích plánov na zemi“. Podobné pocity vyjadrili aj ďalší španielski biskupi.

Pravda však nebola taká jednoduchá. Mnohí, čo stáli na strane republiky, boli tiež úprimní katolíci, najmä v baskickom kraji, tradičnej bašte katolíctva. A tak sa stalo, že v občianskej vojne bojovali katolíci proti katolíkom — a všetci vo veci španielskeho katolíctva, ako definovali tento konflikt biskupi.c

Keď Francove vojská nakoniec ovládli územia Baskov, popravili štrnásť kňazov a oveľa viac ich uväznili. Francúzsky filozof Jacques Maritain, ktorý písal o ukrutnostiach, popáchaných na baskických katolíkoch, poznamenal, že „svätá vojna nenávidí veriacich, ktorí jej neslúžia, zúrivejšie než neveriacich“.

Po troch rokoch vzájomných ukrutností a krviprelievania sa občianska vojna skončila víťazstvom vojsk generála Franca. Zahynulo 600 až 800 tisíc Španielov, mnohí z nich ako obete surovej odvety víťazných vojsk.d Kardinál Gomá vo svojom pastierskom liste tvrdil neoblomne: „Nikto nemôže poprieť, že mocou, ktorá rozhodla túto vojnu, bol sám Boh, jeho náboženstvo, jeho ustanovenia, jeho zákon, jeho existencia a jeho vracajúci sa vplyv v našich dejinách.“

Od ustanovenia inkvizície v 15. storočí do španielskej občianskej vojny (1936–39) štát a cirkev pracovali až na niekoľko výnimiek spoločne. Tento nesvätý zväzok bezpochyby slúžil zámerom oboch. Avšak päť storočí dočasnej moci — a jej sprievodné zneužívanie — vážne podrylo duchovnú autoritu cirkvi, ako ukáže náš nasledujúci článok.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 8]

Výroky biskupov o španielskej občianskej vojne

Krátko po vypuknutí vojny (1936) kardinál Gomá opísal konflikt ako boj medzi „Španielskom a anti—Španielskom, náboženstvom a ateizmom, kresťanskou civilizáciou a barbarstvom“.

La Guerra de España, 1936–1939, str. 261.

Cartagenský biskup povedal: „Požehnané sú delá, ak v trhlinách, ktoré otvoria, kvitne evanjelium.“

La Guerra de España, 1936–1939, str. 264–5.

1. júla 1937 vydali španielski biskupi spoločný list, zhrňujúci katolícky postoj k občianskej vojne. Okrem iného v ňom píšu:

„Cirkev, i keď je pokojného ducha... nemôže byť ľahostajná k tomuto boju... V Španielsku nebolo inej cesty k znovuzískaniu práva, mieru a prospechu, ktorý z nich plynie, len cez Národné hnutie [Francove fašistické sily].“

„Veríme, že meno Národné hnutie je priliehavé, predovšetkým vďaka jeho duchu, v ktorom sa zračí zmýšľanie veľkej väčšiny španielskeho ľudu, a to je jediná nádej pre celý národ.

Enciclopedia Espasa–Calpe, dodatok 1936–1939, str. 1553–5.

Katolícki biskupi v iných krajinách rýchlo podporili svojich španielskych kolegov. Parížsky arcibiskup, kardinál Verdier, opísal občiansku vojnu ako „boj medzi kresťanskou civilizáciou a... civilizáciou ateizmu“, a kardinál Faulhaber v Nemecku vyzval všetkých Nemcov, aby sa modlili za tých, ktorí „bránia Božie sväté práva, aby On doprial víťazstvo tým, ktorí bojujú v [tejto] svätej vojne“.

Enciclopedia Espasa–Calpe, dodatok 1936–1939, str. 1556–7.

[Obrázok na strane 7]

Z tohto kláštorno–palácového komplexu San Lorenzo del Escorial panoval Filip II. nad svojou ríšou, „nad ktorou slnko nikdy nezapadá“.