Výpravy za korením, zlatom, novovercami a za slávou

„TIERRA! Tierra!” (Zem! Zem!) Tento pamätný výkrik prerušil ticho počas nočnej hliadky 12. októbra 1492. Námorník na lodi Pinta zbadal nejasné obrysy ostrova. Zdĺhavá plavba lodí Santa María, Pinta a Niña bola konečne korunovaná úspechom.

Na úsvite sa Kolumbus, jeho dvaja kapitáni a ďalší dôstojníci prebrodili na breh. Poďakovali Bohu a ostrov vzali do vlastníctva v mene španielskych monarchov Ferdinanda a Izabely.

Kolumbov sen sa stal skutočnosťou. Teraz sa tešil na objavovanie zlata (zlaté nosné krúžky domorodcov neušli jeho pozornosti) a na triumfálny návrat do Španielska. Myslel si, že západná cesta do Indie patrí teraz jemu. Na neúspechy uplynulých ôsmich rokov mohol zabudnúť.

Sen nadobúda konkrétnu podobu

Koncom 15. storočia bol v Európe veľký dopyt po dvoch druhoch tovaru: po zlate a po korení. Zlato bolo potrebné na nákup luxusného tovaru z Orientu, korenie z Východu zas dodávalo príjemnú chuť jednotvárnym jedlám počas dlhých zimných mesiacov. Európski obchodníci chceli mať priamy prístup do krajín, kde sa dal takýto tovar získať.

Portugalskí obchodníci a moreplavci boli zameraní na to, aby získali monopol v obchodovaní s Afrikou, a nakoniec skutočne našli cestu na Východ okolo Afriky oboplávaním Mysu dobrej nádeje. Medzitým sa myšlienky talianskeho moreplavca Kolumba zameriavali na západ. Veril, že najkratšia cesta do Indie a za žiadúcim indickým korením vedie cez Atlantik.

Osem dlhých rokov chodil Kolumbus od jedného kráľovského dvora k druhému, kým konečne dostal podporu španielskeho kráľa a kráľovnej. Jeho neotrasiteľné presvedčenie nakoniec zvíťazilo nad pochybujúcimi panovníkmi a zdráhajúcimi sa námorníkmi. Pochybovači mali svoje dôvody. Kolumbov plán nebol bez zádrhov. Opovážil sa trvať na tom, že má byť ustanovený za „Veľkého admirála oceánu“ a doživotného guvernéra všetkých krajín, ktoré azda objaví.

Hlavné námietky sa však sústreďovali na jeho výpočty. V tom čase už väčšina učencov nepochybovala o tom, že Zem je guľatá. Otázkou bolo, aký veľký je oceán oddeľujúci Európu od Ázie. Kolumbus počítal, že Cipango čiže Japonsko, o ktorom čítal v záznamoch Marca Pola z jeho cesty do Číny, leží približne 8 000 kilometrov na západ od Lisabonu. Podľa neho sa teda Japonsko nachádzalo v miestach, ktoré dnes poznáme ako karibskú oblasť.a

Španielska i portugalská kráľovská komisia zamietli Kolumbovu výpravu ako neuváženú predovšetkým pre jeho nadmieru optimistický odhad vzdialenosti oddeľujúcej Európu od Ďalekého východu. Nikoho prirodzene nenapadla možnosť, že by medzi Európou a Áziou mohol byť veľký kontinent.

No Kolumbus podporovaný priateľmi na španielskom dvore sa nevzdal a udalosti sa vyvinuli v jeho prospech. Kráľovnú Izabelu Kastílsku, ktorá bola horlivou katolíčkou, lákala možnosť obrátiť Východ na katolícku vieru. Keď bola na jar roku 1492 katolíckymi panovníkmi ovládnutá Granada, katolicizmus sa stal náboženstvom celého Španielska. Zdalo sa, že dozrel čas, aby sa vložili nejaké peniaze do výpravy, ktorá by mohla znamenať veľké náboženské i ekonomické zisky. Kolumbus dostal kráľovský súhlas a potrebné peniaze.

Cesta do neznáma

Malá flotila troch lodí bola rýchlo pripravená a 3. augusta 1492 opustil Kolumbus s asi 90-člennou posádkou Španielsko.b Po doplnení zásob na Kanárskych ostrovoch vyplávali lode 6. septembra na západ, na cestu do „Indie“.

Táto plavba bola pre Kolumba utrpením. Ako sa menil priaznivý vietor na nepriaznivý, tak sa vzbudené nádeje vždy rozplývali. Napriek sľubnému výskytu morských vtákov zostával západný horizont neoblomne prázdny. Kolumbus musel stále posilňovať odhodlanie námorníkov sľubmi o pevnine a o bohatstve. Keď boli podľa Kolumbových „osobných prepočtov“ skoro 3 500 kilometrov ďaleko v Atlantiku, udal kormidelníkovi hodnotu 2 819 kilometrov. Potom napísal do lodného denníka: „Neprezradil som mužom toto číslo [3 413 kilometrov], lebo by dostali strach, keby sa dozvedeli, že sú tak ďaleko od domova.“ (Lodný denník Krištofa Kolumba) Často len jeho neochvejné odhodlanie zabránilo tomu, aby sa lode neobrátili späť.

Ako sa dni vliekli, námorníci boli stále nepokojnejší. „Moja rozhodnosť sa mužom nepáčila, preto stále šomrali a sťažovali sa,“ napísal Kolumbus. „Napriek ich reptaniu som pevne udržiaval západný smer.“ Desiateho októbra, po viac ako mesiaci na mori, sa začali sťažnosti množiť na všetkých troch lodiach. Námorníkov upokojil až Kolumbov sľub, že sa vrátia naspäť, ak do troch dní nedoplávajú k pevnine. Nasledujúci deň, keď vytiahli na palubu zelený konár, na ktorom boli ešte kvety, dôvera k admirálovi sa im vrátila. A keď svitol ďalší deň (12. október), námorníci vyčerpaní dlhou plavbou si pásli oči na tropickom ostrove s bujnou zeleňou. Plavba epochálneho významu dospela k svojmu cieľu.

Objav a sklamanie

Bahamy boli idylické. Nahí domorodci, napísal Kolumbus, boli „dobre stavaní, urastení ľudia s veľmi jemnými črtami tváre“. No po dvoch týždňoch vychutnávania tropického ovocia a výmeny tovaru s priateľskými obyvateľmi sa Kolumbus vydal ďalej — hľadať zlato, ázijskú pevninu, novovercov a korenie.

O niekoľko dní sa Kolumbus doplavil na Kubu. „Nikdy som nevidel takú krásu,“ poznamenal, keď vystúpil na ostrov. Už predtým si zapísal do denníka: „Som presvedčený, že Kuba je indický názov pre Cipango [Japonsko].“ Preto vyslal dvoch zástupcov, aby nadviazali kontakt s chánom (panovníkom). Títo dvaja Španieli nenašli ani zlato, ani Japoncov. Predsa však niečo priniesli — správu o podivnom zvyku domorodcov, o fajčení tabaku. Kolumbus sa nedal odradiť. „Bezpochyby je v tejto krajine veľké množstvo zlata,“ uisťoval sa.

Odysea teraz pokračovala smerom na východ. Kolumbus objavil neďaleko Kuby veľký hornatý ostrov, ktorý pomenoval La Isla Española (Hispaniola). Nakoniec našli Španieli aj slušné množstvo zlata. No o niekoľko dní ich zastihlo nešťastie. Admirálska loď Santa María uviazla na plytčine a nebolo možné ju vyprostiť. Domorodci ochotne pomáhali posádke zachrániť, čo sa dalo. „Milujú svojich blížnych ako sami seba; majú najpríjemnejší a najpokojnejší hlas na svete a stále sa usmievajú,“ povedal Kolumbus.

Kolumbus sa rozhodol založiť malú usadlosť na ostrove Hispaniola. Ešte predtým zapísal do svojho denníka zlovestný postreh: „Títo ľudia sú veľmi neobratní v zbrani... S 50 mužmi si ich môžeš všetkých podrobiť a prinútiť ich, aby robili, čo sa ti zachce.“ V duchu videl aj náboženskú kolonizáciu: „Mám pevnú nádej v našom Pánu, že Vaše Výsosti ich všetkých obrátia na kresťanstvo a že Vám všetci budú patriť.“ Akonáhle bola zriadená usadlosť na mieste, ktoré nazval La Villa de la Navidad (Mesto Narodenia), Kolumbus rozhodol, že on a zvyšok mužov sa urýchlene vrátia do Španielska so správou o veľkom objave.

Stratený raj

Keď konečne prišli správy o Kolumbovom objave, španielsky dvor bol nadšený. Kolumba zahŕňali poctami a naliehali naňho, aby čo najskôr zorganizoval druhú výpravu. Medzitým robili španielski diplomati rýchle opatrenia, aby zabezpečili od Alexandra VI., pápeža španielskeho pôvodu, právo kolonizovať všetky krajiny, ktoré Kolumbus objavil.

Druhá výprava v roku 1493 si kládla pred seba veľké ciele. Skupina 17 lodí viezla vyše 1 200 kolonizátorov, vrátane kňazov, farmárov a vojakov — ale žiadne ženy. Cieľom bolo kolonizovať nové krajiny, obrátiť domorodcov na katolícku vieru a, samozrejme, akékoľvek zlato či korenie, ktoré by azda boli objavené, budú viac než vítané. Kolumbus zamýšľal pokračovať aj vo svojom pátraní po námornej ceste do Indie.

Napriek tomu, že boli objavené ďalšie ostrovy vrátane Portorika a Jamajky, sklamanie sa stupňovalo. La Navidad, pôvodná kolónia na Hispaniole, bola zdecimovaná nechutnými bojmi medzi samotnými Španielmi, a potom bola takmer vyhladená ostrovanmi rozhnevanými nad chamtivosťou a nemorálnosťou kolonizátorov. Kolumbus vybral výhodnejšie miesto pre väčšiu, novú kolóniu, a potom pokračoval v hľadaní cesty do Indie.

Kubu sa mu nepodarilo oboplávať, a tak usúdil, že to musí byť ázijská pevnina — azda Malajzia. Ako poznamenáva kniha The Conquest of Paradise (Dobytie raja), Kolumbus „rozhodol, že celá posádka má vyhlásiť pod prísahou, že pobrežie, okolo ktorého sa plavili... nebolo v žiadnom prípade pobrežím ostrova, ale to bol ‚okraj indickej pevniny‘“. Pri návrate na Hispaniolu Kolumbus zistil, že noví kolonizátori sa nesprávali o nič lepšie ako tí predošlí; znásilňovali ženy a zotročovali mladých mužov. Kolumbus sám ešte prispel k nepriateľstvu domorodcov, keď ich 1 500 pochytal a 500 ich dopravil do Španielska ako otrokov; všetci zomreli v priebehu niekoľkých rokov.

Ani ďalšie dve cesty do Západnej Indie nepriniesli Kolumbovi veľa šťastia. Zlato, korenie a cesta do Indie mu unikali. No katolícka cirkev získala tak či onak svojich konvertitov. Kolumbove schopnosti správcu kolónií značne zaostávali za jeho talentom moreplavca a aj jeho podlomené zdravie prispelo k tomu, že začal byť despotický a krutý voči tým, ktorí sa mu znepáčili. Španielski panovníci ho museli nahradiť schopnejším guvernérom. Dokázal síce dobývať oceány, ale zlyhal, keď sa dostal na súš.

Zanedlho po návrate zo štvrtej výpravy zomrel vo veku päťdesiatštyri rokov; bohatý, ale zatrpknutý, a v presvedčení, že objavil námornú cestu do Ázie. Trvalú slávu, po ktorej celý život tak veľmi túžil, mu mali pripísať až ďalšie generácie.

Ale trasy, ktoré zmapoval, pripravili cestu pre objavenie a kolonizáciu celého severoamerického kontinentu. Svet sa dramaticky zmenil. Malo to byť k lepšiemu?

[Poznámky pod čiarou]

[Mapa/obrázok na strane 6]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

KOLUMBOVA OBJAVITEĽSKÁ CESTA

ŠPANIELSKO

AFRIKA

Atlantický oceán

SPOJENÉ ŠTÁTY

Bahamy

Kuba

Hispaniola