Čo sa deje v Organizácii Spojených národov?
V ORGANIZÁCII Spojených národov sa niečo deje. Dochádza k prekvapujúcemu vývoju, ktorý ovplyvní vašu budúcnosť. Vodcovia sveta sú v tom veľmi optimistickí. Pouvažujme o niektorých výrokoch:
„Po štyridsiatich piatich rokoch od svojho vzniku, potom, čo bola dlho ochromená, sa [Organizácia Spojených národov] rozvíja pred našimi očami a ukazuje sa ako skutočný sudca, ktorý vyznačuje právo a snaží sa ho presadiť.“ — Francúzsky prezident François Mitterrand na 45. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN 24. septembra 1990.
Na tom istom zasadnutí poznamenal bývalý sovietsky minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze, že „človek sa nemôže ubrániť spokojnosti nad nebývalou jednotou Bezpečnostnej rady [OSN]... Stanoviská, ktoré zaujali členovia [OSN], dávajú Bezpečnostnej rade mandát postupovať tak, ako si to vyžadujú záujmy svetového mieru.“
O niekoľko dní neskôr oslovil Valné zhromaždenie OSN prezident Spojených štátov George Bush. Zmeny, ktoré si povšimol, ho podnietili k vyhláseniu: „Od roku 1945 sme nevideli možnosť takého využitia Organizácie Spojených národov, na aké bola určená — ako prostriedok medzinárodnej kolektívnej bezpečnosti.“ Povedal to preto, že „Organizácia Spojených národov reagovala s takou historickou jednotou a rozhodnosťou“ na krízu v Perzskom zálive. „Po prvýkrát začína Bezpečnostná rada pracovať tak, ako by mala pracovať podľa svojho určenia.“ Povedal tiež: „Organizácia Spojených národov môže prispieť ku vzniku novej éry,“ ak sa jej členovia ‚vzdajú svojich hrozných zbraní‘. Tým môžu dokončiť „historický posun k novému svetovému poriadku a k dlhému obdobiu mieru“.
Pán Guido de Marco, predseda Valného zhromaždenia OSN je rovnako optimistický. Nadšene vyhlásil: „Na obzore sa črtá nový systém založený na priateľstve a spolupráci medzi hlavnými svetovými mocnosťami... V dôsledku tohto vývoja došlo k oživeniu Organizácie Spojených národov.“ Povedal, že „úloha Valného zhromaždenia ako centra medzinárodných rokovaní a diskusií bola opätovne pôsobivo potvrdená“. Ďalej uviedol, že vďaka tomu „svet už nežije v tieni možného Armagedonu, ktorý by spôsobilo ideologické súperenie“.
Čo bolo ‚týmto vývojom‘, ktorý vyniesol OSN do tohto tak dlho očakávaného prestížneho a vplyvného postavenia? Čo vyvolalo taký optimizmus, ktorý priviedol vodcov sveta k tomu, aby s takou nádejou hovorili o „novom svetovom poriadku a o dlhom období mieru“ bez rizika jadrového Armagedonu?
Čo spôsobilo túto zmenu?
„Koniec studenej vojny [v Európe],“ odpovedal generálny tajomník OSN Javier Pérez de Cuéllar vo svojej správe o činnosti Organizácie Spojených národov v roku 1990. Napätá situácia počas celých desaťročí „plodila chronické podozrievanie a strach a rozdelila svet na nepriateľské bloky“. Poznamenal, že „koncepcia bezpečnosti, [ktorá] sa začala vynárať, je presne tou, ktorú Organizácia Spojených národov po celé roky vysvetľuje“.
Áno, zdalo sa, že národy sa konečne poučili, ako to povedal generálny tajomník, že „posadnutosť vojenskou bezpečnosťou vedie k neustálym pretekom v zbrojení... bráni politickému dialógu... a vyvoláva pocit neistoty vo všetkých národoch“. A čo priniesol tento nový postoj?
Na vrcholných stretnutiach superveľmocí začal prevládať duch hrejivej spolupráce a vzájomnej dôvery. V tejto atmosfére už necítili potrebu mať rovnaké množstvo silno vyzbrojených vojenských síl ako zastrašujúcich prostriedkov v strategicky dôležitých oblastiach Európy. Berlínsky múr padol. Nemecko sa zjednotilo. V rade východoeurópskych krajín boli vytvorené nové vlády, ktoré svojim občanom poskytli také slobody, aké nikdy predtým nemali. Zatvorené hranice sa otvorili pre turistiku, kultúrnu výmenu a obchod. A vrcholom toho všetkého bolo, že Sovietsky zväz a Spojené štáty začali chváliť Organizáciu Spojených národov a rozhlasovať, že je nutné používať ju ako životaschopnú silu v úsilí sveta o mier a bezpečnosť.
Udržať si realistický názor
Prekvapili vás tieto náhle zmeny? Začali ste si myslieť, že mier a bezpečnosť je konečne na obzore a že Organizácia Spojených národov zohrá kľúčovú úlohu v dosiahnutí tohto cieľa? Vzhľadom na to, k čomu došlo, je optimizmus pochopiteľný. Ale múdrosť a poučenie z dejín od nás vyžadujú, aby sme si udržali realistický názor na takúto možnosť.
Všimnime si, čo povedal pán Pérez de Cuéllar vo svojej správe: „Dvakrát v tomto storočí, po dvoch zničujúcich vojnách, neboli plne využité možnosti vytvorenia celosvetového mierového poriadku.“ Prezident Bush použil takmer tie isté slová na zasadnutí amerického Kongresu 6. marca 1991. „Dvakrát v tomto storočí bol celý svet zmietaný vojnou. Dvakrát v tomto storočí sa z hrôz vojny vynorila nádej na trvalý mier. Dvakrát sa táto nádej ukázala ako vzdialený sen, ako niečo človeku nedosiahnuteľné.“
Minister zahraničných vecí USA James Baker sa vyjadril ešte presnejšie, keď oslovil Bezpečnostnú radu OSN. Keď požadoval prijatie rezolúcie OSN o použití sily v Perzskom zálive, pripomenul svojim kolegom, že v roku 1936 etiópska „výzva k Spoločnosti národov narazila na hluché uši. Snaha Spoločnosti národov o odstránenie príčiny agresie zlyhala a nasledoval medzinárodný zmätok a vojna.“ Pán Baker potom naliehavo žiadal: „Nesmieme pripustiť, aby Organizácia Spojených národov išla cestou Spoločnosti národov.“
Čo bola Spoločnosť národov? Prečo bola vytvorená? A prečo zlyhala? Odpovede na tieto otázky nám umožnia zhodnotiť zmeny, ku ktorým došlo v Organizácii Spojených národov.