Stretnutie kultúr

ASI pred päťsto rokmi v malom meste v srdci Kastílie sa preli medzi sebou španielski a portugalskí diplomati. Rozpory sa im podarilo urovnať 7. júna 1494 a bola podpísaná formálna zmluva — Tordesillaská zmluva. Výsledkom tejto dohody je, že dnes hovoria stámilióny obyvateľov západnej pologule buď po španielsky, alebo po portugalsky.

Dohoda potvrdila pápežskú bulu z predchádzajúceho roku, ktorá rozdeľovala neobjavený svet medzi tieto dva iberské národy. Severo-južná línia sa tiahla „tristosedemdesiat leguí západne od Kapverdských ostrovov“. Španieli smeli kolonizovať a obracať na vieru krajiny objavené na západ od tejto línie (Severnú a Južnú Ameriku s výnimkou Brazílie), a Portugalsko všetky krajiny na východ (Brazíliu, Afriku a Áziu).

Španielsko a Portugalsko vyzbrojené pápežským požehnaním sa pustili — tesne nasledované ostatnými európskymi krajinami — do ovládnutia morí, a tým aj sveta. Päťdesiat rokov po podpísaní zmluvy boli námorné cesty cez oceány vytýčené, hlavné kontinenty prepojené, a vznikli rozsiahle koloniálne ríše. (Pozri rámik na strane 8.)

Táto explózia objavov mala ďalekosiahle účinky. Došlo k revolučným zmenám v obchodnom a v poľnohospodárskom systéme a zmenené boli aj rasové a náboženské hranice sveta. No udalosti uviedlo do pohybu práve zlato.

Obchodné trendy

Kolumbus mal pravdu. Zlato tam naozaj bolo, hoci on sám ho našiel veľmi málo. Onedlho začali galeony privážať nesmierne množstvo vydrancovaného amerického zlata a striebra. No blahobyt aj tak unikal. Príliv takého veľkého množstva drahých kovov vyvolal zhubnú infláciu a prebytok ľahko získaných peňazí ničil španielsky priemysel. Naproti tomu zlato z Ameriky roztáčalo kolesá rastúcej medzinárodnej ekonomiky. Bol dostatok peňazí na nákup exotického tovaru, ktorý lode prepravovali z jedného konca zeme na druhý.

Koncom 17. storočia bolo možné nájsť striebro pochádzajúce z Peru v Manile, čínsky hodváb v Mexico City, africké zlato v Lisabone a kožušiny zo Severnej Ameriky v Londýne. Po cestách, ktoré otvorila preprava luxusného tovaru, začali cez Atlantik a Indický oceán prúdiť stále väčšie množstvá takých dôležitých produktov, ako je cukor, čaj, káva a bavlna. Stravovacie návyky sa začali meniť.

Nové plodiny a nová kuchyňa

Švajčiarska čokoláda, írske zemiaky a talianska pizza — to sú jedlá, ktoré vďačia za svoj pôvod inkským a aztéckym farmárom. Čokoláda, zemiaky a paradajky boli len tri z nových produktov, ktoré prišli do Európy. Veľakrát trvalo istý čas, kým ľudia prišli na chuť novým druhom ovocia a zeleniny, hoci ananásmi a sladkými zemiakmi boli Kolumbus a jeho muži nadšení od samého začiatku. (Pozri rámik na strane 9.)

Niektoré plodiny z Východu, napríklad bavlna a cukrová trstina, si získali obľubu v Novom svete, kým juhoamerické zemiaky sa stali nakoniec významným zdrojom výživy pre veľa európskych domácností. Táto vzájomná výmena plodín nielenže dodala pestrosť do medzinárodnej kuchyne, ale priniesla aj podstatné zlepšenie vo výžive, čo prispelo k nesmiernemu rastu svetovej populácie v 19. a v 20. storočí. No táto revolúcia v poľnohospodárstve mala aj tienisté stránky.

Rasizmus a útlak

Nové produkty, s ktorými sa obchodovalo, napríklad bavlna, cukor a tabak, umožňovali kolonizátorom zbohatnúť, pokiaľ mali pre prácu na statkoch dostatok lacnej pracovnej sily. Bežným zdrojom pracovnej sily bolo domorodé obyvateľstvo.

Európski kolonizátori všeobecne nepovažovali domorodcov za nič viac ako za zvieratá obdarené rečou. To bol predsudok, ktorý používali na ospravedlnenie ich skutočného zotročenia. Vykorisťovaniu nezabránila ani pápežská bula z roku 1537, ktorá rozhodla, že „Indiáni“ sú naozaj „skutoční ľudia obdarení dušou“. Aj istý nedávny vatikánsky dokument poukazuje na to, že „rasová diskriminácia sa začala s objavením Ameriky“.

Drsné zaobchádzanie spolu s rozšírením „európskych chorôb“ zdecimovalo miestnu populáciu. Podľa niektorých odhadov sa zmenšila za sto rokov až o 90 percent. V karibskej oblasti boli domorodci takmer vyhladení. Keď už nebolo možné odvádzať na práce miestne obyvateľstvo, majitelia pôdy hľadali silných a zdravých robotníkov inde. Portugalci, ktorí mali silné pozície v Afrike, ponúkli skazonosné riešenie: obchod s otrokmi.

A opäť mali rasové predsudky a chamtivosť za následok hrozný údel trpiacich. Do konca 19. storočia prepravili konvoje lodí s otrokmi (predovšetkým britské, holandské, francúzske a portugalské) pravdepodobne viac než 15 miliónov afrických otrokov do Ameriky.

Ak berieme do úvahy tento rasový podtón, neprekvapuje hlboký odpor, ktorý prechovávajú mnohí domorodí obyvatelia Ameriky k objaveniu Ameriky Európanmi. Istý severoamerický Indián vyhlásil: „Kolumbus neobjavil Idiánov. My sme objavili jeho.“ Podobne protestujú mapučskí Indiáni z Chile hovoriac, že ‚v skutočnosti nešlo o objavenie či o naozajstnú evanjelizáciu, ale skôr o inváziu na územie ich predkov‘. Ako naznačuje tento postreh, náboženstvo nebolo bez viny.

Náboženská kolonizácia

Náboženská kolonizácia Nového sveta postupovala ruka v ruke s politickou kolonizáciou.a Akonáhle bolo nejaké územie dobyté, domorodých obyvateľov nútili stať sa katolíkmi. Katolícky kňaz a historik Humberto Bronx hovorí: „Spočiatku krstili bez ústneho poučenia, prakticky násilím... Pohanské chrámy boli premenené na kresťanské kostoly alebo na kláštory, modly boli nahradené krížmi.“ Preto nie div, že takéto násilné „obrátenie“ vyústilo v podivnú zmiešaninu katolicizmu a tradičného uctievania, ktorá existuje dodnes.

Po dobytí a „obrátení“ bola prísne vynucovaná poslušnosť voči cirkvi a jej predstaviteľom, obzvlášť v Mexiku a v Peru, kde bola zavedená aj inkvizícia. Niektorí úprimní členovia cirkvi protestovali proti týmto nekresťanským metódam. Dominikánsky mních Pedro de Córdoba, ktorý bol očitým svedkom kolonizácie ostrova Hispaniola, bedákal: „Keby medzi takýchto dobrých, poslušných a miernych ľudí prichádzali len kazatelia bez sily a násilia tých podlých kresťanov, myslím, že by mohla byť založená taká dobrá cirkev, ako bola cirkev prvotná.“

Odlišný, ale nie celkom nový

Niektorí ľudia sa pozerajú na objavenie, kolonizáciu a obrátenie Ameriky ako na „stretnutie dvoch kultúr“. Iní to považujú za „vykorisťovanie“ a niekoľkí to otvorene odsudzujú ako „znásilnenie“. Nech už to je hodnotené akokoľvek, bol to nepochybne začiatok novej éry, éry ekonomického rastu a technického rozvoja, i keď na úkor ľudských práv.

Taliansky moreplavec Amerigo Vespucci vymyslel v roku 1505 na označenie nového kontinentu názov „Nový svet“. Veľa vecí tu nepochybne bolo nových, ale základné problémy Starého sveta sa vyskytovali aj v Novom svete. Bezvýsledné pokusy toľkých španielskych dobyvateľov, ktorí chceli nájsť legendárne Eldorádo — miesto oplývajúce zlatom a miesto hojnosti — odhalili, že ľudské túžby a snahy neboli uspokojené objavom nového kontinentu. Budú vôbec niekedy uspokojené?

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 8]

Kolumbus, predchodca veku objavov

PÄŤDESIAT rokov, ktoré nasledovali po Kolumbovom objavení Ameriky, bolo svedkom prekreslenia mapy sveta. Španielski, portugalskí, talianski, francúzski, holandskí a anglickí moreplavci hľadajúci nové cesty na Východ objavili nové oceány a nové kontinenty. V roku 1542 zostali neobjavené už len Austrália a Antarktída.

Južná Amerika Najskôr Kolumbus a čoskoro po ňom Ojeda, Vespucci a Coelho zakreslili pobrežie Strednej a Južnej Ameriky (1498–1501).

Severná Amerika Cabot objavil v roku 1497 Newfoundland a Verrazano ako prvý oboplával v roku 1524 východné pobrežie Severnej Ameriky.

Oboplávanie sveta Prvýkrát ho uskutočnili Magellan a Elcano, ktorí objavili aj Filipíny po náročnej plavbe naprieč obrovským Tichým oceánom (1519–1522).

Námorná cesta do Indie okolo Mysu dobrej nádeje Vasco da Gama oboplával južný cíp Afriky a v roku 1498 sa doplavil do Indie.

Ďaleký východ Portugalskí moreplavci sa dostali v roku 1509 do Indonézie, v roku 1514 do Číny a v roku 1542 do Japonska.

[Rámček/obrázok na strane 9]

Rastliny, ktoré zmenili jedálny lístok sveta

OBJAVENIE Ameriky znamenalo revolúciu v stravovacích návykoch na celom svete. Nastala rýchla výmena plodín medzi Starým a Novým svetom a veľa rastlín, ktoré pestovali Inkovia a Aztékovia, teraz patria medzi najdôležitejšie poľnohospodárske plodiny na svete.

Zemiaky. Keď prišli Španieli do Peru, zemiaky boli základom inkského hospodárstva. Zemiakom sa dobre darilo aj na severnej pologuli a v priebehu dvoch storočí sa stali základnou potravinou v mnohých európskych krajinách. Niektorí historici dokonca pripisujú týmto nenápadným, no výživným hľuzám prudký nárast populácie, ktorý sprevádzal európsku priemyselnú revolúciu.

Sladké zemiaky. Kolumbus sa stretol so sladkými zemiakmi na svojej prvej výprave. Opísal ich ako čosi podobné „veľkej mrkve“ s „chuťou a vôňou gaštanov“. Dnes sú sladké zemiaky základnou potravinou miliónov ľudí v mnohých častiach zeme.

Kukurica. Pre Aztékov bolo pestovanie kukurice také dôležité, že sa na ňu pozerali ako na symbol života. Dnes je v celosvetovom meradle kukurica na druhom mieste hneď po pšenici, pokiaľ ide o celkovú plochu, na ktorej sa pestuje.

Paradajky. Aztékovia i Mayovia pestovali xitomatle (neskôr nazývané tomatl). V 16. storočí sa paradajky už pestovali v Španielsku a v Taliansku, kde sa stala studená polievka gazpacho, cestoviny a pizza najobľúbenejšími jedlami. No ostatní Európania sa až do 19. storočia nenechali presvedčiť o ich vynikajúcich kvalitách.

Čokoláda. Čokoláda bola obľúbeným nápojom aztéckeho vládcu Montezumu II. Keď Cortés prišiel do Mexika, kakaové bôby, z ktorých sa vyrába čokoláda, boli hodnotené tak vysoko, že sa používali ako peniaze. V 19. storočí, keď bol na zlepšenie chuti pridaný cukor a mlieko, stala sa čokoláda svetovým hitom, či už ako nápoj, alebo ako pochúťka v tuhej podobe.

[Obrázok]

Príchod Kolumba na Bahamy, 1492

[Prameň ilustrácie]

S láskavým súhlasom Museo Naval, Madrid a s láskavým dovolením Dona Manuela Gonzáleza Lópeza

[Obrázok na strane 7]

Kópia Tordesillaskej zmluvy

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Archivo General de Indias, Sevilla (Španielsko)

[Obrázok na strane 10]

Mexické obete katolíckej inkvizície

Maľba s názvom „Mexiko počas storočí“, pôvodná práca Diega Riveru.

[Prameň ilustrácie]

National Palace, Mexico City, Federal District (Mexiko)