Žili sme pre španielske flamenco
MEDZI hrou na gitare a na trúbke je veľký rozdiel. Hoci som miloval flamenco a hru na gitare od svojich sedemnástich rokov, bola to práve trúbka, ktorá istým spôsobom zmenila môj život. Stalo sa to, keď som slúžil v roku 1975 v Španielskom vojenskom letectve. Dovoľte však, aby som najprv vysvetlil, ak som si obľúbil gitaru.
Vyrastal som vo Verdune, robotníckom predmestí Barcelony, ktorá je rušným španielskym prístavom na Stredozemnom mori. Môj otec je básnikom a nadšencom flamenca. Matka je speváčkou flamenca. (Flamenco je zvláštny štýl hudby, spevu a tanca z Andalúzie, ktorý vznikol pred stáročiami medzi Cigánmi, Arabmi a Židmi.) Môj otec, pôvodom z Baeny v andalúzskej provincii Córdoba, prirodzene miloval flamenco a povzbudzoval ma, aby som hral na gitare. Tak som sa učil dva roky hrať u súkromného učiteľa, a potom som si hľadal prácu. Nebolo ťažké ju nájsť. Španielsko navštevuje veľa turistov, a preto je o flamenco vždy veľký záujem.
Tvoríme duo vo flamencu
Po ukončení vojenskej služby som pracoval v tablao nazvanom El Cordobés v Barcelone. Naše španielske slovo tablao alebo tablado, ktorým sa nazýva predstavenie flamenca, je odvodené od dreveného pódia zhotoveného z tablas čiže dosák, na ktorom sa tancuje flamenco. Sprevádzal som na gitare tanečníkov a tanečnice (bailaores a bailaoras), ako i spevákov (cantaores), ktorí zvyčajne dopĺňajú predstavenie flamenca. Pre tých, ktorí nie sú oboznámení so spevom a tancom flamenca, môžem iba dodať, že je to umenie, ktorého počiatky siahajú možno do čias obsadenia Španielska Arabmi (8. až 15. storočie). V minulosti ho predvádzali umelci cigánskeho pôvodu.
Keď som pracoval v El Cordobés, zapôsobila na mňa mladá tanečnica, ktorá nastúpila do nášho súboru. Bola to Yolanda z Katalánie, útla tanečnica plná života, s tmavými vlasmi a očami. Zmenila môj život tak, že sa stala mojou manželkou. Zosobášili sme sa v roku 1978 v katolíckom kostole Santa Coloma de Gramanet blízko Barcelony. Ako sa však dostala do sveta tanečníkov flamenca? Nech nám to porozpráva sama.
Hudbu a tanec mám v krvi
Yolanda rozpráva: Od detstva som bola obklopená španielskou hudbou. Otec rád počúval hudbu španielskeho tanca sardana, typickú pre Katalánsko, a moja matka a stará matka vždy spievali veselé aragónske joty. Pretože som mala problémy s nohami, lekár mi odporúčal cvičenie. A tak som začala chodiť na balet. Keď som mala sedem rokov, videla som nejaké dievča tancovať flamenco a tak sa mi zapáčilo, že ma matka prihlásila do tanečnej školy.
Darilo sa mi dobre a vystupovala som v peňas flamencas čiže v malých flamencových divadlách. Keď som mala 14 rokov, prechádzali sme sa raz s matkou po známej Rambla de las Flores v centre Barcelony a všimli sme si nápis inzerujúci El Tablao Flamenco, El Cordobés. Matka navrhla, aby sme sa išli spýtať, či nepotrebujú tanečnice. Prijali ma ešte v ten večer. A kto bol gitaristom? Francisco (Paco) Arroyo, za ktorého som sa neskôr vydala! Teraz môže v príbehu pokračovať on.
Trúbka a zmena
Ako sa však dostala do môjho príbehu trúbka? V roku 1975 som slúžil v letectve (Academia General del Aire) vo vojenskom väzení v La Manga del Mar Menor v provincii Murcia. Bol som trubačom pre kadetov vojenskej školy.
Keď som tam slúžil, všimol som si jedného väzňa, tichého, pokorného muža. Bol som zvedavý, prečo je vo väzení, a tak som sa ho na to raz opýtal. Spočiatku sa zdráhal rozprávať so mnou, pretože to nedovoľovali väzenské predpisy, ale ja som naliehal. Chcel som to vedieť. Vysvetlil mi, že je vo väzení ako kresťan z dôvodov svedomia, že je jedným z Jehovových svedkov, a pre svoje osobné presvedčenie odmietol slúžiť v armáde. Jeho viera vo mne vzbudila zvedavosť, a tak mi povedal, že verí Biblii a že táto kniha predpovedala stav dnešného sveta. Nikdy som Bibliu nečítal, preto sa ma spýtal, či by som ju chcel. Prisvedčil som.
Ale ako mienil väzeň, ktorý nesmel zvestovať, odovzdať Bibliu? Jedného dňa mu priniesol jeden zo spolusvedkov kôš pomarančov a medzi nimi bola skrytá Biblia a kniha Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Tajne mi odovzdal literatúru, ale potom som ho už nikdy nevidel. Zakrátko na to som odišiel z vojenského letectva a vrátil som sa do Barcelony. Keby som len vedel, ako sa volá! Veľmi rád by som sa s ním znova stretol, pretože bol prvý, kto mi ukázal biblickú pravdu.
Uvoľnenie z pút flamenca
Ako som už predtým povedal, Yolanda a ja sme sa zosobášili. Prešiel asi rok, keď jedného dňa ktosi zaklopal na dvere. Yolanda otvorila a boli to dvaja Jehovovi svedkovia. Povedal som jej, aby ich poslala preč. Potom som si spomenul na mladého muža vo väznici a na knihy, ktoré mi dal. Pozval som ich teda dnu a začal som klásť mnoho otázok. Videli, že je potrebná ďalšia návšteva, a tak sa nasledujúci týždeň začalo biblické štúdium.
Čoskoro prišiel odpor zo strany mojej rodiny. Otec povedal: „Bol by som radšej, keby si bol zlodejom ako Jehovovým svedkom!“ Tento odpor ma presvedčil, že bude lepšie odísť pracovať do inej krajiny, preč od rodiny. Tak sme v roku 1981 odišli do Venezuely aj s pracovnou zmluvou. Onedlho začali s nami študovať svedkovia misionári. Priatelili sme sa istý čas so svedkami bez toho, aby sme robili nejaký skutočný pokrok. Nakoniec sme sa v roku 1982 presťahovali do Spojených štátov, kde sme dostali prácu v jednej španielskej reštaurácii v Los Angeles v Kalifornii.
Napriek negatívnemu postoju oboch našich rodín sme boli konečne v roku 1983 v Los Angeles pokrstení. Môj otec bol taký rozhorčený, že mi povedal, aby som prestal používať rodinné priezvisko Arroyo. Odvtedy sa však jeho postoj zmenil a teraz dokonca prijíma návštevy Jehovových svedkov. Jedna z mojich sestier tiež študuje Bibliu.
Ďalšou príčinou, prečo nám trvalo tak dlho, kým sme sa dali pokrstiť, bolo to, že sme boli hlboko pohrúžení do sveta flamenca. Tento spôsob života vypĺňal naše večery, pretože sme vystupovali v nočných kluboch a reštauráciách. Nebola to pre nás ako kresťanov vždy najlepšia spoločnosť. Majiteľ reštaurácie vyžadoval, aby sme zabávali publikum na Vianoce a pri oslavách narodenín, a my sme už neboli ochotní robiť kompromisy. Nakoniec sme toto prostredie opustili.
Medzitým sa nám narodili dve deti, Paquito a Jonathan. Aby sme uživili rodinu, zarábame si teraz tak, že vyučujeme tanec a hru na gitare žiakov, ktorí k nám prichádzajú. Takto máme viac času pre svoju rodinu a duchovné záujmy, a niekedy môžeme zvýšiť svoju činnosť vo zvestovateľskej službe.
Niečo dôležitejšie ako flamenco
Vyjadrovacia schopnosť flamenca je veľmi bohatá, a je autentickým prejavom starého španielskeho folklóru. Obaja ho máme veľmi radi ako hudbu a ako vyjadrenie ľudských pocitov. Ale vieme, že jestvuje niečo oveľa dôležitejšie v živote — služba Bohu a blížnym.
Radi sa zabavíme s našimi španielskymi bratmi a sestrami, keď si príležitostne usporiadame večierok s mexickou a španielskou hudbou a tancom. Aká je to radosť vidieť jednotu Jehovovho ľudu z mnohých národov! A akou radosťou to bude pre nás všetkých, keď si budeme vymieňať svoje hudobné zážitky v Božom novom sľúbenom svete na pokojnej, očistenej zemi! — Rozprávali Francisco (Paco) a Yolanda Arroyo.
[Obrázky na strane 18]
Naša rodina je pripravená zvestovať z domu do domu
Tancujeme flamenco pre skupinu priateľov