Keď sa rakovina tají

JEDNÉHO dňa v máji 1987 som si vzala výtlačok časopisu Prebuďte sa! a začala som čítať rubriku „Od našich čitateľov“. Hneď som si všimla príspevok z Japonska, ktorý znel:

„Chceme vám poďakovať za uverejnenie článkov o rakovine. (8. a 22. októbra 1986) Našej dcére vlani zistili tuberkulózu, hoci do šestnástich rokov nebola vôbec chorá, a strávila v nemocnici 6 mesiacov. Potom ju z nemocnice prepustili, pretože tuberkulózne bacily nenašli.

‚Úžasné!‘ pomyslela som si. ‚To dievča prežilo práve to, čo i ja.‘ Čítala som ďalej:

„Ale nasledujúci mesiac sme sa dozvedeli, že má rakovinu štítnej žľazy, ktorá metastázovala do pľúc. Ihneď sa podrobila operácii štítnej žľazy, okolitých lymfatických uzlín a tiež jej odstránili časť pľúc. Teraz sa podrobuje liečbe kobaltom.“

Podstúpila som takú istú operáciu. Skrslo vo mne podozrenie. ‚Mohla by som to byť ja?‘ ‚Ale ja nemám predsa rakovinu, alebo áno?‘ Srdce mi búšilo, keď som očami behala po ostatných riadkoch príspevku:

„Jej operácia bola úspešná a žije teraz normálnym životom. Ale ako rodičia sme stále pociťovali úzkosť a žili v starostiach, ako pomôcť dcére. Vaše články nás povzbudili a pomohli získať pokojnú myseľ. Poskytli nám dobré vedenie, ako môžeme v budúcnosti povzbudzovať dcéru. H. K., Japonsko.“

To sú predsa oteckove iniciálky! Takže tým dievčaťom som ja? Bežala som za matkou. „Tak ty si zistila, že je to článok o tebe?“ povedala a usmiala sa. Veľmi sa pokúšala vyčítať mi niečo z tváre. Tak som sa prvýkrát dozvedela, že mám rakovinu.

Prečo to nepovedať skôr

V Japonsku nie je zvykom povedať pacientovi, že má rakovinu. Lekári usmernili mojich rodičov, aby to rešpektovali. Matka sa v podstate prikláňala k tomu, aby mi to oznámili, ale otecko nesúhlasil. Bál sa môjho zúfalstva a váhal. Zmietali ich teda pochybnosti, či mi prezradiť chorobu, alebo nie.

Potom sa vo vydaní časopisu Prebuďte sa! z 8. a 22. októbra 1986 objavil seriál článkov o rakovine. Keď si ich rodičia prečítali, rozhodli sa, že mi vo vhodnom čase o mojej rakovine povedia. Najprv však otecko napísal list, v ktorom vyjadril ocenenie Spoločnosti Strážna veža v Japonsku za uverejnené články. Keď jeho list uverejnili v časopise Prebuďte sa!, pocítili rodičia, že je za tým ruka Jehovu, Boha Biblie. Bol to láskavý spôsob, aby som sa dozvedela o svojej rakovine, pretože prekvapenie pri čítaní oteckovho listu prevládalo v tej chvíli nad všetkými ostatnými pocitmi.

Nepocítila som strach, pretože úprimne verím biblickému učeniu o stave mŕtvych. Hovorí, že si „neuvedomujú vôbec nič“. (Kazateľ 9:5) Dôverujem tiež biblickému sľubu, že „všetci v pamätných hrobkách“ budú vzkriesení a vyjdú. — Ján 5:28, 29.

Na druhej strane ma skľučovala myšlienka: ‚Keď zomriem, rodičia budú osamelí, kým budú čakať na moje vzkriesenie.‘ Viete, som ich jediné dieťa. ‚Jehova bude určite podopierať mojich rodičov v rokoch osamelosti,‘ dôvodila som a zahnala som túto skľučujúcu myšlienku.

V nemocnici

V apríli 1985, práve dva roky predtým, ako som siahla po časopise Prebuďte sa! s listom od môjho otecka, zapísala som sa na strednú školu. Mala som 15 rokov. Po lekárskej prehliadke som v máji dostala oznámenie, ktoré mi odporúčalo: „Bronchiektázia (trvalé rozšírenie priedušnice) — potrebné je dôkladné vyšetrenie.“

Aj keď som necítila, že niečo nie je v poriadku, cudzie slovo zaúčinkovalo a vytriezvela som. Nikdy som nebola vážnejšie chorá a každý ma pokladal za zdravé dievča. Predsa však som išla na dôkladné vyšetrenie do miestnej nemocnice. Tam mi zistili, že mám tuberkulózu a hneď ma hospitalizovali.

Život na oddelení tuberkulózy vôbec nebol príjemný. Pol roka ma nesmel navštíviť nikto zvonku okrem mojich rodičov. Posilňovali ma listy od kresťanských priateľov a nahrávky kresťanských zhromaždení, pomáhali mi bojovať so smútkom. Tiež čítanie publikácií Spoločnosti Strážna veža ma chránilo, aby som sa v myšlienkach nesústreďovala len na seba. Ale k zachovaniu pozitívneho názoru mi najviac pomohol osobný vzťah k Bohu.

Moje odhodlanie slúžiť Bohu

Rodičia začali študovať Bibliu, keď som mala štyri mesiace, a vychovali ma tak, aby som prijímala biblické učenie ako pravdu. Ako som vyrastala, vďaka rodičovskej výchove som sa naučila vážiť si svoj vzťah k Jehovovi a prehlbovať vieru v neho. Oddala som sa Jehovovi a svoju oddanosť som symbolizovala krstom vo vode 4. decembra 1982. Mala som vtedy trinásť rokov.

Takmer po šiestich mesiacoch pobytu v nemocnici ma v októbri 1985 prepustili. Prvý raz v živote som si uveodmila, aký sladký je vzduch, keď sa človek môže voľne pohybovať. Aby som prejavila svoje ocenenie, chcela som určitú dobu slúžiť plným časom alebo ako pomocná priekopníčka. Tak som strávila v mesiacoch novembri a decembri po 60 hodín v dobrovoľnej kresťanskej službe. Avšak v decembri som sa dozvedela, že musím znovu nastúpiť do nemocnice a podrobiť sa operácii štítnej žľazy. Už len pomyslenie na toto uväznenie ma rozplakalo.

Otázka krvi

Božie slovo poučuje kresťanov, aby sa „zdržiavali... krvi“, a ako oddaná Jehovova služobníčka som chcela urobiť všetko, aby som sa mu páčila. (Skutky 15:29) Pred operáciou som sa porozprávala so svojím lekárom a vysvetlila som mu, že nemôžem prijať transfúziu krvi. Rešpektoval moje stanovisko a povedal mi, aby som si nerobila starosti.

Avšak deň pred operáciou ma uviedli do nemocničnej izby, kde na mňa čakal viac ako tucet lekárov. Chirurgovia, ktorých som nikdy predtým nevidela, mali byť prítomní pri mojej operácii. Srdce mi bilo rýchlejšie, keď som stála zoči-voči toľkým odborníkom.

„Radi by sme sa s vami porozprávali o zajtrajšej operácii,“ začal vedúci lekár. „Chceme vám otvoriť pľúca a tiež štítnu žľazu. Čo sa týka transfúzie krvi, naozaj chcete, aby sme sa riadili presne podľa toho, čo ste povedali, aj keby nastala nečakaná kritická situácia?“

„Áno, naozaj to chcem,“ odpovedala som za napätej pozornosti lekárov. „Prosím vás, postupujte tak, ako som žiadala.“

Potom mi niektorí začali klásť otázky ako: „Prečo nechcete prijať transfúziu krvi?“ „Je to skutočne vaše presvedčenie?“ Keď som odpovedala na ich otázky, zdvorilo počúvali. Moje počiatočné napätie postupne povolilo a vysvetlila som im, ako som prijala Boží názor na krv. Tiež som objasnila, že je to moje vlastné ocenenie Božieho zákona a nie nátlak rodičov, ktoré ma primälo požiadať o bezkrvnú operáciu. Lekári láskavo rešpektovali môj postoj a povzbudzovali ma, aby som si nerobila starosti, pretože sa na túto operáciu veľmi dobre pripravia.

Operácia a liečba kobaltom

Počas operácie mi otvorili krk, vybrali štítnu žľazu, lymfatické uzliny a časť pľúc. Lekári zistili, že to, čo pôvodne určili ako tuberkulózu, bolo v skutočnosti rakovinové bujnenie, ktoré metastázovalo zo štítnej žľazy. Nikdy mi však nepovedali, že operácia potvrdila, že mám rakovinu.

Pretože sa lekári počas operácie dotýkali mojich hlasiviek, upozornili rodičov, že možno budem musieť podstúpiť ďalšiu operáciu, aby som mohla hovoriť. Ako lekári, tak i moji rodičia boli prešťastní, keď som nadobudla vedomie a spýtala som sa: „Nepoužili ste krv, však?“

Operácia bola úspešná vďaka poctivému úsiliu lekárov a ja som si zachovala čisté kresťanské svedomie. Lekári však povedali mojim rodičom: ‚Možno bude žiť iba štyri roky. Môže však zomrieť aj behom roka. Časom bude mať ťažkosti s dýchaním a zomrie v bolestiach. Odteraz bude chudnúť bez ohľadu na to, koľko zje. Buďte, prosím, na takéto následky pripravení.‘ Ja som, samozrejme, nič nevedela o tejto hroznej predpovedi. Ale rodičia boli šokovaní a ich smútok bol nesmierny.

Po operácii v januári 1986 ma hospitalizovali kvôli liečbe kobaltom, vo februári a v novembri znovu. Lekár, ktorý prichádzal do ošetrovne, sa chránil špeciálnou zásterou a rukavicami. Z malej guľatej kovovej škatuľky vybral dve tobolky a dal mi ich prehltnúť. Hltala som rádioaktívnu látku, ktorá mala pôsobiť vnútorne. Potom zo mňa vyžarovala rádioaktivita a musela som byť týždeň zatvorená v osobitnej miestnosti. Bola som úplne odrezaná od sveta, iba ošetrovateľky mi nosili jedlo.

Musím povedať, že ma všetky tie komplikované prípravy prekvapili a zapôsobila na mňa vážnosť liečby. Ako je však v Japonsku zvykom, skutočnosť, že mám rakovinu, bola prísne stráženým tajomstvom.

Pretože miestnosť bola napoly pod zemou a bariéra zabraňovala úniku žiarenia, veľa som cez okná nevidela. Aké to bolo príjemné, keď ma navštívili kresťanskí priatelia a mávali mi! Cítila som ich lásku, ktorá mi bola oporou v nemocničnej osamotenosti.

Uvedomujem si svoj životný cieľ

Počas liečby kobaltom sa ma jedna ošetrovateľka spýtala, čo ma udržuje takou bodrou. Povedala som jej, že mi štúdium Biblie dalo pokoj mysle. (Žalm 41:3) Tento rozhovor vzbudil jej záujem a začala študovať Bibliu.

Vždy som bola šťastná, keď som mohla iným rozprávať o svojom Bohu. Takže už od mojich detských rokov bolo mojím cieľom stať sa služobníčkou plným časom, teda priekopníčkou Jehovových svedkov. Aby som dosiahla tento cieľ, musela som vyvážiť prácu v škole a v službe s bojom proti rakovine. Bola som nesmierne šťastná, keď ma vymenovali do služby plným časom ako pravidelnú priekopníčku hneď po skončení školy v marci 1988!

Moju chorobu, samozrejme, nevyliečili úplne. Hoci sa necítim nejako zvlášť slabá, musím byť z času na čas hospitalizovaná kvôli kontrole. Ale i v nemocnici môžem hovoriť lekárom, ošetrovateľkám a pacientom o nádeji večného života, ktorú ponúka Boh v novom svete. — Zjavenie 21:3, 4.

Raz povedal pracovník nemocnice mojim rodičom: „S takými postihnutými pľúcami by mala lapať po dychu, pociťovať bolesti, dusiť sa a iba sedieť a nič nerobiť. Ale Rie stále pobehuje. Nechápem to. Je to jej náboženstvo, ktoré spôsobuje, že je taká aktívna a veselá?“

Skutočne, mám tajomstvo, ktoré ma podopiera, takže neprepadám skľúčenosti. Je to môj vzťah k Bohu Jehovovi. Dáva mi silu, takže sa nebudem poddávať svojej chorobe. (Filipanom 4:13) Preto, hoci som postihnutá rakovinou, zachovávam pokoj mysle a nestrácam nádej. Pravdaže, najradšej by som prežila do nového sveta, ktorý utvorí Jehova a kde „žiaden obyvateľ nepovie: ‚Som chorý‘.“ (Izaiáš 33:24) Ale čokoľvek sa stane, dokonca i keď by som zomrela, mám istotu, že Jehova na mňa nezabudne, ak vytrvám a budem sa mu stále páčiť. — Rozprávala Rie Kinoshitová.

[Obrázok na strane 23]

Od marca 1988 slúžim ako priekopníčka plným časom.