Haidovia — Jedinečný ľud zo „zahmlených ostrovov“

Od kanadského dopisovateľa Prebuďte sa!.

ASI pred dvesto rokmi boli európski cestovatelia a obchodníci príjemne prekvapení prvým stretnutím s národom Haidov, jedinečnými obyvateľmi nedávno objaveného súostrovia pri západnom pobreží Kanady.

Tieto počiatočné kontakty boli dôstojné a priateľské. Ku každej obchodnej lodi sa prihnali štíhle, ručne tesané, cédrové kanoe plné mužov a žien, často oblečených do najjemnejších tuleních kožuchov. Raz začali Indiáni v kanoe spievať a jeden muž vstal a s priateľským gestom rozhodil po vode perie. (Orlie prachové perie bolo symbolom priateľstva a privítania.) Inokedy zas priplával bližšie náčelník a zaspieval sólo na privítanie, k čomu sa na brehu pripojilo zo dvesto hlasov v refréne.

Haida Gwaii, vlasť Haidov, pozostáva zo skupiny 150 ostrovov v tvare dýky, rozkladajúcich sa asi 95 kilometrov na západ od pobrežia kanadskej Britskej Kolumbie. Táto skupina zahmlených ostrovov sa teraz volá Queen Charlotte Islands, často nazývané Charlotty. Podnebie im zmierňuje teplý oceánsky prúd od Japonska, Japonský prúd. Jednako, napriek miernym teplotám, bývajú ostrovy bičované silnými vetrami a búrkami.

Kto sú Haidovia?

O pôvode Haidov a o ich príchode na Charlotty sa vie málo, pretože nikdy nevznikli písané záznamy o ich histórii alebo kultúre. Ako ostrovy samy sú zahalené hmlou, tak aj ich minulosť sa skrýva v hmlách dávnych čias. Niektorí si myslia, že Haidovia prišli z Ázie cez Beringov prieplav, iní dokazujú, že priplávali na svojich kanoe s Japonským prúdom. Všetko, čo o nich vieme, je však len zbierka ústnych tradícií, v ktorých sa fakty prepletajú s výmyslami. Podľa jedného rozprávanie sa Haidovia vynorili z veľkej mušle, ktorú otvoril havran na Ružovom myse v severovýchodnom výbežku Grahamovho ostrova — najväčšieho z Charlott.

Tieto mnohé báje a povesti príliš neosvetľujú pôvod Haidov, no je zaujímavé, že rozličné rozprávania hovoria o veľkej potope, ktorá prikryla najvyššie vrcholy hôr a ľudia prežili len tak, že postavili veľkú plť z kmeňov a stromov a naložili ju zásobou potravín. Jeden haidský starší zo Skidegate tvrdí: „Mnohí z nášho ľudu poznajú tento príbeh o potope, pretože je to pravda. Skutočne sa to pred mnohými rokmi stalo.“

Haidovia, so sebadôverou, vynachádzaví a veľmi tvoriví, vytvorili bohatú a zložitú spoločenskú štruktúru dávno pred rokom 1774, kedy sem priplávali Európania. Národ sa delil na dve základné časti, Orlí klan a Havraní klan, čo sa určuje pri narodení podľa matky. V tejto spoločnosti, ktorá stavia na matke, patria deti vždy k matkinmu klanu. Manželskí partneri sa mali vyberať len z opačného klanu a zasnúbenie zvyčajne zariaďovala matka, keď jej syn alebo dcéra boli ešte deťmi.

Totemy — ich význam

Rodinné alebo klanové erby, ktoré používali skutočné alebo bájne tvory ako symboly, boli hrdým majetkom určujúcim osobnú totožnosť. K erbom Orlieho klanu patrili štylizovane vyrezávané alebo maľované orly, kormorány, bobry a žraloky. Na erboch Havranieho klanu boli kamzíky, kosatky dravé, medveď grizzly a dúha. Tieto erby neboli len na ozdobu, ale znázorňovali rodokmeň, bohatstvo a postavenie rodiny a tiež privilégiá, piesne a povesti klanu.

Totemy čiže vyrezávané koly síce neslúžili ako modly, no niektoré mali mýtický alebo duchovný význam, zobrazovali nadprirodzených predkov s magickou mocou premieňať sa na zvieratá a naspäť na človeka. Za necelých sto rokov, asi od roku 1840, získalo si vyrezávanie a stavanie totemov veľkú obľubu. Dnes tieto veľké cédrové koly, vyblednuté a vyhladené povetrím na striebristú šeď, pomaly práchnivejú a padajú. Daktoré boli vysoké i 20 metrov a široké meter a pol.

Od jari do jesene sa Haidovia zamestnávali zberom a uskladňovaním potravín. More im poskytovalo hojnosť rýb, mušlí, sleďov a morských chalúh. Chytali tulene pre tuk a vymieňali ho za tuk z ryby eulachon, ktorá sa v ich ostrovných vodách nevyskytuje. Eulachoní tuk sa dodnes cení, pretože dodáva chuť najrozličnejším jedlám. Stravu im spestrovali vtáčie vajcia, lesné plody, korienky a zverina.

Haidovia neboli známi ako roľníci, no keď im z pevniny priviezli zemiaky, úspešne ich pestovali a predávali nazad obyvateľom pevniny. V zime sa usporadúvali takzvané potlachy, radostné zhromaždenia, kedy si rodiny zvyčajne obliekali obradné odevy z krásnych tuleních koží. Potlachy bývali príležitosťou na dávanie darov, kedy sa delili a rozdeľovali si z bohatstva, kedy získavali i postavenie v spoločnosti. Boli to dni hodovania, tanca, spevu a rozprávania historiek.

Pozostatky haidských dedín, roztrúsených po ostrovoch, svedčia o tom, že na Charlottách kedysi žila dosť veľká populácia. Začiatkom 19. storočia bolo na ostrovoch okolo 7 000 obyvateľov. Avšak belosi sem priniesli choroby a alkohol, ktorý zavinil rozšírenie opilstva. Dediny ostávali prázdne a opustené, keď sa Haidovia pokúšali utiecť pred zhubnou metlou kiahní. V roku 1885 zostalo z nich len osemsto ľudí.

Vikingovia severozápadu Tichého oceánu

Keďže domovina Haidov bola obklopená vodou, boli vždy na mori ako doma, a to najmä na nádherných kanoe. Podaktoré kanoe boli také veľké, že boli dlhšie než plachetnice prvých európskych cestovateľov. Kanoe dosahovalo dĺžku od 23 metrov – do takých sa vmestilo 40 ľudí a 2 tony nákladu – až po menšie, osemmetrové kanoe na každodenné použitie popri pobreží. V tých väčších Haidovia po stáročia bez konkurencie podnikali nájazdy a obchodovali od Aljašky na severe po Puget Sound na juhu. U obyvateľov pevniny vzbudzovali strach a hrôzu a nazývali ich Vikingami severozápadu Pacifiku.

Hoci dnes už majú Haidovia moderné, dobre vybavené lode, na pôvodné kanoe z červeného cédra sa nezabudlo. Stále ich ešte stavajú na osobitné príležitosti, tak napríklad pre Kanadskú svetovú výstavu EXPO 86, ktorá sa konala vo Vancouveri v Britskej Kolumbii. Mäkké drevo veľkých červených cédrov bolo ideálne na výrobu kanoe. Má rovné vlákna, ľahko sa opracováva a dobre odoláva hnitiu.

Čo skrýva budúcnosť?

Zostali už len dve dediny Haidov, Old Massett a Skidegate. A mnohí si kladú otázky, aká bude ich budúcnosť a kultúra, čo bude s ich krásnymi „zahmlenými ostrovmi“? Opilstvo a choroby ich ozaj tragicky poznačili. Mestský život odlákal mladšiu generáciu do miest na pevnine, do Prince Rupert a do Vancouveru. Drevársky priemysel síce dal ostrovom zamestnanosť, ale vyvolal podozrenie a obavy u tých, ktorí vidia, že tak sú ich milované ostrovy ohrozené.

Ďalší negatívny vplyv na spôsob života Haidov mali náboženstvá kresťanstva. Misionári cirkví vo svojej horlivosti obracať na vieru a ovládať sa málo zamýšľali nad starodávnou, zakorenenou kultúrou. „Nikdy sa neusilovali porozumieť Haidovi – jeho spôsob sebavyjadrovania, jeho zmýšľanie ani jeho hodnoty,“ tvrdí istý historik. Jedno po druhom, potlachy, tance, totemy a šamanov (medicinmanov) misionári zakazovali. Pri krste ich nútili zmeniť si meno. Drahocenné mená, plné významov, bezohľadne znevažovali a nahradzovali ich anglosaskými priezviskami ako Smith, Jones a Gladstone. Nové mená im určovali podľa otca a nie podľa matky, ako mali Haidovia vo zvyku. Misionári im vzali ich staré hodnoty, ale nenahradili ich biblickými hodnotami.

V nedávnych rokoch však prišli k Haidom misionári celkom iného druhu — Jehovovi svedkovia. Ich posolstvo sa obracia k dobrým vlastnostiam Haidov a dáva im skutočnú nádej do budúcnosti. Keď títo kresťanskí misionári chodia po ostrovoch od domu k domu (niekedy používajú rybárske člny alebo malé lietadlá, aby sa dostali do odľahlých osád od Mysu St. James po ostrov Langara), sú ohromení ešte nedotknutou krásou Ostrovov kráľovnej Charlotty a vrelosťou a láskavosťou tohto ľudu.

Ako cestovatelia pred dvesto rokmi, našli aj Jehovovi svedkovia medzi Haidami ozajstných priateľov, keď usilovne roznášali dobré posolstvo o už zriadenom Božom kráľovstve do každej domácnosti na ostrovoch. A mnohé haidské rodiny ho prijali, pretože rozoznali zvuk pravdy, ktorá je v Božom slove, Biblii. Štúdiom Biblie s Jehovovými svedkami sa naučili ceniť si pravý vzťah medzi človekom a Bohom, človekom a človekom, i človekom a zvieraťom.

Spoznali meno „najvyššej bytosti“ nielen ako „Moc žiariacich nebies“, ale ako Boha Jehovu. Pochopili hodnotu bratstva celého ľudstva, že všetci ľudia sú si pred Jehovom rovní skrze Ježiša Krista. (Skutky 10:34, 35) Áno, zvieratá, vtáci a ryby sú všetko duše, tak ako je dušou i človek. Nemajú nesmrteľnú dušu ani nadprirodzenú moc, ktorú im pripisovali dávni haidskí rozprávači. — 3. Mojžišova 24:17, 18; Kazateľ 3:18–21; Ezechiel 18:4, 20.

Vo vodách bohatých na planktón žije desať rôznych druhov veľrýb. Na skalnatých výbežkoch je hojnosť mrožov Steller. Strmé útesy sú domovom pol milióna morských vtákov, medzi nimi sú vzácne sokoly sťahovavé, orly belohlavé a havrany. V pobrežných vodách, potokoch a jazerách sa hemží množstvo najrozmanitejších rýb. Po machových kobercoch v lesoch s tisícročnými stromami, medzi ktorými nechýba obrí smrek Sitka, červený céder a kanadská jedľa, sa túlajú čierne medvede, akých v takej veľkosti niet nikde inde na svete.

Ochrancovia prírody sa obávajú, že táto neporušená krása a bohatá príroda Charlott pôjde tou istou cestou ako ostatné oblasti, z ktorých zlá ľudská správa urobila bezútešnú pustatinu. Avšak Haidovia, ktorí prijali sľuby Najvyššieho, Boha Jehovu, s dôverou hľadia do budúcnosti, pretože Božie sľuby nikdy nezlyhávajú. (Jozua 23:14) Od nášho vznešeného stvoriteľa pochádza sľub, že celá Zem sa stane rajom pod spravodlivou vládou Božieho kráľovstva. Potom už nikdy nebude ohrozená dojímavá krása „zahmlených ostrovov“. — 2. Petra 3:13.

[Obrázky na strane 25]

Vpravo: Malebné zahmlené ostrovy

Ďalej vpravo: Totemy dediny Ninstintov na Anthonyho ostrove

Dole: Mrože Steller na Myse St. James

[Obrázky na strane 26]

Vľavo: Sála kráľovstva V Queen Charlotte City

Hore: Ker janovec v plnom kvete